Denník kávičkárky 8: Až povstanem z popola
Stačí chvíľa a to dokonalé dielo, ktoré sa ešte pred pár sekundami týčilo na poličke a sýtilo naše šťastie a istotu, sa zmení na prach, ktorý poľahky odfúkne ten najjemnejší vánok.
Bolo pár sekúnd po polnoci, keď z mojich rúk vypadol nádherný biely hrnček a rozbil sa na milión kúskov. Kým ostatní si pripíjali s vychladeným šampanským, ja som kľačala na zemi a zbierala kúsky toho nádherného hrnčeka. Viem, že je to takmer nemožné, ale dala by som ruku do ohňa za to, že jedna z tých črepín sa mi zapichla priamo do srdca.
Tento rok začína pre mňa mrazivo. Nie je to len ortuť na teplomeri, ktorá nekompromisne hlási, že všetky kvety zamrzli a neostane z nich nič iné, než prach. Kvety, ktoré som celé mesiace či roky s láskou pestovala, z minúty na minútu zamrzli. Nie symbolicky. Reálne.
Pred mnohými rokmi som počula rozprávku o Snehovej kráľovnej, o zamrznutom srdci, o pokrivenom pohľade a o Gerde, ktorá kráča proti vetru, nebezpečenstvu v absolútnej neistote za tým, koho miluje. Keď ho po dlhej ceste konečne uvidí, pozerá na ňu s odporom a chladom. Čo spraví Gerda? Hovorí mu: „Nie, to nie si ty, tvoje srdce sa musí roztopiť a všetko bude v poriadku…“ Lenže ja nie som Gerda. Ja som Katka. A Katka sa často vzdáva priskoro. Katka často nedokáže spraviť krok vpred, aj keď veľmi túži. Katka nevie, ako roztopiť srdce, čo zamrzlo. Pretože Katka nemala rozprávku o Snehovej kráľovnej nikdy rada. Takže by som to nazvala… problémom.
A zrazu stojím v kuchyni, voda vrie, káva vonia – a ja mám pocit, že niečo vo mne zomrelo. Drobné rituály radosti stratili zmysel a napriek tomu, že toľkým ľuďom radím, ako by mali narábať so svojím životom, zrazu neviem, kam majú viesť moje ďalšie kroky.
Február, mesiac zamilovaných, sa mi vysmieva. Všetci hovoria o nových začiatkoch či šťastných koncoch a ja len potichu zbieram popol zo seba samej. Z dlaní. Zo srdca. Zo snov.
Keď mám pocit, že oheň utíchol, spálil všetko a v tom sivočiernom popole neostala iskierka nádeje, príde On. Otvorí dvere a bez slova mi na pery vtisne bozk. Taký, že skôr, ako si niečo pomyslím, z očí mi vytrysknú slzy. A v tom momente mám pocit, že to nie je len príval emócií, ale hmatateľná láska medzi nami, ktorá sa roztápa ako ľadovec na Sahare. Nepochopiteľné. No tak veľmi pravdivé. Z prachu sa začne dvíhať teplo. Tam, kde boli otázniky, sa zjavuje istota. Zrazu viem, že On je moja cesta a nič na svete nechcem viac, než vypiť si spolu s Ním rannú kávu a vidieť v jeho očiach vlastný odraz.
Tá istá láska, ktorá bola zranená. Tá istá, ktorú niekto rozdrvil na prach. Tá istá, ktorá by mala mať právo zomrieť. Tá láska sa pomaly dvíha. Ako vták, ktorý má ešte obhorené krídla, ale pamätá si, že lietať je to najkrajšie, čo kedy skúsil.
Keď píšem tieto riadky, kladiem si otázku, či vám mám povedať, kto je ten On. Nie. Pretože On je presne ten, na ktorého myslíš. Môže byť veľmi ďaleko alebo sa môže každé ráno prebúdzať vedľa teba. Môže byť v tvojich snoch alebo v tvojich spomienkach. Môže byť ten, ktorému zveruješ do rúk svoj život. On je ten, ktorého druhé meno je Láska.
Keď dnes pijem svoju rannú kávu, viem, že sa nič nezmení, a predsa je všetko iné. Viem, že On je pre mňa celý môj svet. A viem, že by tomu tak nebolo, keby sa v to mrazivé decembrové skoré ráno nepremenilo moje srdce na prach, aby mohlo povstať z popola. Srdce už vie, že sa dá rozdrviť. A práve preto sa rozhodne milovať vedomejšie, tichšie, možno menej hlučne, ale o to pravdivejšie.
Povstať z popola nie je hrdinstvo ani obdivuhodný čin. Je to niečo, k čomu je povolaný každý z nás. Povzniesť sa nad prachom spálenej bolesti a letieť k svetlu. „Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezastihla tma, lebo kto chodí potme, nevie, kam ide. Dokiaľ máte svetlo, verte v svetlo, aby ste boli synmi svetla.“ (Jn 12, 35)
Foto: pexels.com