Denník kávičkárky 10: Vzlietnuť k letu
Nadýchnuť sa vône mora. Nechať slnečné lúče hladkať tvár a svieži vietor rozstrapatiť vlasy. Na obed si dopriať krevety, večer sépiu s pohárom bieleho vína. Prechádzať sa borovicovým hájom alebo objavovať ruiny starobylého hradu.
Nádhera, však? Ako sa však nadýchnuť leta vtedy, keď namiesto morskej hladiny hľadíte na obrazovku počítača a na obed vás čakajú nedeľné zvyšky ohriate v mikrovlnke? Ortuť na teplomeri konečne ukazuje hodnoty, o akých som ešte pred pár týždňami snívala. Lenže keď nesiem na chrbte batoh s dvoma futbalovými loptami, cez plece tašku s obedom, ktorá práve hlási haváriu v podobe vytečenej omáčky, a kabelka mi krčí celý outfit, predstava, že kráčam mestom ako hrdinka románu z Toskánska, sa rýchlo rozplynie.
Ráno, ktoré mení deň
Každé ráno vyzerá podobne. Nabaliť všetko na najbližších dvanásť hodín, skontrolovať deti, pripomenúť zabudnuté maličkosti a vyraziť do ďalších pretekov s časom. Teraz by som vám mohla podrobne opísať svoj deň. Verte mi však, že by vás to skôr uspalo ako inšpirovalo. A úprimne – ktorá z nás sa každé ráno prebúdza ako stredomorská kráska, ktorá ladne pláva životom? Ktorá z nás nemá občas pocit, že sny plávajú niekde vedľa nej a vietor ich pomaly odnáša na otvorené more povinností? Už dávno nesnívam o reflektoroch ani o veľkom potlesku. Každý deň mi však ponúka nové výzvy, nové nápady a nové dôvody snívať. A práve tie sa často menia na ciele, ktoré stoja za to nasledovať. Stále neviete, o čom hovorím? Predstavte si letné ráno. Deň ešte naplno neukázal svoju silu, ale vo vzduchu už cítiť prísľub horúčavy. Namiesto cesty na pláž kráčate do práce po rozpálenej dlažbe. Skúste si uchmatnúť aspoň malý kúsok toho rána a premeniť ho na svoj vlastný letný príbeh. Niekto si sadne na terasu so šálkou kapučína a pistáciovým croissantom. Niekto sa ešte pred východom slnka rozbehne popri rieke a na chvíľu dovolí svojej fantázii premeniť Dunaj na Stredozemné more. Mama na materskej si odtrhne z balkónového kochlíka čerstvé paradajky či bylinky na raňajkový chlieb a myšlienkami sa vráti k letám u starej mamy.
Premeniť realitu na sny
Je to teda celé len o snení? Nemyslím si. Žijeme v čase, keď sa veľa hovorí o pozitívnom myslení a správnom nastavení mysle. No bez konkrétneho kroku sa nezmení nič. Ak chcem cítiť vôňu leta, musím načiahnuť ruku. Ak chcem zažiť slobodu, musím vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ak chcem ochutnať sladkosť víťazstva, musím prijať aj trpkosť námahy. Navonok sa môj život možno veľmi nemení. Ráno vstávam, plním povinnosti a večer unavená zaspávam. Menia sa však moje rozhodnutia. Menia sa moje návyky. A čoraz viac si uvedomujem hodnotu obyčajných dní. Najmä vďačnosti. Práve toto slovo vo mne posledné mesiace rezonuje najviac. Vďačnosť za veci, ktoré považujeme za samozrejmé. Za dni, ktoré môžem prežiť. Za ľudí, ktorí kráčajú vedľa mňa. Za lásku, ktorá ma drží aj v obyčajných utorkoch. Za detský smiech, ktorý naplní byt viac než akákoľvek dovolenková pohľadnica.
A možno práve tam sa ukrýva tá skutočná vôňa leta. Nie v diaľkach, ktoré si vysnívame, ale v okamihoch, ktoré práve žijeme. V rannom slnku opierajúcom sa o kuchynské okno. V kvapkách potu po ceste do práce. V rozhovore, na ktorý sme si konečne našli čas. Keď večer stíchnu všetky povinnosti a ja si sadnem s poslednou šálkou kávy, uvedomím si, že život sa neskladá len z veľkých dobrodružstiev. Väčšinu našich príbehov tvoria nenápadné okamihy, ktoré by sa na pohľadnicu nikdy nedostali. A predsa sú vzácne. Možno práve preto si ich zapisujem do svojho pomyselného denníka kávičkárky. Nie preto, aby som si raz spomenula na veľké úspechy či dokonalé dni. Ale aby som nezabudla, koľko krásy sa ukrýva v tých obyčajných. V dňoch, ktoré sa navonok podobajú jeden na druhý, no v skutočnosti sú neopakovateľné.
Dopíjam teda svoju kávu, zatváram dnešnú kapitolu a s úsmevom otváram ďalšiu. Možno neprinesie vôňu mora ani večeru pri západe slnka. Ale som si istá, že aj zajtra bude mať svoju vlastnú vôňu. A ak budem pozorná, určite ju objavím.
Foto: pexels.com