Čo nás v manželskej sexualite zabolelo
Riadky pod týmito sú výzvou, čo všetko je potrebné v manželstve premodliť, čo všetko potrebujú dvaja ešte ako snúbenci vedieť a rozobrať, do akých vôd vstupujú kňazi a lektori PPR… A tiež sú často riadkami osobných bolestí a otáznikov, o ktorých často vie len Boh. A hádam na tieto (ako aj na všetky) v plnosti času odpovedal.
Keď sme nečakane otehotneli, pod vplyvom okolia som nebola ďaleko od interrupcie.
Na to, aby ktokoľvek z páru ustál túto situáciu, potrebuje tri veci: pevnú vieru v Boha a jeho dobrotu, oporu manžela a zázemie spoločenstva v pomoci, zdieľaní a predovšetkým v modlitbe. Nečakaných tehotenstiev je aj medzi veriacimi manželmi množstvo. Ako vtipne poznamenal jeden náš známy: „Všetky deti sú plánované, niektoré aj rodičmi.“ Boh vie, prečo ich posiela, napriek tomu, že nám sa tá situácia zdá byť neúnosná. Tí, ktorí toto rozhodovanie ustáli, sú v drvivej väčšine za tento nečakaný dar veľmi vďační.
Mali sme ochromujúci strach z ďalšieho tehotenstva po troch náročných deťoch.
Strach je síce ľudský a Boh ho berie, no v živote človeka, žijúceho s Bohom, nemôže byť nosnou veličinou. Jób sám hovorí v náročnej situácii, že nemáme problém prijať z rúk Boha dobré veci, a zlé čo? Tie nechceme? Táto situácia má dva rozmery: ten z pohľadu človeka a ten z pohľadu Boha. Verím, že Boh dáva len dobré dary, aj keď tomu nerozumiem? Verím, že on nás nikdy neskúša nad naše sily? Alebo, ako povedala presne jedna veľmi jednoduchá žena: verím, že keď Pán Boh dá kravičku, dá aj trávičku? V obdobnej situácii si veľmi dodnes pamätám vetu, ktorú mi do telefónu povedala moja dobrá priateľka, ktorá bola kus cesty v materstve aj vo viere predo mnou: „Mária, ty si ozaj myslíš, že Boh je taký hnusák, aby ti toto (tehotenstvo vo veľmi únavnom čase krátko po predchádzajúcom) urobil?“
Môj manžel nevie žiť zdržanlivosť. Zraňuje ma jeho postoj.
Takúto vetu môže povedať množstvo veriacich žien. Uplatňovanie si „manželského práva“ je často na úkor toho druhého, hraničiace so zneužívaním a ponižovaním osoby. Manželské spojenie by malo byť darovaním sa, dar sa dáva dobrovoľne a nemožno ho vynútiť slovami: „Ja teraz chcem!“ Pre ženu je to náročná situácia: v prípade odmietania by mohla byť príčinou manželovej nevery, čo si ťažko brať na svedomie. Na druhej strane túžba po láskavom milovaní plnom prijatia a nežnosti je úplne prirodzená. Hľadať hranicu medzi vysvetľovaním, prijímaním manžela, obetovaním sa a niekedy stiahnutím (ak ide skutočne už o hraničnú stratu dôstojnosti), je ťažké a vyčerpávajúce.
Prirodzené plánovanie rodičovstva je katolícka antikoncepcia.
Nie. Antikoncepcia predsa robí všetko pre to, aby sa po milovaní život ani potenciálne nezačal: a ak áno, aby bol čím skôr zlikvidovaný. Jej cieľom je umožniť sex bez následkov, „na požiadanie“, čo zbavuje zodpovednosti v láske. A tam, kde nie je zodpovednosť voči tomu druhému a voči sebe, ani odvaha prijať dieťa ako dar, tam chýba už základná ľudská úcta. PPR toto všetko odmieta, a hoci aj ona môže mať ako cieľ vyhnúť sa počatiu, jej postoj je iný: motivuje manželov zriekať sa manželského objatia a tento čas použiť pre iné dobro – v rodine, vo farnosti, medzi ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc alebo aj modlitbe či budovaniu vzťahu iným spôsobom. Svoju plodnosť a zodpovedné rozhodnutie teraz neprijať život premenia na iné požehnanie – a predovšetkým prináša to Božie. Nesúlad medzi manželmi v tejto oblasti je ťažkým stretom a tiež znakom nejednoty, nedôvery v Boha a ignorovanie Cirkvi.
Mýtov o sexualite alebo aj žitých neprávd, ktoré zraňujú, je však veľa. O akých viete vy?