Denník kávičkárky 9: Dnes to nevyšlo

Dnes to nevyšlo, no napriek tomu ťa pozývam do ďalšej kapitoly, aj keď k nej vedie niekoľko čierne vyzerajúcich riadkov. Ak sa ti zdá, že píšem príliš temne, daj mi trocha času, pretože kapitola, keď slnko zaleje každé jedno písmenko, je už predo dverami.

Bratislava sa zobúdza do nového pracovného dňa. Na oblohe sa kopia oblaky a pozývajú skôr do mäkkých perín, než na svižnú prechádzku do práce. Keď sa takmer zrazím s dodávkou na pešej zóne, usúdim, že je ten správny čas na kávu a odbočím do jedinej otvorenej kaviarne. Z horúcej šálky stúpa para a ja sledujem, ako sa tep mesta za oknom zrýchľuje každou minútou. K dodávateľom gastro prevádzok sa pridajú zamestnanci, ktorí začínajú v práci skôr než iní a neskôr sa ulice a námestia plnia školákmi a ich uponáhľanými rodičmi. Pekná blondínka ťahá za ruku kučeravé dievčatko, ktorému sa zjavne nechce ponáhľať. Pred ňou kráča so zamračeným výrazom hnedovlasý chlapec, ktorý môže byť vo veku mojej dcéry, tipujem ho na šiestaka. Aj keď sledujem túto scénu bez zvuku, vidím, že sa s mamou hádajú. O chvíľku nato trhne mladšia dcérka mamu dozadu, lebo sa práve rozhodla, že už nespraví ani krok, a pekná blondínka s pracovným názvom mama stratí rovnováhu a končí na kolenách. Okolo nej sa rozsype taška aj obsah kabelky. Dcérka sa rozplače a nahnevaný chlapec sa na chvíľku zastaví a otočí. Sleduje mamu, no keď mu čosi zakričí, iba prekrúti očami a nahnevane kráča preč. Celá scéna trvá pár minút a potom táto dynamická trojica zmizne v dave. Mne však ostane v hlave obraz ženy kľačiacej na zemi s rozsypanými vecami okolo seba. Nie som to tak náhodou ja?

KROK PO KROKU ZDOLÁVAŤ SCHODY

„Ach Katka. Nie si tak trocha patetická či dramatická?“ Predstavujem si tvár môjho manžela, ktorý číta tieto riadky. „No samozrejme. A čo tak si inak zadeliť čas? Máš zlý time management.“ Predstavujem si tvár mojej mamy – „Katka, ty len lietaš hore-dole. Takto to ďalej nejde.“ Predstavujem si môjho šéfa: „Ak sa ti toho zosype veľa, tak to rýchlo zozbieraj a pridaj. Musíš to stihnúť.“ A potom tvár mojej dlhoročnej kamarátky. „Niekedy to nevyjde… ale to nie je tvoja chyba. Hraj s kartami, ktoré máš.“ A premýšľam, čo by povedal môj odraz v zrkadle. Premýšľam, ale odpoveď neviem.

Keď vykročím smerom do práce, uvedomím si, že mám ešte čas, dosť veľa času, a tak neplánovane odbočím a chvíľku stúpam hore kopcom k bratislavskému hradu. Vždy som toto miesto milovala a odkedy pribudli rozsiahle barokové záhrady, je to moje miesto pokoja. Keď prejdem zámocké schody a šliapem do kopca, tep sa mi vyšplhá na nemilú hodnotu a ja si uvedomím, že musím ešte veľa cvičiť, aby som mohla byť na seba hrdá. Keď som už skoro na konci, sú predo mnou ďalšie schody. Výborne, idem si po ďalší nábeh na infarkt. A potom premýšľam – nie je to to najlepšie, čo môžem spraviť? Krok po kroku zdolávať schody a bojovať s nedostatkom vzduchu či bolesťou? Cestou na hrad, ale aj v živote. Čisto teoreticky – áno. Prakticky? Tiež áno, ale prakticky sa na dôležité otázky odpovedá vždy veľmi ťažko. Najmä keď sa máme stotožniť so správnou odpoveďou.

VZÁCNA A MILOVANÁ… HM. NAOZAJ?!

Keď stojím nad zobúdzajúcim sa mestom pri hrade, myšlienky v mojej hlave sa upokoja a vynorí sa drobná temná spomienka. Nedávno som prežila podobný piatkový večer ako mama blondínka, ktorú spomínam na začiatku. Nik mi síce nerozsypal kabelku, zato všetky dôležité termíny, zdravie či bežné povinnosti sa okolo mňa rozsypali a kotúľali sa kade-tade. Keď som ich konečne pochytala a vopchala do pomyselnej tašky, bol piatok. Piatok večer. Taký ten piatok, kedy si poviete: dobre, nešlo to podľa plánu, ale zvládla som to a dnes večer mi bude dobre. Nuž, to bol veľký omyl. Dobre mi ani zďaleka nebolo. Ako to už v príbehoch niektorých žien býva, ten piatkový večer mi bolo veľmi smutno a osamelo. Odbila polnoc a ja som si do rúk vzala Sväté písmo, pokým som ticho plakala. Dlhú chvíľu – ak sa tá kopa minút dá nazvať chvíľou – som len nahnevane hľadela na Písmo a citáty, ktoré ma inokedy vedeli povzbudiť, vo mne skôr vzbudzovali hnev. Vzácna a milovaná? Jedinečná a nenahraditeľná? Pche, ale prosím vás… Ak by tomu tak bolo, nesedím tu dnes večer sama. Naozaj ho mám otvoriť? Načo? Čítať o niečom, čo platí len na papieri? Ľudia okolo mňa sa pýtajú, ako sa mám, ale koľkých tá odpoveď zaujíma naozaj?! A keď sa nebodaj otvorím a načriem do tém, ktoré sú bolestivé, prichádzajú rady alebo zľahčujúce povzdychy: „Aaale, to tak nemôžeš brať.“ A niektorí sa už ani nepýtajú. Takže sa pomaly, ale isto učím odpovedať „mám sa dobre“. Lebo dobre nikoho neurazí ani nevyruší. Dobre znamená signál, že mi môžeš začať rozprávať o svojom živote ty. „Mám sa dobre“ znamená, že nič zaujímavé sa u mňa nedeje, takže sa ďalej pýtať nemusíš. „Mám sa dobre“ znamená „ďakujem, nechcem o tom hovoriť“.

VŠETKO MȎŽEM V TOM, KTORÝ MA POSILŇUJE

A tak v tento piatok hľadím na Sväté písmo a váham, či ho otvoriť. Napriek môjmu hnevu – je to starý priateľ, ktorému otvorím dvere, aj keď sa na neho mračím. Chvíľu bezmyšlienkovito listujem, prechádzam pasáže, ktoré som si farebne vyznačila, keď som mala 17 rokov a spoznala som svojho manžela. Citáty, keď som plakala, citáty, keď som sa za niečo úpenlivo modlila, citáty, keď som duchovný svet iba spoznávala. Listovanie ma upokojuje, aj keď nenachádzam nič prevratné. Keď sa chystám ťažkú knihu odložiť, vypadne mi malá záložka, na ktorej je rukou napísané – „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje. Boh sa zjaví v mojej slabosti.“ Pamätám si, kedy a prečo som to napísala a napriek tomu, že situácia bola odlišná, tá krátka veta je aktuálna. Dnes tu nesedím ako dievča plné snov, ale ako žena, ktorá sa snaží kráčať a usmievať napriek tomu, že to vo vnútri veľmi bolí.

KRÁČAŤ ĎALEJ NAPRIEK SKLAMANIU

Možno máš škaredý piatok aj ty. Možno nielen jeden piatok, ale celý týždeň, mesiac, či rok. A niekomu sa práve roztrhla taška a má pocit, že ten rozsypaný obsah nikdy nezozbiera. A ktovie, či to nie si ty, ktorá otvára Písmo a hovorí: zase nič, nikdy ma nič neosloví. Alebo ťa sklamala osoba, ktorá mala byť kamarátkou? Niekedy stačia dokonca aj tie najbežnejšie starosti a povinnosti nato, aby sme ležali na zemi bez štipky sily. Nech si už kdekoľvek, tá dobrá aj zlá správa znie pre nás rovnako. Všetko môžeš v tom, ktorý ťa posilňuje. Môžeš kráčať ďalej, aj keď ťa sklamali tí, ktorým si verila. Môžeš otvoriť zabudnutú krabičku snov, aj keď sa ti nepodaril ani plán na uplynulý víkend. Môžeš sa dnes pozrieť do zrkadla a volať po novom príbehu, napriek tomu, že momentálne vo svojej knihe života žiješ veľmi dramatické kapitoly.

TOTO NIE JE KONIEC PRÍBEHU

Milý Autor, dnes sa ti chcem prihovoriť. Píšeš naše príbehy neskutočne dramaticky, chápem, že máš rád zápletku, rozbité srdcia, ktoré potom scelíš tesne pred koncom, ale pre nás, hlavné postavy, je to často nesmierne ťažké. No píš ďalej, si dobrý Autor. Ja síce neviem, ako to bude ďalej, to ty už máš nápad. Isté však je, že tvoje pero tvorí príbehy, ktorých súčasťou chce byť každý – aj keď často až vtedy, keď dočíta do konca.

Ak dnes, milý čitateľ či čitateľka, kľačíš na chladnej zemi a snažíš sa zozbierať to, čo možno ani nejde, vstaň. Dvíha ťa niekto, kto chce, aby si šla ďalej, pretože toto nie je koniec príbehu. Je to kapitola, ktorá ťa vedie k tej najlepšej časti – a tú si nemôžeš nechať ujsť. Pretože ďalšia časť Denníka kávičkárky, či kohokoľvek z vás, bude o niečo úžasnom.

Foto: pexels.com