Denník kávičkárky 4: Rozbitá
Niekedy ma oslepí dokonalosť. Žiarivá a bezchybná. A inokedy ma ako magnet pritiahne kúsok niečoho tak obyčajného, čo navonok nestojí za pohľad.
Nádherné ornamenty. Zlatý lem. Kvalitný porcelán. Prechádzam pohľadom z exponátu na exponát. Upútali ma šálky z potopenej lode Titanic. Aj po rokoch na dne oceánu z nich žiari luxus a niečo výnimočné. No keď podídem k poslednému exponátu, neviem odtrhnúť pohľad. V modro podsvietenom sklenenom boxe ticho stojí kus rozbitého matného skla, kus pohára. Je až príliš obyčajný. Matné sklo, hrubé uško a istota, že z tohto pohára sa už nikto nikdy nenapije. Napriek tomu žiari medzi všetkými exponátmi v tom modrom svetle ako padnutá hviezda.
Stojím pri ňom o niečo dlhšie, než by si zaslúžil. Ten rozbitý kus skla otvoril v mojom vnútri prúd myšlienok. Niekto z neho pil… pred mnohými rokmi na palube prekrásnej lode priložil svoje pery k hladkému sklu a hrdlom mu stekal nápoj, ktorý oživil jeho zmysly. Mohol to byť nádherný deň, mohol to byť výnimočný moment. Ten kus skla možno zažil za svoju krátku kariéru viac smiechu a životných príbehov, než ja za svojich 40 rokov. A potom nasledoval náraz a hlboký pád – až na samotné dno oceánu. A dlhé obdobie ticha, pokým ho niekto vylovil a položil do sklenenej vitríny v Bratislave. A predsa. Je opäť výnimočný a dôležitý. Tento pohár, ktorý sa po desiatkach rokov vydal na úplne inú cestu s úplne iným poslaním. Neuhasí smäd po lahodnom nápoji, ale nasýti pohľad každého, kto túži nahliadnuť hlbšie do tajomstva ukrytého hlboko pod hladinou tmavomodrého oceánu.
Keď druhý deň sedím sama pri káve, premýšľam, že sa často cítim rovnako. Akoby som svoj život pila po dúškoch z rozbitého pohára, z ktorého všetka tá chuť, na ktorú sa vždy teším, vytečie skôr, než stihnem ochutnať. Napriek tomu nechcem svoj život pustiť z rúk. Viem, že je to majstrovské dielo niekoho, kto to s umením života naozaj vie. Možno je aj môj život padnutou hviezdou, no nie úplne vyhasnutou. Možno je niekde na dne oceána, ukrytý hlboko pod mojimi zraneniami, nedostatkom času, únavou, možno ho premieľajú vlny strachu či túžby po niečom lepšom… No viem, že ešte len príde čas, kedy bude žiariť a bude vylovený z dna na svetlo. Kedy? To nechávam v rukách režiséra, toho najlepšieho a Všemohúceho.
Nuž… viem, že zajtra opäť budem piť z rozbitého pohára. Občas hľadím na iné nádoby a zdá sa mi, že vyzerajú omnoho lepšie, než tá moja rozbitá. Krásne farby či ornamenty, kvalitný materiál či dokonalý tvar. No keď nazriete dnu, častokrát zistíte, že sa nie je z čoho napiť, obsah tých krásnych nádob a pohárov je prázdny. Hmmm… máte pravdu, nerozprávam sa o ponuke porcelánu, ale o ľuďoch. No v každom prípade treba dodať, že aj prázdna nádoba sa dá naplniť a aj rozbitá vie zažiariť.
Foto: pixabay