Charizmy sa týkajú všetkých. Preto by si aj ty mal byť charizmatikom

Pojem chariziem sme uzatvorili do charizmatických spoločenstiev a spravili sme z nich akúsi spiritualitu či preferovaný spôsob prežívania viery. Takýmto prístupom však našu Cirkev veľmi ochudobňujeme. Čo o charizmách hovoria poslední pápeži? Nájdeme odvahu vypustiť ich z klietky našich škatuliek a predsudkov?

V Katolíckej cirkvi sme si zvykli, že prívlastok charizmatický označuje osobu alebo spoločenstvo, ktoré by sme mohli veľmi zjednodušene charakterizovať nasledovne: radi sa modlia formou chvál (v tomto kontexte to väčšinou znamená piesňami, často spojenými so spontánnou modlitbou), radi sa nahlas modlia modlitbu príhovoru za seba navzájom a napokon, radi hovoria o charizmách – no ešte radšej ich aj používajú. Takáto predstava vznikla celkom prirodzene, keďže presne vystihuje väčšinu spoločenstiev, ktoré charizmám venujú zvýšenú pozornosť. Zdá sa, že charizmy boli uzamknuté do týchto „charizmatických“ spoločenstiev – no kľúč od tohto zámku často držia práve tí, ktorí do nich nepatria.

CHARIZMY NIE SÚ SPIRITUALITOU ANI PREFERENCIOU

V tomto kontexte sa zvykneme rozdeľovať rôznymi spôsobmi: charizmatici a tí, čo majú radi ticho; charizmatici a tí, čo majú radi ruženec; charizmatici a intelektuáli; „duchári“ a saleziáni; charizmatici a tradiční… Aby sme pochopili, prečo sú charizmy určené pre všetkých, musíme ich najprv oddeliť od spirituality, s ktorou si ich často spájame. Obľuba modlitby chválovými piesňami či modlitby príhovoru nie je podmienkou na to, aby sme mohli žiť charizmatický život – hoci z vlastnej skúsenosti viem, že sú to plodné priestory, v ktorých sa pôsobenie Ducha Svätého a jeho chariziem obzvlášť rozhojňuje. Chváliť Boha a prihovárať sa za bratov a sestry je integrálnou súčasťou Cirkvi – no formy a štýl môžu byť rôzne. Od benediktínov nikto neočakáva, že do svojich spevov zakomponujú moderné nástroje, ani od klauzúrnych sestier, že vyjdú na ulicu modliť sa za ľudí. No charizmy sa týkajú nás všetkých.

NIE JE TO LEN O VEĽKOLEPÝCH DAROCH

O čom by teda charizmy mali byť? Pápež František uvádza dva prvky, ktoré ich definujú: po prvé, charizma je dar daný na spoločný úžitok, teda určený na službu spoločenstvu. Po druhé, ide o dar, ktorý Boh dáva jednému alebo niektorým osobitne – nie všetkým rovnako. Okrem toho pápež vyzýva k znovuobjaveniu chariziem v kontexte úlohy laikov v Cirkvi, ktorí majú svoje vlastné dary a charizmy, ktorými majú prispievať k jej poslaniu. Tiež zdôrazňuje, že charizmy nie sú len o veľkolepých a mimoriadnych daroch. Hovorí, že „namiesto toho sú to bežné dary – každý z nás má svoju charizmu – , ktoré nadobúdajú mimoriadnu hodnotu, keď sú inšpirované Duchom Svätým a s láskou stelesnené v životných situáciách.“

NADPRIRODZENÁ KAŽDODENNOSŤ AJ SLUŽBA NA PERIFÉRIÁCH

Čo tým presnejšie myslí, môžeme vidieť napríklad v jeho očakávaniach od medzinárodnej služby katolíckej charizmatickej obnovy (CHARIS), kde je jedným z troch hlavných bodov služba chudobným a tým, ktorí sú v najväčšej núdzi – fyzickej alebo duchovnej. Na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, čo má služba chudobným spoločné s charizmatickou obnovou. No v inom príhovore František spomína, ako prijal postihnuté deti, z ktorých mnohé patrili k združeniu starajúcemu sa o deti s postihnutím. Hovorí, že ľudia z tohto združenia majú charizmu starať sa o takéto deti. Neznamená to zamieňať pojem talentov s charizmami. Talenty sú prirodzené, no charizmy sú stále nadprirodzenou milosťou. František vidí v týchto ľuďoch nielen pracovníkov, ale ľudí, ktorých Boh výnimočne obdaril milosťou k tejto službe. V takomto chápaní chariziem sa nám otvárajú nové obzory. Už to nie je len o uzdraveniach, prorokovaní či modlitbe v jazykoch – môžu sa stať každodennou súčasťou našej osobnej misie. Môžu nás uschopniť konať veci, ktoré sú pre nás náročné alebo zdanlivo nemožné, a zároveň nadprirodzeným spôsobom pozdvihnúť službu, ktorú robíme roky a cítime sa v nej dobre. Môže v nás napríklad vzbudiť odvahu priznať sa ku Kristovi medzi neveriacimi priateľmi či kolegami – no môže nám dať nielen odvahu, ale aj schopnosť povedať to spôsobom, ktorý sa dotkne ich sŕdc. Alebo môže dať učiteľovi náboženstva dar slova, aby vedel predniesť zložité témy zrozumiteľným spôsobom.

DUCH SVÄTÝ NÁS USCHOPŇUJE ČELIŤ VÝZVAM SÚČASNOSTI

Benedikt XVI. hovorí, že charizmy ako viditeľný znak prítomnosti Ducha Svätého nie sú historickou udalosťou, ale stále živou realitou. Ján Pavol II. nás vyzýva: „Dnes by som chcel zvolať ku všetkým vám, zhromaždeným tu na Námestí svätého Petra, a ku všetkým kresťanom: Otvorte sa ochotne darom Ducha! Prijmite s vďačnosťou a poslušnosťou charizmy, ktoré nám Duch neprestajne udeľuje! Nezabúdajte, že každá charizma je daná pre spoločné dobro, teda pre úžitok celej Cirkvi.“

Obzvlášť v dnešnej dobe, keď je čoraz ťažšie rozlíšiť pravdu od klamstva, keď sa kresťanstvo javí ako zastarané a svet ponúka množstvo alternatív zmýšľania a zmyslu života, keď chceme všetko racionalizovať a keď sa nesprávne vydáva za správne, potrebujeme Ducha Svätého a jeho dary, aby sa naša misia stala plodnou. Nestačia nám dobré argumenty ani strašenie zatratením. Potrebujeme uveriť, že Boh je živý a milujúci – a túto lásku sprostredkovať druhým. No ako to dokážeme bez Ducha Svätého? Za seba poviem, že to nedokážem. Som príliš biednym človekom. A preto, ak prinášam nejaké ovocie, vďačím zaň Duchu Svätému a jeho darom.

DARY DÁVA VŠETKÝM, NO KAŽDÉMU AKO ON SÁM CHCE

Dokument Lumen Gentium z Druhého vatikánskeho koncilu, o ktorý sa vo svojich príhovoroch o charizmách opierajú všetci spomenutí pápeži, hovorí, že Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi,“ a tiež nás povzbudzuje, že „tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh.“

Charizmatikmi by sme sa preto mali stať všetci. Nie je to pozvanie k určitej spiritualite. Je to pozvanie byť kresťanom, byť katolíkom. Charizmy nedostávame preto, že si ich zaslúžime. Nejde tu o našu dokonalosť ani o dobrý pocit z nadprirodzených darov. Ide doslova o život – večný život! Naši bratia a sestry potrebujú stretnúť Boha a potrebujú ho stretnúť v nás. Preto sa potrebujeme otvoriť Duchu Svätému a dychtiť po duchovných daroch.

Autor: Tomáš Kažimír

Foto: stockphotos