Denník kávičkárky 6: Zázračná vianočná káva
Sedím pri okne a sledujem, ako sa svet vonku ponára do skorého zimného súmraku. Svetielka na balkónoch sa prebúdzajú jedno po druhom, akoby si navzájom pripomínali, že nastal čas rozsvietiť to, čo je v tme najkrajšie.
V rukách držím teplú šálku kávy. Vianočnej. Tú, ktorú si doprajem len raz za rok – so škoricou a kvapkou medu. Aj keď som fanúšik silnej čiernej bez štipky cukru, počas Adventu či Vianoc sa tá sladká chuť a vôňa vkráda do môjho života.
Prvý dúšok. A hneď cítim, že tento rok chutí inak.
Nie preto, že by bola lepšie pripravená. Ale preto, že tentoraz som sa k nej dostala po dni, ktorý bol o všetkom inom než o pokoji. Po dni, keď zoznam úloh bol dlhší než december sám. Po dni, keď som si dokonca popri viazaní mašlí a umývaní riadu poplietla svoje vlastné myšlienky. Vieš, taký ten deň, keď si želáš len jediné – aby sa na chvíľu zastavil čas. A keď sa to neudeje, urobíš to sama. Sadneš si so šálkou kávy a svet sa na chvíľu zastaví.
Škoricová vôňa mi niečo pripomína. Detstvo. Kuchyňu, kde som s mojou babkou piekla medovníky a ja som bola zodpovedná za to najdôležitejšie – výber tých najkrajších tvarov a príprava polevy, hoci sme ani ja, ani babka zdobiť medovníky nevedeli. O to väčšia to bola zábava. Bol to jediný čas v roku, kedy sa moja babka smiala tak, až jej tiekli slzy a bolelo ju brucho. A ja som to milovala. Ako nás komicky ozdobené alebo zle vykrojené medovníky vedeli spojiť viac než čokoľvek iné.
Vraciam sa do chvíľ, keď som verila, že Vianoce sú zázračné nielen vo filmoch, ale aj u nás doma. Do čias, keď bolo všetko jednoduché a sladkosť bola ukrytá nielen v koláčoch, ale aj v slovách a objatiach. A uvedomujem si, že možno práve o toto ide. Že sladká príchuť Vianoc nie je o cukre, škorici ani sirupe. Je o malých momentoch, ktoré nám pripomenú, čo je skutočne hrejivé, jemné, láskavé.
Miešam si kávu a pozorujem, ako sa mliečna pena pomaly rozpúšťa. V tej chvíli mi dôjde, aký paradox žijeme. Celé týždne sa naháňame za dokonalou atmosférou, za čistými stolmi, lesklými ozdobami, tip-top darčekmi… A pritom zabúdame na atmosféru vo vlastnom srdci a v našich domovoch. Že filmový rodinný večer niekedy stojí zato, aj keď film baví len polovicu osadenstva a najmladší zaspal po prvej scéne. Že zamúčená a zamastená kuchyňa je tou najkrajšou dekoráciou, pretože sa v nej zrodilo niečo naše. Že pokoj a radosť neprichádzajú v balíku, ale v prítomnom okamihu.
Možno si tento článok čítaš práve teraz pri svojej vlastnej šálke.
Možno už máš napečené, možno si ešte ani nezačala.
Možno si unavená, možno plná očakávania.
Nech si kdekoľvek a nech žiješ akýkoľvek december, dovolím si povedať ti jedno:
Najsladšia príchuť Vianoc nie je v tom, čo musíš stihnúť a pripraviť. Je v tom, čo si dovolíš prežiť.
foto: pexels.com