Denník kávičkárky 1: Carpediem (alebo: Predstavovala som si to inak)
Dnes to bude Brazília. Pre niekoho trochu kyslá a málo čokoládová, pre mňa ideálna voľba. Čierna ako noc, svieža ako vietor, ktorý mi strapatí vlasy. Okolo mňa sa preháňajú autá a ľudia, ktorí sa ponáhľajú za svojimi povinnosťami. Ja za malým okrúhlym stolíkom na pár minút sedím v Brazílii, Ríme či na Francúzskej riviére. Chvíľa, kedy som ponorená do kávy a snov.
Môj manžel často vzdychá, že káva mi chutí, iba keď si za ňu zaplatím. Nie je kaviarensky typ, zato ja som vyrastala pri šálke kávy a rozhovoroch pod slnečníkom. Obaja moji rodičia sú vášniví kávičkári a zasvätili ma do umenia vychutnávania si každého dúška kávy aj prítomného momentu. Neplatím za kávu. Platím za kaviarenské čaro. Útržky rozhovorov úplne neznámych ľudí, luxusne oblečenú dámu v rokoch, ktorá si mieša svoje cappuccino s perlovým prsteňom na ruke, muž zahĺbený do svojho projektu na počítači, mladé dievčatá smejúce sa na fotkách v mobile…a ja zahĺbená vo svojom svete, kde sa miešajú sny a realita.
Na displeji telefónu mi zasvieti ikonka so zeleným písmenom E a oznamuje mi, že dnešok nebude až taký ružový. Trojka. Opäť. Čo som spravila zle? Moje predstavy a môj plán vyzeral úplne inak. Moja dcéra sa mala venovať tancu, s chuťou sa učiť cudzie jazyky a byť vždy nad vecou. V pôrodnici som v nej úplne jasne videla malú aristokratku, s pokojom, rozvahou a odvahou, ktorá jej bola daná do vienka. Realita však bola taká, že moja dcéra nie je aristokratka. Je to uragán. Majsterka nepredvídateľných situácií, šampiónka v tvrdohlavosti a tvorca najnovších fóbií a strachov. To som teda nečakala. A už vôbec nie to, že aj keď jej vkladám do rúk správne návody, ako žiť, pretekajú jej pomedzi prsty ako kinetický piesok a vytvára z nich niečo, čomu ja vôbec nerozumiem.
S povzdychom sa vydám ku škole a vo svojom vnútri hľadám štipku optimizmu, ale márne. Keď sa otvoria dvere a vyjde moje strapaté neupravené dievča s mrzutým výrazom na tvári, niečo sa vo mne zlomí. Možno chuť našej spoločnej cesty nie je lahodná, orieškovo čokoládová a zamatovo hebká ako káva z Columbie. Ona je Brazília. Trocha kyslastá, určite nečakaná chuť, ktorá v sebe skrýva víchor, ktorý vás strhne mimo vyšliapaných chodníčkov. Vďaka nej však môžete spoznať všetko to, čo žije a rastie mimo pevných asfaltových ciest.
Nie je vždy darom, keď kráčame podľa našich nalinkovaných predstáv. Vďaka svojej dcére spoznávam život takej chuti, o akej som nikdy netušila. Vďaka nej cítim vo svojom živote vône najrozmanitejšieho korenia. A užívam si to. Niekedy s hlasným smiechom, inokedy v slzách a chaose. Carpediem. Dnes. Naplno. A už naveky si budem vychutnávať život, ktorý našťastie píše niekto múdrejší ako ja.
Foto: pexels.com