Denník unavenej učiteľky: O Zojke, ktorá plakala, keď dostala darček

V mojej triede sú aj také deti, ktoré svojou prítomnosťou dokážu meniť dni na lepšie. Jednou z nich je Zojka – úprimná, veselá a zároveň trošku nevyspytateľná. Tento príbeh vám ukáže, ako deti dokážu byť učiteľmi.

Mám v triede deti aj bez diagnóz. Často si poviem, že im netreba venovať až toľko času ako ostatným deťom, Zojka však potrebuje celú moju pozornosť. Spoznali sme sa na školskom dvore, chodila sa tam zahrať, keď jej rodičia prišli po staršiu sestru. Veľa toho nenahovorila, ale získala som si ju tým, že som ju hojdala alebo som jej držala rebrík, aby nespadla. Ona sa len usmievala a prikyvovala alebo vyjadrovala nesúhlas pohybom hlavy zo strany na stranu. Zapamätala si ma ako tú, čo sa jej venuje, aj keď nie je ešte škôlkarka, a tak sa vybudovalo naše puto.

VIE, ČO CHCE

Teraz už Zojka rozpráva a vie veľmi dobre vyjadriť, čo sa jej páči a čo nie. Napríklad sme si v triede dávali darčeky pred Vianocami, ktoré vyrobili jeden pre druhého, a Zojka sa rozplakala, lebo sa jej nepáčilo, ako jej spolužiak vymaľoval vianočnú guľu. Ona si to predstavovala inak, veď má predsa najobľúbenejšiu oranžovú a karamelovú. S ďalšou učiteľkou nám bolo aj do smiechu, ale museli sme sa udržať, aby sme upokojili situáciu v triede. Hovorili sme si, že ktovie, či tak doma plače pod stromčekom, keď nájde niečo, čo jej úplne nesedí…

Zojka ma aj týmto učí byť úprimnou. Povedať veci hneď, na rovinu a bez príkras. Dopĺňa mi denne počet objatí potrebných pre zdravý vývin a psychiku človeka. Je veľmi silno rodinne založená a každý deň sa dozviem, či jej chýba mamka, tato alebo babka.

MALÉ DAREBÁCTVA

Zojka vie však robiť aj neplechu. Uspávam v piatky okolo 17 detí a poviem vám, nie je to ľahké, keď máte len dve ruky a niektoré chcú hladkať, iné škrabkať po chrbátiku a Zojka má najradšej byť polozakrytá a keď ju škrabkám po nohe, ale len špecificky za kolenom. Raz som ju takto škrabkala a upozorňovala ďalších spáčov, nech ležia, nerobia kotrmelce na posteli, odložia už hračky, nečítajú knižky, keď som si zívla.

„Vieš, ako by som si teraz rada s vami pospala?“ hovorím Zojke.

„Tak ši tu š nami ľahni a špi,“ odvetí.

„Nemôžem, musím vás strážiť.“

„Keby ši žaspala, ja by šom ti ušla,“ povie Zojka a začne sa smiať.

A to som si myslela, že sme kamošky a tie sa predsa nezrádzajú. Zojkina prítomnosť mi pomáha vo vypätých situáciách. Keď ma napríklad autista Lacko posiela preč v hneve, dokonca raz povedal: „Zmizni mi z očí!“ a ja som sa už na konci so silami rozplakala a spýtala sa ho, či ma nemá rád (lebo ešte minulý rok sme boli veľký kamoši), a on odpovedal znova v amoku, že nie, Zojka pribehla a povedala mi, že ona ma má rada, a objala ma.

V takýchto chvíľach som za ňu veľmi vďačná. Ukazuje mi, ako sa radovať z maličkostí (hojdačka, dobrá kaša na raňajky či voľný kočík s bábikou, s ktorým sa môže hrať). Zojka má veľmi dobrý vzťah so staršou sestrou. Často sa objímajú a prejavujú si lásku. Keď jej staršia sestra odchádza na predškolské aktivity, lúčia sa, akoby sa rok nemali vidieť. A keď sa staršia sestra vráti, znova si padnú do náruče a Zojka jej už z diaľky kýva a raduje sa, že ju vidí.

Raz bola v kúpeľni, kým predškoláci jedli obed. Zojka vyšla z WC ako kráľovná, usmievala sa, všetkým mávala a bežala späť spať do spálne. Keď som to sledovala, ako ju všetci majú radi, taktiež sa usmievajú a kývajú, vravela som si, že takto sa musí cítiť Beyoncé na koncerte, keď ju vítajú všetci jej fanúšikovia.

Samozrejme, aj Zojka má svoje ťažké dni. Plače, keď treba dojesť kašu, ktorá jej nechutí, keď dlho trvá, kým prídu po ňu rodičia… Učíme však deti, že si majú nabrať len toľko jedla, koľko zvládnu zjesť, a niekedy treba dojesť, aby sme jedlo nevyhadzovali, a vtedy padajú pri jedení krokodílie slzy.

Zojka sa rada parádi. Šaty, ktoré mala na karnevale, keď bola za Šípkovú Ruženku, si hocikedy oblečie zas, veď prečo nie? Kto povedal, že ich musí nosiť len na karneval?

Zojka je slniečko v mojej triede a som veľmi rada, že ju tam mám.

Poznámka: Meno dieťaťa bolo zmenené z dôvodu GDPR.

Foto: archív autorky