Fotografi Peter a Ivka Miller: Stále sa modlíme za zázrak, ale on chce, aby sme tým zázrakom boli pre niekoho iného aj my

Autor: Katarína Kravcová

Peter a Ivka Miller netvoria len manželskú dvojicu, ale spája ich aj spoločná vášeň pre fotografiu. Ich príbeh sa začal v Londýne pred šestnástimi rokmi – práve tam sa zrodila myšlienka raz si otvoriť vlastné fotoštúdio. Táto túžba sa im splnila v tomto roku. Nádej a dôvera však neboli dôležité len na ich profesionálnej ceste, ale aj pri ich spoločnej túžbe stať sa rodičmi.

Viacerí vás poznajú ako dvojicu, ktorá cez objektív zachytáva radosť a blízkosť. Ako sa začala vaša spoločná cesta k fotografovaniu?

Peter: Naša cesta sa začala už dávno. Spoznali sme sa cez internet, keď sme obaja žili v zahraničí. Ja som pracoval ako fotograf v štúdiu a Ivka sa ku mne neskôr pridala – už tam sme začali spolu fotiť a pracovať. Pred štrnástimi rokmi sme sa vrátili na Slovensko a pokračovali vo fotení svadieb, rodín, portrétov. Fotenie nás bavilo a napĺňalo. Odvtedy sme sa modlili za vlastné štúdio a ten správny čas prišiel až teraz.

Ivka: Fotografia bola vždy mojou záľubou a vďaka nej som videla, čo všetko za tým dokáže byť a čo dokážem vidieť a cítiť cez objektív. Postupne sa to, čo bolo naše spoločné hobby, stalo cestou, prácou, ktorá nás stále viac spájala – ako ľudí aj ako tvorcov. A to, že ju robíme spolu, je ešte o to väčší dar.

Dvere vášho fotoštúdia MILLĒ ste otvorili len prednedávnom. Kedy sa zrodila myšlienka vytvoriť priestor, kde sa svetlo a ľudské príbehy môžu stretávať?

Ivka: Myšlienka sa zrodila ešte v Londýne, kde sme pracovali v štúdiu. Tam skrsla túžba mať priestor, kde by sme mohli zachytávať príbehy tak, ako to cítime my. Chceli sme, aby MILLĒ bolo otvorené a príjemné pre každého, a to aj pre štvornohých priateľov. U nás sú zvieratká vítané. Teraz, keď sa sen stal skutočnosťou, je to pre nás vyplnená modlitba a sme za to Bohu neskutočne vďační.

Peter: Vtedy sme po tom naozaj túžili. Vedeli sme, že raz pôjdeme domov, a verili v to, že si fotografické štúdio otvoríme. Boh nás postupne viedol k tomuto priestoru, kde veríme, že sa budú diať veľké požehnania a vzniknú mnohé krásne príbehy. Na naše štrnáste výročie svadby sme oficiálne otvorili MILLĒ studio v Bardejove.

Ste spolu ako manželia aj ako tvoriví partneri. Aké je to byť spolu prakticky stále – doma aj pri fotení?

Ivka: Pre mňa je to veľký dar a požehnanie, ale aj zodpovednosť. Zdieľame nielen domov, ale aj tvorbu, prácu, čo znamená veľa rozhovorov, veľa rozhodnutí a kompromisov. Učí nás to byť k sebe viac láskaví, rešpektovať toho druhého a oceňovať talenty, ktoré Boh vložil do nás oboch. Je to často náročné, ale aj veľmi pekné. Ale inak si to užívame. Teda ja určite. (úsmev)

Peter: Je to obrovské požehnanie. V prvom rade robiť to, čo nás baví. A keď to ešte môžeme robiť spolu, je to o to väčší dar.

Takže ponorkovú chorobu nepociťujete?

Ivka: Nie, teda aspoň ja nie. Skôr je to taký bežný život. Aj my sa pohádame alebo máme rozdielne názory. Ale snažíme sa držať toho, čo nám hovorili aj na manželských náukách – a čo je aj v Biblii – Nedovoľte, aby slnko zapadlo nad vaším hnevom. To nás drží pri zemi aj pri sebe. (úsmev)

Peter: Ja často hovorím, že sa dopĺňame. Keď sme ešte nemali štúdio a fotili sme svadby, naozaj to bolo o tom, že sme sa len na seba pozreli a presne sme vedeli, že jeden z nás má problém s technikou alebo niečím podobným.

Fotografovanie je o zachytávaní okamihov. Sú aj také, ktoré vás ako fotografov vnútorne premieňajú?

Ivka: Určite áno. Najmä na svadbách – pri odobierkach alebo keď zachytávame vzťahy medzi rodičmi a deťmi. To ma vždy dojíma. V takých chvíľach vidím čistú lásku, ktorá dokáže niesť človeka celý život. A zároveň sú to momenty, ktoré ma premieňajú, dávajú mi nádej aj túžbu budovať vzťahy plné prijatia, lásky a pokoja. Je to pre mňa taká cesta uzdravenia.

Peter: Bolo veľmi pekné vidieť na svadbách modlitby súrodencov za nevestu alebo ženícha. To boli chvíle, keď sme sa schovávali za foťáky, aby nebolo vidno, že plačeme.
Ivka: Alebo keď sme ešte nemali dcérku Alžbetku a fotili sme tehotné ženy či rodinky – aj to sa nás dotýkalo. Asi aj preto, že u nás tá túžba nebola naplnená.

NA VIANOCE SA PRIPRAVUJEME V TICHOSTI

Aké miesto má vianočné obdobie vo vašej tvorbe? Prináša do práce iné svetlo, iné tempo?
Peter: Tento rok sa nám Vianoce začali v polovici októbra. Odvtedy fotíme vianočné fotenia. To trvá do konca novembra a potom je Advent už iný. Síce stále pracovný, ale pokojnejší a plný očakávania.

Ako prežívate Advent ako rodina a manželia? Máte rituály, modlitby či chvíle, ktoré vám pomáhajú pripraviť si srdce na Vianoce?

Ivka: Skôr sa pripravujeme v tichosti a jednoducho. Modlíme sa spolu, chválime Boha. Čítame si Bibliu, s dvojročnou Alžbetkou jej detskú, rozprávame jej o narodení Ježiška tak, aby tomu rozumela. Advent je pre nás časom očakávania a radosti, keď sa pri Bohu upokojuje aj naše srdce. S Alžbetkou chceme budovať tradície, ktoré vyrastajú z lásky a vďačnosti, nie z povinností, a ktoré nám pomáhajú prežívať Vianoce s pokojom a skutočnou radosťou.

Peter: Snažíme sa stíšiť sa a asi pred mesiacom sme si povedali, že chceme robiť niečo viac, pre seba aj pre Ježiša. V sobotu večer vypíname mobily a zapíname ich až v pondelok ráno. Je to úplná pecka! (úsmev) Dokonca vyťahujeme káble z routera a kamera, ktorú máme na Alžbetku, keď spí, funguje len na lokálnej Wi-Fi. Plánujeme to robiť tak, že mobily vypneme každý piatok večer na celý víkend. Tak uvidíme, či sa nám to podarí. Zatiaľ to nebolo vždy možné kvôli vianočným foteniam – väčšina klientov chodí cez víkend.

Bez čoho si neviete predstaviť Vianoce vo svojej rodine?

Ivka: Už si ich neviem predstaviť bez Alžbetky. (úsmev) A momentálne ani bez nášho psíka Luckyho, ktorý bol s nami štrnásť rokov a opustil nás. Ale najmä bez Ježiša – bez toho, že sa narodí, že príde čas plný Božej prítomnosti, ktorý nič nenahradí. A samozrejme, bez modlitby a chvíľ rozjímania, ktoré nám pripomínajú, čo je na Vianociach skutočne dôležité.

NAJPRV MUSEL PÁN PRETVORIŤ NAŠE SRDCIA

Ako sa myšlienka premeny nádeje na dar naplnila vo vašom rodičovstve a v príbehu príchodu Alžbetky do vašej rodiny prostredníctvom adopcie?

Peter: Na milión percent. (úsmev) Vždy hovorím, že keby sme mali dieťa hneď po svadbe, neboli by sme takými ľuďmi, akými sme dnes, a možno by sme ani nežili vieru tak, ako žijeme. Najprv musel Pán Boh pretvoriť naše srdcia, aby sme potom…

Ivka: …boli lepšími rodičmi a ľuďmi, než sme boli predtým. Z nádeje sa stal dar a obrovské požehnanie, ktoré nám robí radosť každý deň. Na Alžbetku sme čakali dlho, no Pán nám ju poslal ako nádhernú odpoveď na naše modlitby – a každý deň sme za ňu nesmierne vďační. Alžbetka je naozaj úžasná. Zázrak z neba.

Kedy prišlo rozhodnutie, že idete do toho?

Ivka: Mňa Pán Boh tak nejako viedol. Peter nebol pripravený na adopciu tak skoro ako ja. Ale možno tým, čo Pán Boh povedal mne a čo som potom povedala jemu, sa jeho srdce pohlo.

Peter: Ivka bola na to pripravená naozaj skôr. Boh potreboval ešte obmäkčiť moje srdce, aby som to pochopil a prijal. A teraz? Nechápem, prečo som to neurobil skôr. (úsmev) Bolo to v rámci celého procesu premeny. Ivka mi o tom hovorila dávno a ja som bol ten, čo stále vravel: ešte skúsme tohto lekára, ešte tamtoho. Až jedného dňa prišla a povedala, že jej Boh hovorí, aby sme sa toho nebáli. A vtedy sa to vo mne zlomilo. Povedal som si: ak ti to hovorí Boh, ja proti nemu nepôjdem.

Ivka: Boh mi povedal, že sa stále modlíme za zázrak, ale on chce, aby sme tým zázrakom boli pre niekoho iného aj my. A potom sa dial dvojnásobný zázrak, pre nás aj pre ňu, ktorý zmenil naše životy úplne nečakane a nádherne.

V čom vás rodičovstvo a možno najmä cesta k nemu naučili viac dôverovať?

Ivka: Že nemáme nič vo vlastných rukách. Môžeme skúšať všeličo, ale ak to nie je v Božom pláne, nepôjde to. Musíme byť trpezliví a všetko príde v správnom čase. V jeho čase. Boh nielen dáva, ale aj berie, keď vie, že nás tým chráni alebo vedie bližšie k sebe. On je ten, kto dvere otvára aj zatvára. A my môžeme len s pokorou a vďačnosťou spravovať to, čo nám zveril, kým raz dôjdeme domov k nemu.

Peter: Boh má svoj čas a jeho načasovanie je vždy dokonalé. Často sa to ukáže až spätne, keď vidíme, ako nádherne do seba všetko zapadlo.

Foto: archív respondentov