TOP

Dokonalá krása

Živé, žiariace oči. Nádherná hebká pokožka dievčat, akoby zo zamatu. Pehy! (Ako dlho ich zo mňa moja stará mama drhla…) Úsmev – každý iný. Tie chlapčenské bicyklové, plné šibalstva. Nežný úsmev mamy. Ustaraný, ale pokojný úsmev otca. Aj tie zovreté pery, akoby skrývajúce bolesť, samotu, ťažkosť, sú plné čara. Odrážajú čosi, čo presahuje videnie očí, tých pozemských.

Asi vyzerám čudne.

Neviem si pomôcť, ale všade, kam idem, rada pozorujem tváre ľudí. Nie, nehrám sa na psychológa, ktorý vie odhadnúť prežívanie človeka. Ani nechcem rozdeľovať podľa vzhľadu či dokonca hodnotiť, kto sa ako o seba stará.

Ľudské tváre ma zaujímajú pre niečo úplne iné. A je jedno, či je to tvár čerstvého bábätka v kočíku, škôlkarov na prechádzke, cestujúcich vo vlaku, alebo tých, čo sa ponáhľajú do kostola.

Chlapci na bicykli ma fascinujú rovnako ako stará pani, ktorá pomaly kráča o paličke na druhý koniec dediny.

Alebo tváre našich detí – sú naše, a predsa každý z nich je jedinečný a inak krásny. Hej, dvakrát blond, ale u chlapcov v jednom prevedení brčky à la Samson a v druhom pevné, nádherne tvarované vlasy. Čierne, hnedé. Rovné, vlnité. Elegantné, jemné, lietajúce aj nepoddajné. Pleť ako Snehulienka, vyrážky aj ošľahané vetrom. A to som iba doma.

Tie tváre! Neviem sa ich nabažiť a stále ma nesú vyššie.

Všimli ste si?

Sú… nádherné!

 

 

Živé, žiariace oči. Nádherná hebká pokožka dievčat, akoby zo zamatu. Pehy! (Ako dlho ich zo mňa moja stará mama drhla…) Úsmev – každý iný. Tie chlapčenské bicyklové, plné šibalstva. Nežný úsmev mamy. Ustaraný, ale pokojný úsmev otca. Aj tie zovreté pery, akoby skrývajúce bolesť, samotu, ťažkosť, sú plné čara. Odrážajú čosi, čo presahuje videnie očí, tých pozemských.

A tak chodím, pozerám a neviem sa nabažiť. Na každej tvári vždy objavujem zázrak Božích rúk, keďže každého z nás stvoril na svoj obraz. A skladám si tú jeho krásu. To, ako asi vyzerá on. A tiež to, aký je v srdci, ak daroval nespočetne mnohé odrazy dokonalej krásy do každého jedného človeka tak, aby to nebolo rovnaké, a pritom bolo stále krásne.

Stretávam nie tváre, ale odraz Boha.

Nemôžem prestať žasnúť nad krásou – človečou i Otcovou. Nad krásou vonku aj dnu. Lebo jedna bez druhej nemôže existovať.

A ak sa neviem nabažiť objavovania krásy Boha v nás, ak neprestávam žasnúť… neprestávam ani ďakovať za každého jedného – aj keď ho nepoznám a vidíme sa desať minút v autobuse. Aj keď nemá mejkap. Aj keď nie je oholený a ťahá z neho únava. Aj keď…

A od vďaky, žasnutia je už len krok ku klaňaniu sa za zázrak dokonalej krásy, ktorú každý z nás nosí ako pečať Lásky.

Buď pochválený…



Komentáre