TOP

Blízkosť

Na rade je jedine to, čo malo byť už dávno: dotýkať sa jeden druhého láskou. Učiť sa objavovať blízkosť. Napriek tomu, že poniektoré odkrývania zranení nie sú príjemné ani voňavé a zabolia.

Žijeme taký zvláštny čas. Privrznutí doma, či sa nám to páči, alebo nie, či sú naše vzťahy excelentné, alebo skôr na zdesenie.

Ohraničuje nás koronavírus. Naše dvere a rozmery nášho bývania. Nariadenie vlády. Strach. Alebo aj zodpovednosť za seba a iných.

No na tých nutne povolených metroch štvorcových, kde sa denne pohybujeme, narážame ešte aj na niečo iné: na všetky svoje zlyhania, (ne)komunikáciu, zranenia, nedostatok času, primálo záujmu, chýbajúcu láskavosť a trpezlivosť, keď bolo priveľa vlastných predstáv, keď za každú cenu muselo byť po mojom…

Niet kam ujsť – stretávame sa oveľa viac ako kedykoľvek predtým a potkýname sa o nahromadené kamene svojej nedostatočnej ľudskosti.

Správy optimisticky hovoria, že máme na seba konečne viac času.

Možno. Viac času na mlčanie a uvedomovanie si, kde sme to „prešliapli“. A na hľadanie odvahy a pravdy objaviť v sebe, čo je skutočne podstatné na našich vzťahoch.

Najhoršie na tom je, že pri vychádzaní zo seba k tomu druhému nám na rozdiel od vychádzania von na ulicu nepomôže rúško. Žiadne maskovanie, prosím! Toho už bolo dosť. Všetko alibi padá a ostávame pred sebou rovnako odkrytí a nahí ako Adam s Evou v rajskej záhrade.

Na rade je jedine to, čo malo byť už dávno: dotýkať sa jeden druhého láskou. Učiť sa objavovať blízkosť. Napriek tomu, že poniektoré odkrývania zranení nie sú príjemné ani voňavé a zabolia.

Aké náročné je zahodiť rokmi vybudované klišé, predstavy, zvyklosti! O našich deťoch, na ktoré sme sa sťažovali, že ich doma ani nevidíme… ony o nás, že sme nechápaví rodičia bez citu a vnímavosti… o nás dvoch ani nehovoriac. A to, prosím, všetko zvonka vyzeralo (pred koronavírusom) ako ideál rodiny.

Takže – znovu.

S lupou lásky.

 

 

Po stopách tvojho, môjho, nášho ja. Našej skutočnej identity a podstaty. Hľadať dôsledne, pomaly, trpezlivo.

Ohrievať si kakavko a variť si kávu s kopcom šľahačky bez ohľadu na kalórie a nečakajúc, že ma o ňu niekto požiada. Pre nás všetkých.

Strácať čas a piť zrazu nekonečne dlho tých pár glgov, ktoré som inokedy dala do seba za dve a pol minúty. Sedieť pri stole, smiať sa, doberať sa, dotýkať sa srdcom.

Píliť spolu drevo, smiať sa na zapichnutých trieskach, riešiť spolu úlohy do školy a variť niečo dobré len tak. S dieťaťom, ktoré doteraz bolo len „spotrebiteľ“. Učiť sa mnoho vecí rukami, rozumom aj srdcom jeden od druhého. Pri šití rúšok, pri vykladaní nákupu, pri sledovaní Shreka.

Prísť večer na slovko do postele a celkom sa tam „zabudnúť“.

Hľadať blízkosť si vyžaduje čas a odvahu prelomiť svoje predstavy.

Ale je rovnaká, akú mala Mária Magdaléna pri hrobe. Silná, plná a radostná.



Komentáre