TOP

Dvaja sú lepší ako jeden

Možno je u vás od vyslovenia manželského sľubu už dávno, možno je to len pár rokov. Uvedomujete si, ako Boh manželstvu fandí?

„A sa modlíš za svojho budúceho manžela?“ „Za koho?“ „Za svojho budúceho.“ „To sa mám?“ „Už je najvyšší čas začať. Chceš, aby ti Boh pripravil dobrého manžela?“ Bol rok 1980. Moja manželka mala desať rokov. Chodila na duchovné stretnutia k jednej rehoľnej sestre spolu s inými dievčatami. Ona jej položila túto otázku a odvtedy sa začala modliť, aby jej Boh pripravil partnera so srdcom.

Epizódka z roku 1997. Ako slobodné mladé ženy, dobré priateľky, sedeli na káve: „Akého by si chcela manžela?“ „Veriaceho,“ netajila. „To je málo,“ prekvapili ju kamarátky. „Mal by to byť nielen veriaci, ale taký, ktorý aj žije svoju vieru. Obrátený, živý kresťan. Koľko máme akože veriacich mužov a pri prvom väčšom probléme zlyhávajú? Boha poznajú len rozumom, ale nie srdcom?“ A tak sa začala modliť za partnera so srdcom a živou vierou, za obráteného, ktorého spoznala o dva roky…

 

 

Počúvať Boha, čo má pre mňa

Ale boli ešte aj iné modlitby – jedného spoločenstva v hlavnom meste. Po obrátení a absolvovaní letnej evanjelizačnej školy v auguste 1999 som hľadal spoločenstvo živých kresťanov. Tých „klasických“ som poznal pred svojím obrátením, chcel som kresťanov naplnených Duchom. Našiel som ich tam. A práve v tom období ten istý Duch ukázal tomuto spoločenstvu, že sa má modliť za spoznávanie mužov a žien navzájom a vytváranie partnerských vzťahov. Chodil som medzi nich rád. Po jednom modlitbovom stretnutí a nasledujúcom agapé v októbri toho istého roka pred odchodom na vlak domov som sa zoznámil s príjemnou mladou ženou, ktorá ma zaujala živosťou, vierou, úsmevom a tým, že si ma pamätala – tvrdila, že sme spolu chodili do škôlky. Menovala škôlku v mojom rodnom meste, o ktorej sa až neskôr ukázalo, že som do nej skutočne nejaký čas chodil.

Nepovedal som jej, že s ňou chcem chodiť, ale ponúkol čas na spoznávanie, to sa jej veľmi páčilo. V procese zlaďovania boli aj pekné veci aj ťažšie, aj odpustenie. Ale najpodstatnejšie bolo, že sme vedeli: je to Božia vôľa, aby sme sa my dvaja zobrali. Ako sme si mohli byť takí istí?

Po začiatku chodenia ma Boh povolal do jednej z kresťanských komunít vo Veľkej Británii. Vedel som, akú náplň – okrem iného – budú mať moje modlitby. Modlil som sa, kým mi Otec neodpovedal. Stalo sa to v kaplnke. Bola to katolícko-protestantská komunita a tamojší biskup tam povolil vystavovať Eucharistiu. Toto miesto modlitieb sa mi veľmi páčilo; bolo ako obývačka – s kobercom. Dalo sa tam dokonca ležať pred svätostánkom, ako napríklad ležia kňazi pri vysviacke. Pri hlbokej modlitbe mi Boh povedal: Two are better than one (Ecclesiastes 4:9) Čiže: Dvaja sú lepší ako jeden. Dvaja sú na tom lepšie, ako keď je človek sám. (Kazateľ 4, 9) Nemal som pochýb, že to je ukázanie cesty, Božieho plánu pre našu spoločnú spásu: ja a manželka.

Vzťah sa vyvíjal a naplánovali sme si zásnuby na február 2001. V našej Cirkvi som našiel krásny obrad, zásnuby sme mali v chráme pred Cirkvou. Náš vzťah už bol verejný, svadbu sme určili na 22. september 2001.

 

 

Plniť Božiu vôľu znamená vytrvať

Postupne sa však začali zosilňovať útoky Zlého na náš vzťah zvonka s úmyslom ho rozbiť. Diabol je proti jednote a pracuje na rozdelení vzťahov. Na konci augusta a neskôr sa tak zintenzívnili, že to bolo ozaj neúnosné. Do toho prišla aj strata mojej práce. Začali sme dokonca uvažovať o odložení svadby s vedomím, že by nebola možno nikdy, ba o úplnom rozchode. Keď som si kupoval svadobný oblek, zaobstarával obrúčky a dával tlačiť svadobné oznámenia, držala ma len viera, že Boh tento vzťah chce a takisto manželstvo, čo mi jednoznačne povedal v komunite v Anglicku.

Dva týždne pred svadbou boli útoky neúnosné, aj Evku zneistili, ale dostala o manželovi slovo z 1 Tim 3, 1 – 7: Toto slovo je spoľahlivé: Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele. Ale biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozvážny, slušný, pohostinný, schopný učiť; nie pijan, ani bitkár, ale skromný, nie neznášanlivý, ani chamtivý; musí dobre viesť svoj dom a deti držať v poslušnosti a v celkovej mravnej čistote. Veď kto nevie viesť svoj dom, ako sa bude starať o Božiu cirkev?! Nemá to byť novoobrátenec, aby nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu. Musí mať aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo, aby neupadol do opovrhnutia a do diablovho osídla.

S pomocou Boha sme všetky skúšky vydržali a mali sme krásnu svadbu: prišli aj ľudia z Evkinho malého spoločenstva z hlavného mesta, ako aj z domáceho, aj iní priatelia. Mali sme ju v útulnej kúpeľnej kaplnke a bolo to požehnané: blahoželaní bolo neúrekom.

 

 

Boh dáva v dôvere viac, ako prosíme

Ale Boh sa chcel ešte intenzívnejšie osláviť na našej svadbe, a preto dopustil niekoľko problémov. Jedným z nich bolo, že organista v kaplnke nám odmietol hrať, pretože nesúhlasil so spevokolom mladých. Bol zároveň aj jediným a „zvrchovaným“ kostolníkom, riskovali sme, že nájdeme kaplnku v sobotu o tretej zavretú a bohoslužobné predmety nepripravené. O toto všetko sa Pán zázračne postaral, lebo keď sme prišli, kaplnka bola otvorená, ozval sa svadobný pochod; hral iný organista.

Horšie bolo, že Evke, mojej snúbenici, vypovedalo dva týždne pred sobotou „S“ koleno a prepadla ju angína s ťažkým kašľom. To bolo povážlivé, lebo mala byť aj tancovačka. Naveľa išla k špecialistovi, už mala ozaj veľké bolesti. Lekár pozerá röntgenovú snímku a pýta sa manželky: „A vy ste vrcholová športovkyňa, či čo?“ „Aká športovkyňa? Väčšinu času sedím za počítačom, robím manažérsku prácu.“ Lekár však určil diagnózu zničenej chrupavky a dlhú liečbu. Na manželkine priame vysvetlenie o svadbe o dva týždne pokrútil hlavou a zopakoval tézu o mesiacoch liečby. Dal jej recept na lieky.

Manželka vyšla z ordinácie: Osem mesiacov liečenia? Zrazu jej Duch Boží ukázal dve cesty: klasickú ľudskú s dlhým liečením a neistým výsledkom, alebo cestu Božieho zázraku. Vybrala si tú druhú. Uverila v zázrak. Začala sa modliť a zmobilizovali sme modlitbový zápas (až tak sa to dá povedať) aj iných kresťanov. Nemodlili sme sa o nič menšie, než o zázrak.

Stav sa stále zhoršoval, ale žili sme v istote, že Pán sa na tejto záležitosti chce osláviť. Ešte v piatok, ako zanášala zákusky do hotela, v ktorom mala byť svadobná hostina, krívala a v kolene cítila ostrú bolesť. Skoro kvôli bolestiam nemohla chodiť. Ale deň pred svadbou vrcholil aj modlitbový zápas a – bol víťazný, v sobotu ráno Boh zasiahol. Urobil zázrak! Bolesť sa stratila! Koleno bolo v poriadku!

S kašlaním to tiež bolo lepšie, aj keď neustúpilo úplne, nerušilo. A ešte jeden zázrak Boh urobil: teplo na svadobný deň, aby sa nevesta netriasla zimou v krátkych rukávoch. A hoci predtým aj potom bolo chladno a pršalo, sobota vyšla krásna a teplá – aj keď sme stáli dlho vonku počas gratulácií, Evke nebolo chladno ani bez peleríny.

Obrady, ako i veselica boli prežité v pokoji a v radosti. Ja osobne som mal veľké potešenie najmä z liturgie, viedol ju náš spolužiak kňaz, a obradov: ľudia, čo odchádzali, hovorili, že to bolo všetko nádherné a také niečo pekné a milé dlho predtým nezažili.

 

Máme zmluvu s Bohom

A tak sme uzavreli navzájom spoločenstvo. Je to veľká zodpovednosť. Ozaj, uvedomili ste si vy, čo ste manželia, a vy, čo sa na manželstvo pripravujete, že manželská zmluva je obrazom zmluvy, ktorú uzavrel Boh so svojím vyvoleným národom Izraelom (a ktorú uzatvára Ježiš s nevestou Cirkvou)? Je to zmluva o 1./ vernosti (budem ti verným manželom…), 2./ sľub stálej prítomnosti (nikdy ťa neopustím…), 3./ sľub lásky (budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života). Túto zmluvu posväcuje Boh. Manželstvo je teda spoločenstvo muža, ženy a Boha, v ktorej sa zosilneným spôsobom môže navzájom komunikovať láska.



Komentáre