Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy
Veronika Jackaninová (32) z Komjatnej nikdy nemala blízky vzťah k typicky dievčenským činnostiam. Jej srdcovou záležitosťou sa stala technická kresba a modelovanie áut. Z detského nadšenia a záľuby sa nakoniec stal spôsob, akým sa živí, a ktorý má stále neskutočne rada. V rozhovore s ňou sme sa dozvedeli, či ju nikdy nelimitovalo ženské pohlavie, akým procesom prejde návrh auta, kým sa stane reálnym, ale aj to, aké miesto má v jej živote Boh.

Približne osem rokov pôsobíte ako modelárka áut. Nájdeme niektoré, na ktorých ste pracovali, aj na našich cestách?

Áno, ale sú to skôr len diely, teda súčasti áut. Napríklad na Škode Fabii som modelovala prednú hmlovku. Keď idem okolo áut, na ktorých som sa podieľala, vždy ma to pohladí na duši. (úsmev)

 

Autá sa väčšinou považujú sa chlapskú záležitosť. Dievčatá by sa mali najprv venovať bábikám, potom domácim prácam. Ako to bolo u vás? Zaujímali ste sa o autá už od detstva?

Áno, dokonca si myslím, že som sa s tým narodila. (úsmev) Určite som bola ovplyvnená aj tým, že mám dvoch bratov, no zároveň si myslím, že to v sebe prirodzene mám.

 

Aký ste mali vzťah k sukniam, domácim prácam, líčeniu…?

Je pravda, že ma nikdy nelákali typické ženské činnosti. Technika ma odjakživa zaujímala oveľa viac. Aj z oblečenia som preferovala nohavice a tričká. Dlho ma to sprevádzalo. Zlomilo sa to až počas strednej školy. Nebol to vyslovene jediný moment, skôr by som povedala, že sa to formovalo počas celej strednej školy. Vtedy som si začala všímať, že je síce fajn zaujímať sa o techniku, ale som žena a ženy fungujú inak. Takže odvtedy nosievam aj sukne a šaty, decentne sa nalíčim, aj sa venujem domácim prácam.

 

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy
Vizualizácia auta Jaguár E TYPE, archív Veroniky Jackaninovej

 

REČI, ŽE PRÁCA NA AUTÁCH NIE JE PRE ŽENY, SOM SI NEVŠÍMALA

Ako sa vaša záľuba v automobiloch pretavila do niečoho, čím sa teraz živíte?

V detstve som stále len kreslila a kreslila. Dlho to boli iba kone, zvieratá a príroda. Autami som sa začala zaoberať, keď som mala asi osem rokov. V tom čase som mala suseda, s ktorým som si vymieňala náčrty autíčok. Porovnávali sme si, kto aké nakreslil. Myslím, že vtedy to začalo. Zaujímalo ma, ako dobre podať kresbu, aby to bolo vierohodné. Preto keď som mala deväť rokov, rodičia ma zapísali do umeleckej školy. Bola som prijatá na Školu úžitkového výtvarníctva, odbor propagačná grafika. Počas tej doby som si začala lepiť autá z papiera. Autá bolo niečo, čo ma fascinovalo. Vedela som, že ak chcem mať šancu na nich pracovať, mala by som sa dostať na VŠVU, ale tam ma neprijali. Začala som preto študovať na Technickej univerzite v Košiciach. Tu som sa snažila nejakým spôsobom dostať k autám, no učitelia mi hovorili, že to nie je úplne ženská platforma, že to patrí mužom.

 

To znie akoby vás limitovalo to, že ste žena.

Nebolo to prvýkrát ani poslednýkrát, čo mi niekto dal najavo, že práca s autami nie je pre ženy. Pravdupovediac som si také reči nevšímala. Hovorila som si, že ak som v niečom dobrá a verím si v tom, nebudem to riešiť.

Potom som však dostala šancu prestúpiť na STU v Bratislave, kde majú rozvinutú spoluprácu so Škodovkou. Toto bolo pre mňa konečne svetlo na konci tunela.

 

Tu sa pomaly začal napĺňať váš sen pracovať na autách?

Áno, aktívne som sa zapojila do projektov s touto firmou. Moju diplomovú prácu riešil jej šéfdizajnér interiéru Peter Oláh. Videl v nej potenciál a aj vďaka tomu som sa dostala na trojmesačnú stáž do Mladej Boleslavi. Po tejto stáži som zvažovala, čo ďalej. Na moje vytúžené miesto sketchu – navrhovania áut – som sa nedostala, ale dostala som ponuku tieto autá modelovať.

 

Čo presne si máme predstaviť pod „modelovaním auta“? V čom spočíva vaša práca?

Ja som vlastne doplnok dizajnéra, ktorý naskicuje nejaký obrázok auta. Jeho skica síce môže vyzerať krásne, ale ja ju musím zhodnotiť a dať do takej digitálnej podoby, aby z neho mohlo vzniknúť reálne vozidlo. Celý vývoj je však ako jeden veľký román. Trvá to približne tri až štyri roky.

 

Až tak dlho?

Je to naozaj dlhý proces. Základom je spomínaná skica od dizajnéra, ktorý na jej základe vyrobí 3D digitálny model. Tá však nespĺňa žiadne technické parametre. Podľa nej sa potom vyrobí hlinený model tak, aby sa dal vyfrézovať model v pomere jedna k jednej. Následne prichádzajú „clay modelári“, ktorí to, odborne povedané, vyhladzujú. A ak sú oni spokojní, tak sa model oskenuje špeciálnym skenerom. Sken pošlú mne a ja potom navrhujem reálne plochy, ktoré musí schváliť konštruktér. Jednotlivé diely vozidla sa však delia medzi viacerých ľudí, pretože človek ako jednotlivec by nebol schopný vymodelovať to za požadovane krátky čas do výroby.

Zjednodušene povedané, ja som ten medzičlánok, ktorý má na starosti, aby sa auto páčilo aj dizajnérovi, aj konštruktérovi. Po nás to preberajú konštruktéri, ktorí náš model rozdelia na jednotlivé diely pre výrobu.

 

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy
Olejomaľba svätého Gála v kostole v Komjatnej, archív Veroniky Jackaninovej

 

PÁN BOH MI DAL „STOPKU“, ABY MA OCHRÁNIL

V Mladej Boleslavi ste sa po stáži zamestnali ako modelárka. Po nejakom čase však prišla aj ponuka práce v Anglicku.

To bolo ešte pre covidom. Zhruba dva a pol roka som v Čechách pracovala pre firmu, ktorá sa zaoberala len svetlami. To ma až tak nenapĺňalo. Chcela som viac a tak som sa dostala do firmy SVOTT, kde som dosť porástla. Mala som tam šikovných kolegov, ktorí mi veľmi pomohli so správnou technikou modelovania a správnymi postupmi. Za rok a sedem mesiacov som tam získala veľmi bohaté skúsenosti. Potom som dostala avízo od bývalej kolegyne na pracovné miesto v Anglicku. Moja angličtina v tom čase nebola veľmi dobrá. Považovala som za zázrak, že som sa tam dostala. Pán Boh v tom naozaj konal – diali sa veci, ktorým by som normálne neverila. Už len to, že som mohla pracovať vo svojom odbore – v tom, čo ma baví – bolo pre mňa veľké požehnanie.

 

Tam ste už teda robili dizajn, čo bolo vždy vašou túžbou?

Nie. Stále to bol modeling. Na oddelenie skicovania som sa vlastne nikdy nedostala.

 

Nikdy ste kvôli tomu necítili ľútosť?

Nie, nikdy som necítila sklamanie. Myslím, že Pán Boh mi v tom dal „stopku“, aby ma ochránil pred karierizmom. Preto som prijala, že je to dobré práve takto. Túto prácu je možné robiť len v zahraničí a ja som nebola stotožnená s tým, že zo Slovenska odídem nadobro. Dizajnéri sú veľmi exponovaní ľudia a majú málo priestoru v osobnom živote. To som si ja v budúcnosti predstaviť nevedela.

 

Prácu v Anglicku vám neplánovane ukončil covid. Aké boli vaše prvé pocity?

Nadšená som teda nebola. (úsmev) Anglicko som si príliš neužila. Bola som tam zo všetkého nadšená, maximálne spokojná… nemala som žiadny dôvod niečo meniť. Plánovala som tam zostať minimálne štyri roky, nabrať skúsenosti, užiť si to a potom sa vrátiť, ale nakoniec som ostala len osem mesiacov. A tak som zostala sklamaná. Keď začal covid, môj zamestnávateľ začal vo veľkom prepúšťať, výpoveď som dostala aj ja.

 

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy
Obľúbená skica Veroniky Jackaninovej, archív Veroniky Jackaninovej

 

Takže ste ostali na Slovensku bez práce.

Áno a pýtala som sa samej seba, čo ďalej? Ani tu nebolo veľa príležitostí na prácu. Vtedajšia priorita bola jednoznačná – nenakaziť sa. Nič iné sa neriešilo. Povedala som si preto, že toho zhonu a driny bolo celkom dosť, tak si aspoň trochu oddýchnem. Prvý polrok som si ani žiadnu prácu nehľadala. Jednoducho som odpočívala a užívala som si to. Venovala som sa svojim záľubám.

 

Akým napríklad?

Mala som sen naučiť sa hrať na organe. Úplným zázrakom som sa dostala k mojej rodáčke, ktorá u nás v kostole hrávala na svätých omšiach, a bola ochotná učiť ma. Obe sme to vzali vážne. Momentálne si už cvičím piesne aj v kostole na organe a mám už aj nového učiteľa. Na omši som síce ešte nehrala, ale verím, že časom príde aj to. Zatiaľ si plním svoju túžbu a veľmi sa z toho teším.

 

VŠETKO, ČO ROBÍM, ROBÍM NAPLNO

Počas covidu ste začali tvoriť aj niečo iné ako modely áut. Výsledky tohto tvorenia nájdeme v rôznych kostoloch. Obraz svätého Gála v Komjatnej, Božieho milosrdenstva v Hrboltovej a mnohé iné. Aké je to v porovnaní s modelovaním áut?

Asi sa to nedá porovnať. Všetko, čo robím, robím naplno. Idem na sto percent, či už ide o modelovanie áut, či o maľovanie. Pri maľovaní sa však môžem pod svoju prácu aj podpísať, a to je príjemná zmena. (úsmev)

 

Ako vnímate maľovanie obrazov s náboženskou tematikou?

Je to pre mňa spôsob modlitby. Je veľký rozdiel maľovať na zákazku, inú tematiku, než maľovať trebárs obraz Božieho milosrdenstva. Maľovať niečo „duchovné“ vnímam ako milosť a požehnanie – vtedy cítim, že som priamo s Ním.

 

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy
Olejomaľba Božieho milosrdenstva v kostole v Komjatnej, archív Veroniky Jackaninovej

 

Viete si predstaviť, že by ste ostali už len pri olejomaľbe?

Asi áno. Aj kvôli tomu, že je to pre mňa neprebádaný svet. Bolo by fajn zarábať si maľovaním, ale dobre viem, že samotnou maľbou je náročné sa uživiť. Aj kvôli tomu som začala študovať doplnkové pedagogické štúdium, ktoré mi v budúcnosti môže otvoriť cestu pre učiteľstvo na umeleckej škole.

 

Čím sa momentálne živíte?

V súčasnosti pracujem znovu ako modelár pre firmu DESIGNPACK, ale z domu, čo je zázračné splnenie sa môjho ďalšieho sna. Idem sama za seba. A ak by som bola veľmi šikovná, dokážem si vytvoriť pobočku napríklad aj v Ružomberku. Toto je miesto, kde som spokojná, kde chcem zostať a mám pocit, že nič viac nepotrebujem.

 

Máte ešte nejaké sny, ktoré by ste si ešte chceli splniť?

Profesijne už asi nie. Som naozaj spokojná. Čo sa týka maľovania, tam možno aj áno. Chcela by som tvoriť len tak pre radosť, nie na zákazky. A ak by sa mi podarilo vytvoriť bohatú umeleckú zbierku vlastných obrazov, rada by som urobila výstavu.

V podstate sa mi sny plnia priebežne – stále som súčasťou áut, maľujem obrazy a popritom môžem aj hrať na organe v kostole – čo viac môžem chcieť? (úsmev)

 

Digitálna modelárka automobilov Veronika Jackaninová: Dávajú mi pocítiť, že práca s autami nie je pre ženy

 

STRATIŤ VIERU BY ZNAMENALO STRATIŤ VŠETKO

Vyzerá to tak, že ste spokojná s tým, ako sa vo vašom živote diali veci…

Verím, že všetko malo byť presne takto, ako je. Že to nebol môj plán, ale Boží. Aj keď to neboli vždy ľahké cesty a situácie, občas som už bola aj zúfalá, povedala som Bohu, že to nemusí byť po mojom. Len chcem, aby s tým niečo robil on. Naučila som sa veci nechávať na neho a spätne veľmi zreteľne vidím, že on naozaj konal.

Hlbšie obrátenie som zažila asi keď som mala dvadsaťpäť rokov. Dovtedy som bola len tradičná veriaca, ktorá do kostola šla a ani nevedela prečo. Po obrátení som si začala uvedomovať, že Boh je naozaj so mnou, že sa veci v živote nedejú len tak. Pochopila som, že nie je potrebné ísť hlavou proti múru – skôr som veci chcela vyskúšať. Ak vyšli, bola som mu vďačná, ak nie, vedela som, že to asi nemám robiť. A aj moja modlitba sa zmenila z recitovania na niečo hlbšie. Začala som veci Bohu odovzdávať. Ak to ty, Pane, chceš, tak sa o to postaráš. Ak to nechceš, tiež sa o to postaráš.

 

Túto hlbšiu vieru ste mali už v Čechách?                             

Áno, tam to však bolo veľmi ťažké žiť. Predsa len – na Slovensku je to živšie. Vedela som však, že si musím nájsť spoločenstvo. A tak som raz po omši počkala na ľudí z kostola a opýtala som sa, či majú nejaké spoločenstvo. Oni ma medzi seba prijali. Takto sa viera žije oveľa jednoduchšie. Bez toho by som to asi nedala. V Anglicku to potom tiež nebolo najľahšie. Bála som sa tam ísť bez vzťahov. Priateľka mi však poradila jeden byt a ani si nevšimla, že je to len o vchod ďalej, ako býva ona s manželom. Pán Boh sa o mňa opäť parádne postaral. Zažila som ešte veľa situácií, kedy som si povedala, že toto fakt nevymyslíš, že toto musí byť Boh a jeho sprevádzanie. Naozaj som dospela k presvedčeniu, že sa nedá neveriť.

 

Kde má teda vo vašom živote, ale aj profesii, miesto Boh?

Vo všetkom je na prvom mieste. Viem, že naňho musím mať čas. Keď som schopná ísť si na hodinu zabehať, resp. investovať čas do iných vecí, mala by som byť schopná nájsť si hodinu aj na neho. Niekedy som s ním len krátko v myšlienkach, niekedy mám ružencové obdobie, niekedy mám diskusné obdobie, kedy sa s ním len tak rozprávam… Viem, že nechcem stratiť vieru. Ak stratíš prácu, nájdeš si inú. Ak stratíš čokoľvek, je ľahšie sa vysporiadať s tým, ako stratiť vieru. Nájsť ju znovu musí byť podľa mňa veľmi ťažké. Pre mňa by to bolo ako stratiť všetko.

 

Titulná snímka: Gabriel Antal

 

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+