TOP

Byť jedna duša – ako sa to dá?

Časy sladkého túlenia sa a nekonečných rečí, betónový pocit, že tento človek mi rozumie ako nik, sa často v manželstve rozplynú ako dym. Zrazu máme pocit, že sme si vzali nesprávneho človeka alebo minimálne Marťana. Dá sa vôbec v manželstve komunikovať a prijímať sa do stavu jednoty?
Príliš veľa faktorov pre nefungovanie

Niekedy zabúdame, aké prudké zmeny sa udejú okamihom manželského sľubu. Z času, kedy sme trávili spolu len krátky čas, sa stalo dvadsaťštyri hodín denne. Už sa špeciálne nepripravujeme na to, že budeme mať rande. Nezdá sa nám, že by bol dôvod toho druhého očariť, však ho už mám doma na tanieri. Manželstvo nám prináša realitu s chrápaním, zabudnutými ponožkami kade-tade, s večným meškaním a zrazu ide na nervy aj to nekonečné upravovanie sa do dokonalého vzhľadu, ktoré nám na rande prišlo ako cukrík.

Druhým faktorom je skutočnosť, že už nie sme iba na prechádzke, ale na riadnom doživotnom pochode, kde treba aj variť, prať, riešiť financie, voľný čas, výchovu, zdravie, prácu, intimitu, svokrovcov, vieru, pomoc vo farnosti, svoje koníčky a niekedy aj to, ako sa vlastne majú správne variť rezance. Zrazu nie sú na svete len tie témy, ktoré sa páčia nám dvom a povzbudzujú naše feromóny, ale aj tie, ktoré jednoducho nejde vypustiť – a niekedy robia s našimi feromónmi presný opak. A deň má stále len dvadsaťštyri hodín, chodíme do práce, sme unavení, chorí, občas nemáme náladu alebo nás niekto totálne rozhádže.

Do toho sme každý prišli z iného rodinného prostredia, zvyklostí, máme svoje povahy a muchy (a niektoré sa nám darilo celkom fajn tajiť pred svadbou). A tu zrazu: máme byť jedno a aj chceme, aj túžime. Len nejako to nejde – a nielen prvé tri roky, kým sa zlaďujeme. Pretože na rozbitie či znefunkčnenie jednoty stačí komunikovať zle. alebo nekomunikovať vôbec.

 

Rozprávaj, prosím!

Bez komunikácie, a to až do fázy hlbokého zdieľania, ktoré má byť v manželstve každodennou samozrejmosťou, zaručujúcou zblíženie duší do najhlbšej intimity, to však nejde. Mlčať znamená nebudovať jednotu, nezbližovať sa. Niekedy nám však príde každý pokus o rozprávanie sa tak zlý a nepodarený (a je jedno z ktorej strany, alebo aj neprijatím sa), že pre zranenie to viackrát neskúšame. Pretože manželstvo nemá byť len odovzdávaním informácií a pokynov. To by sme sa cítili ako manažéri drobného súkromného podniku a viazali by nás len spoločné povinnosti. (Aj keď je dosť manželstiev, ktoré fungujú len takto.) A je dosť aj takých, ktoré sa síce prenesú do roviny strednej fázy komunikácie, kde už je reč aj o výchove, o plánoch, čo robiť cez víkend, možno majú aj spoločného koníčka – ale chýba tam ono prepojenie duší. Lenže: nech robíme, čo robíme, alebo nech komunikujeme, ako komunikujeme, či si to priznáme, alebo nie, v hĺbke srdca túžime po tom, aby sme s tým mojím, tou mojou zažili opäť čas, kedy sa naše srdcia otvoria jeden pre druhého a budeme si môcť vo vzájomnou prijatí vypovedať všetko. Znovu zažiť čas, že nám nebude vadiť únava, nebude chýbať spánok, oželieme jedlo, a to len preto, aby sme sa mohli zdieľať a zažiť spojenie sŕdc až do trinástej komnaty. Pretože presne takto to myslel Boh, keď povedal pamätnú vetu, že je človeku samému smutno a dal mu Evu.

 

 

Škola komunikácie

Jedna naša blízka priateľka, lekárka, povedala zaujímavú vetu: „Ak chce človek získať vodičský preukaz, musí chodiť do autoškoly priemerne tri mesiace. Ak sa chce stať dobrým tanečníkom, poctivý kurz trvá aj pol roka. Ak má túžbu byť dobrým lekárom, stojí ho to šesť rokov štúdia plus ešte špecializačné štúdium. Ale keď má ísť do manželstva, stačia niektorým a niekedy tri týždne. Čudné. Čo má väčšiu hodnotu? Šoferák alebo manželstvo?“

Nejako takto to vyzerá potom aj s nami: žiadna predmanželská, čo ako geniálna príprava, s nami zázrak nespraví. Lebo paradoxne tak, ako sa šofér stáva dobrým profi šoférom pravidelnou jazdou, dobrý tanečník machrom tým, že pravidelne trénuje a tancuje, to isté platí aj o manželstve: vzdelávanie a školenie sa v ňom je doživotné. A manželstvo bez dobrej a zrelej komunikácie jednoducho fungovať nebude.

Prvé, čo sa potrebujeme naučiť v komunikácii, je dívať sa na Boha. Dlho. Dobre. A vnímať, ako komunikuje on. Všimli ste si? Napríklad: vždy prichádza hovoriť pokojne a s láskou. Vždy prichádza prvý. Vždy je v obraze a rešpektuje to, kým a aký som, ba dokonca aj to, akú mám náladu a ako sa cítim. A čo je fascinujúce: nečaká, kým nám, mne zapne: prichádza prvý. A nie ako víchor (či ako bohyňa pomsty), nie ako búrka (s hnevom a plný neuhasených emócií), ale prichádza ako vánok. Nežne. S porozumením. Prijatím.

Práve preto sa potrebujeme skôr, ako otvoríme ústa alebo začneme počúvať svojho manžela, kratučko stíšiť a prosiť o správne a dobré slová… a o dosť lásky a prijatia. Za seba, aj za toho druhého, zvlášť, ak je situácia napätá.

Nezabúdajme: búchaním do skaly toho druhého zničíme svoje kladivo (komunikáciu) a ostré hrany obitej skaly nás zrania a ju oškaredia. Ale ak budeme prichádzať ako jemné kvapky dažďa… skala sa po čase ohladí a stane sa krásnou, odkryje podstatu a získa nový tvar – aj keď stále zostane sama sebou. Presne táto cesta lásky v slovách prináša to, po čom v komunikácii túžime.

Nech nás v tom dobrý Boh vedie!

 

 



Komentáre