Dobrý deň, tu je informačná kancelária!
Nemýľte sa: ozaj sme v téme o manželstve. Ale ruku na srdce – nevyzerá často komunikácia medzi nami dvoma presne takto?
Iba zoznam úloh?
Časy, keď sme sa nevedeli prestať spolu rozprávať, si už pomaly ani nepamätáme: bežná realita života prevalcuje ružové okuliare novomanželov skôr či neskôr. Pre mnohých stačí už len zmena bývania, ostatných „dorazia“ do pragmatickosti komunikácie dve deti po sebe, stres, únava a nevyspatie.
A potom to vyzerá tak, ako nemá. Zreferujeme si presne to, čo treba, z nášho manželstva sa stáva pracovný priestor, kde presne dostaneme pokyny k tomu, čo urobiť, nakúpiť, zariadiť, ako to dopadlo v škole, u lekára, čo treba opraviť. Ale po presahu do hĺbky, do vnútra oboch manželov ani stopa.
Veď som nič zlé nepovedal!
Obhajoba býva pravdivá, no neúplná. A to predovšetkým preto, lebo práve pre ženu je potrebný jazyk uistenia o láske – a ten potrebuje dostať od muža. Presnejšie, potrebuje ho počuť, a to každý deň, niekoľkokrát, znovu a znovu. Muži na tom nie sú o nič lepšie, aj keď to vyzerá, že im žiadny slovný „doping“ nechýba: neustále (aj bez vonkajšieho požadovania) potrebujú slová chvály, ocenenia a povzbudenia.
Jednoducho v praxi: tvoja manželka nebude nijako príťažlivá, ba príde ti odutá a nemožná, ak jej iba vysypeš: „Pivo, dva krajce chleba a masť! To auto si vybavila?“ A čakať od manžela niečo viac po ženských lamentáciách v štýle: „Ešte to nie je opravené, malý Kubo má vybitý zub, prišiel hrozný účet za vodu a prečo zas meškáš, idem sa tu potrhať sama…?“, je úplnou ilúziou. Ako teda komunikovať inak a dobre? Ako má byť komunikácia niečím viac než faktografickým suchým spôsobom oznamovania, ktorý zabíja náš vzťah?
Učiť sa od Boha
Urobíme strih a vrátime sa kamsi ďaleko, možno aj do rajskej záhrady: Boh sa po nej denne prechádzal a keď už tam mal Adama a Evu, určite ich neobišiel bez slova. Vidno to aj po prvom hriechu, kde napriek sklamaniu z ich konania Boh ostáva prvý, ktorý sa prihovára, a robí to maximálne láskavo. Tento spôsob ostáva vlastný Bohu dodnes: prichádza prvý, zaujíma sa o toho druhého, počúva, je vnímavý a láskavý.
V tomto vzorci je skrytý celý úspech manželskej (a nielen tejto) komunikácie. Nakoniec, po x mesiacoch randenia spred sobáša by nám to nemalo byť cudzie: vnímať svojho manžela, svoju manželku ako úžasný objekt, ktorý môžem stále objavovať, stále sa z neho tešiť, stále sa napĺňať tým, čím je zvonku aj zvnútra, stále byť hrdý, aký človek stojí vedľa mňa – a dať mu to pocítiť. Ako inak vyzerá komunikácia medzi nami dvoma, keď hľadám spôsob a čas, ako byť a hovoriť spolu, aby sme sa znovu mohli dopĺňať.
Čím viac prekážok, tým viac motivácie
Reálne to však vyzerá v našich životoch inak: pri malých deťoch je problém nájsť si nejaký iný čas okrem spánku, pri väčších deťoch prichádza na rad učenie, pri tých dospievajúcich zas nespíme, lebo sú všade a nikde. Do toho práca, koníčky, služba vo farnosti. A zrazu čas na rozhovor „nevychádza“. Nič, bude to niekedy inokedy, dobre, miláčik?
Nie, nie je dobre.
Začať treba teraz a hneď; chýbajúca komunikácia sa vám obom môže vypomstiť už v ďalšej minúte, keď pre nedostatok uistenia o vzájomnej láske a prijatí, o presahu vyslovených slov zo štádia informačnej kancelárie do štádia dôvernosti a intimity dvoch skrachuje veľmi rýchlo aj informačná výmena a jej optimálne doriešenie. Zrazu je problém dohodnúť sa aj vyniesť smeti – a nik nechápe prečo.
Vždy začať aj končiť s láskou
Rozprávať sa znamená pre vás dvoch priťahovať svoje vnútra bližšie k sebe putom, ktoré silnie každým slovíčkom, v ktorom cítiť všetko potrebné pre vzťah. A čím viac a čím častejšie sa rozprávame, tým viac sa poznávame, tým dôvernejšie rozhovory vedieme, tým viac náš vzťah naberá na sile.
Potom je jedno, či budeme riešiť vážny problém medzi nami dvoma či v práci, alebo sa tešiť na prechádzke či v tichu nočnej kuchyne zo svojej prítomnosti; ak oslovím svoju manželku nežne menom, ak sa jej dívam do očí, ak ju vnímam napriek všetkým okolnostiam ako svoj dar a som naň hrdý (a platí to aj naopak, zo strany ženy k manželovi), nemôže ma premôcť nervozita, egoizmus, nepokoj, stres. A potom nemôžu vyjsť z mojich úst slová, ktoré by v konečnom dôsledku neboli radosťou pre mňa ani toho druhého a tým aj požehnaním pre nás oboch.
Možno to robíš sama, možno na to ako chlap nemáš odvahu, príde ti to nemužské. Napriek tomu, ty, ktorý to robíš, vytrvaj! Prejavuj láskavosť a starostlivosť, záujem a ochotu, daj cez svoje slová vnímať tomu druhému, aký je pre teba vzácny, a to aj v čase omylov.
Toto základné uistenie o jedinečnosti potrebuje každý z nás ako soľ – a manželský vzťah bez neho hynie ako nepolievaná rastlinka.
Vezmime teda krhličku a polejme, koľko treba.