Buď požehnaný ty, ktorý mi rozumieš!
Posledných dvadsaťštyri hodín je takých hektických, nestíham spať. A ty to nestíhaš so mnou, láska. Ale čo stíham, je vedieť a vnímať, že mi stíhaš rozumieť. Aj keď mlčím, robím grimasy alebo mám nervy.
Neviem, ako to robíš. (Tiež by si mohol dať na to nejaké know-how).
Ale veľa viem, cítim, zažívam. A… užívam si to vo vedomí, že to porozumenie je vyšším levelom tvojej lásky ku mne.
Niekedy to vyzerá byť také divné: Si po chorobe a ja vidím, že niektoré veci a deje v našom rušnom kolobehu deviatich originalít (dosť temperamentných a hlučných vzhľadom na štádiá vývoja) nestíhaš vnímať…, že si duchom ešte kdesi v sterilnom pokoji nemocnice. Je ťažké to pre mňa prijať a rešpektovať, ale rozumiem ti, aj keď ma to niekedy zabolí.
Veľmi potrebujem cítiť, že si so mnou na jednej lodi. Vtedy som si istá, že kým stojím na prove ja, kormidlo držím dobre a službu na palube neflákam.
Včera som potrebovala odísť po práci. Neštandardný odchod vprostred víkendu, rozrobené „horiace“ práce v záhrade aj v dome a deti práve pochytili „hluchý grif“. Bola som z toho nepokojná. Možno to bolo cítiť aj v mojich slovách a pokynoch, ktoré som vydávala. Hnevala som sa na seba. Prečo som rozhádzaná pre také nepodstatné veci?
Vonku je príjemne po dlhom čase surového počasia, ty si doma pár dní a každodenný záber zabehaného režimu našej rodiny ťa zmáha už len pri spoluúčasti na ňom. Upratovať bude možné aj v pondelok, aj v stredu… aj… keď bude treba. Niekedy. Život a dni idú práve teraz, práve teraz je ten okamih, keď si tu blízko a ja môžem vlastne ďakovať Bohu, že si ešte tu. A nie toto…
Napriek tomu som mala v sebe čudný pocit. Veľmi som túžila počuť (!!!), že rozumieš môjmu nepokoju, že ťa nevyvádza z miery a že som stále milovaná. Tebou milovaná.
Pobehovala som hore–dolu, písala úlohy a precvičovala učivo s naším piatakom v ťažkom prestupe do inej školy, zadávala pokyny a nepokojne sledovala čas. Nič nestíham! Vlak o polhodinu odchádza a ja som nestihla ani polovicu vecí, čo som chcela – a to som nebola ani na chvíľu v záhrade! Kde vlastne si ty?
Kým som hltavo a trochu nahnevane jedla krajec chleba so šunkou, ticho si si ku mne sadol. Prežúvala som, náhlivo ešte premýšľajúc nad zadaním od šéfa, nad tým, čo si oblečiem a ako stihnem vlak. A ty si sa pokojne opýtal, či si môžeš dať ten druhý krajec na mojom tanieri.
Tvoj pokoj ma uzdravoval. Bolo v ňom také prijatie môjho ja, mojich pocitov, mojich snažení, také pochopenie toho dobra, ktoré túžim vám všetkým dať, až som žasla. Zrazu bol môj hnev preč. A ja som bola schopná povedať ti, ako veľmi mi chýba tvoje slovko podpory k deťom, ten verbálny prejav porozumenia a preniknutia do môjho ja.
Mlčal si. Ale nebolelo to: tým mlčaním si ma objímal a hladil. Aj vtedy, keď si ma pri obliekaní sledoval. Sukňa, blúzka, svetrík. Zapnúť vlasy. Prehodiť veci do kabelky, ktorá mi s tým ladí. A poznámky k práci, potrebujem ich! Mobil, kľúče od auta a domu. Ešte sa k tebe otáčam v chodbe.
Usmial si sa. Nemocnica urobila s tebou veci, ktoré vnímam inak, dostávajú moje srdce na lopatky.
„Si krásna.“ Povedal si mi s úžasom, ktorý sa nedal poprieť. Úžas znalca, ktorý miluje obraz (odraz?) svojej lásky. „Nerob si starosti. Viem, ako ťa dnes trápia naše deti. Nechce sa im. Rozumiem ti a nie je mi to jedno. Kým si sa hore trápila s úlohami, ja som tie veci v záhrade porobil za ne. A… milujem ťa!“
Bozk, krížik na čelo.
Sedím vo vlaku a mlčím. Materiál na stretnutie naštudovaný, rúž a očné tiene tam, kde majú byť. A predsa sa cítim krásna pre niečo iné.
Môj muž. Môj manžel. Môj Malý princ.
Daroval mi porozumenie a prijatie. Nebolo treba veľa slov. Len pokoj a rovnaké dýchanie situácie. V hrkotaní vlaku si uvedomujem, ako je môj milovaný pre mňa najkrajším znamením Božieho prijatia a porozumenia.
Vlak vchádza do konečnej stanice. Vystupujem. Nesiem si v sebe pokoj ženy, ktorej muž rozumie a miluje ju takú, aká je. Aj v nepokoji (takmer dokonalej) mamy, v nepokoji manželky (takej očakávajúcej znamenie Boha z tvojich úst).
Buď požehnaný, ty, ktorý mi stále dávaš svoje „áno“ cez porozumenie!
Buď pochválený, Pane, že mi bol darovaný!