Evanjelizácia bez slov: Mať poruke vreckovky a dáždnik
Mala som asi desať rokov, keď som prvýkrát čítala životopis svätého Františka z Assisi. Očaril ma spôsob, akým si ho Pán Boh povolal, a potom aj jeho cesta, po ktorej sa rozhodol nasledovať ho. Život v samote, jednoducho, v tichosti a slobode bol dlho mojou celoživotnou túžbou. Rovnako ako jeho odhodlanie odhaľovať evanjelium maličkým, chudobným, slabým… nenápadne, po kúskoch a bez mnohých slov. Postupom času som však vykročila na inú, na prvý pohľad úplne odlišnú cestu.
Až po rokoch som pochopila, že až taká iná nie je a že sa v mnohom podobá tej Františkovej… Žijem uprostred mesta, ale aj tak prežívam samotu. V okolí je často rušno, vo mne však prebýva ticho. Slobodu si musím často dobývať, no ak chcem, spôsob vždy nájdem. Najlepšie to vystihuje spomienka spred niekoľkých rokov. Nemám habit a sandále, iba mikinu a barefoot topánky. Na chrbte mám batoh s fľašou vody a vreckovkami. Na tvári široký úsmev a v očiach pokoj. V jednej ruke, namiesto palice, držím rúčku vtedy trojročného syna, v tej druhej plný košík s nákupom. A pod pazuchou sa snažím udržať metajúcu sa dcéru. Aby to nebolo také jednoduché, stojím pred pultom, kde sa snažím vypýtať si šunku.
AJ TO MÁLO, ČO MÁM, STAČÍ
Nepamätám sa, prečo vtedy dcérka tak urputne bojovala. No viem, že to bola jedna z mnohých situácií, kedy som napriek navonok vypätej situácii zažila, že Pán Boh si môže na svoje oslávenie použiť naozaj všetko. „Ako to, že to tak dobre zvládate?“ prihovorila sa mi, vlastne prekričala dcérin rev, postaršia pani. „Len Božou milosťou,“ odpovedala som, nevediac, ako zo mňa tie slová vlastne vyšli.
Neviem, kto sa v tej chvíli zahanbil viac. Či pani, ohúrená mojou úprimnosťou, alebo ja, zaskočená sama sebou. Pamätám si však, že to bol jeden z prvých rozhovorov s touto paňou. Stretávam ju na sídliskových chodníkoch celkom často. Jej všetečné otázky ma neraz dobre pobavia, niekedy sa ani nedostanem k slovu, aby som na ne vôbec odpovedala. Občas sa len pozdravíme, inokedy vedieme dlhé debaty o zdraví a počasí. Za tie roky ešte stále nepoznám jej meno ani vek. Viem však, čo ju trápi, kde žijú jej deti, akou chorobou trpí jej brat, kam sa chodí rada prechádzať…
Akosi som sa stala spoločníčkou na jej ceste. Nehovorím jej hlboké veci ani ju nepoučujem svojimi duchovnými skúsenosťami. Dám jej len to, čo mám – pár minút svojho času, vypočutie a prijatie. Zdá sa to málo, ale nič viac nemám, a ona odo mňa, zdá sa, ani nič iné nepotrebuje. Jednu situáciu, ktorá z môjho pohľadu ani nebola dobre zvládnutá, Pán Boh dokázal použiť, aby mi do života poslal človeka, ktorému môžem byť na blízku. A cezo mňa, dúfam, aj on. Niekto by to možno ani nenazval evanjelizáciou. Mne sa však čoraz viac v živote ukazuje, že aj toto je spôsob budovania Božieho kráľovstva.
NAJŤAŽŠIA ČASŤ JE BYŤ SPOLOČNÍKOM NA CELÝ ŽIVOT
Svätý Otec František pred pár rokmi na jednej zo svojich audiencií povedal, že ako kresťania máme misiu stretávať našich súčasníkov, aby sme im dali spoznať Jeho lásku. „Nie natoľko ich vyučovaním, a vonkoncom nie ich súdením, ale tým, že im budeme spoločníkmi na ceste.“ Niekedy sme tými spoločníkmi len krátku chvíľu. Niekedy sa nimi môžeme stať v autobuse, v škole, v práci alebo pred pultom v obchode. Niekedy sa nimi môžeme stať bez slov. Niekedy stačí, že sme na správnom mieste v správnej chvíli.
Často sa však stávame spoločníkmi na celý život – a to je tá ťažšia časť. Ako prinášať evanjelium našim najbližším? Bez moralizovania, posudzovania, zbytočných slov, teda autenticky? Možno aj to je odpoveďou – byť im príjemným spoločníkom na ceste. Byť tým, ktorý ponúkne ruku na ťažšom úseku, povzbudí úsmevom, rozprestrie dáždnik, aby ochránil pred dažďom, rozdelí sa s obedom, priateľsky potľapká na povzbudenie, zahryzne si do jazyka, keď nemá čo múdre povedať a má vždy poruke vreckovky a žuvačky. Byť spoločníkom, ktorý nenaloží vlastným viac ako cudzím, ktorého náručie je otvorené, ktorý evanjelizuje bez slov alebo len niekoľkými slovami, ktorý je skutočne prítomný.
Náročné? Určite áno. Niekedy však možno postačí len udržať si úsmev na tvári a s pokojom priznať, že veci nezvládam z vlastných síl.