TOP

František Mikloško: Zmysel vidím v zápase o zmenu spoločenského vedomia

AUTORI: Samuel Brečka, Ľubomír Švorca

Približne o mesiac sa uskutoční prvé kolo volieb na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Ponúkame názory jedného z dvoch nami vybratých kresťanských kandidátov, významného kresťanskodemokratického politika a bývalého predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Františka Mikloška (71). Okrem iného sme sa pýtali na jeho pohľad na zahraničnú politiku, Istanbulský dohovor či registrované partnerstvá, ale vrátili sme sa aj k jeho angažovaniu sa v kauze Bezák.

Spomedzi kandidátov na prezidenta máte za sebou azda najväčší životný príbeh. Za totality ste boli disident, po revolúcii ste bojovali proti mečiarizmu. Aké je hlavné poznanie, ktoré ste nadobudli počas týchto zápasov a chceli ho priniesť aj do Grasalkovičovho paláca?

Moje celoživotné poznania z týchto zápasov sú dve. To prvé, že na Slovensku treba všetko budovať pomaly a trpezlivo. Neexistuje spôsob, po ktorom sa odrazu zmení mentalita ľudí, alebo sa pripraví nejaká kvalitatívne nová zmena. Dvadsať rokov sme v disente pripravovali november ʼ89. Keď prišiel, bola tu pripravená garnitúra ľudí, ktorí mohli prevziať moc. Táto ochota alebo pripravenosť trpezlivo pracovať na premene spoločnosti, to je jedna moja skúsenosť, s ktorou by som istotne vstúpil do Grasalkovičovho paláca.

Druhá je trošku tristnejšia. Je to opakovanie tých istých chýb. Dvadsať rokov sme pripravovali pád komunizmu a potom sa to za niekoľko rokov alebo mesiacov akoby mentálne vrátilo naspäť. Potom sme zase desať rokov pracovali na páde mečiarizmu. Aj sa to podarilo. Dnes však vidíme, že sa to opäť vrátilo v podobe Fica a Smeru. Sme tam, kde sme boli. Ľudia veria politikom, ktorí túto krajinu priviedli do úplne slepej uličky. Niekedy mi to pripadá ako tlačenie sizyfovského kameňa: keď ste už hore, skotúľa sa späť na úpätie. Je to zúfalý zápas tejto spoločnosti. Zrejme to súvisí aj s naším postavením v dejinách. Nemali sme zodpovednosť, nenaučili sme sa jej. Spoliehali sme sa, že sa o nás vždy niekto postará.

 

Slovensko je jediná krajina z V4, ktorá ešte nemala za prezidenta disidenta, respektíve človeka, ktorý by nebol v komunistickej strane alebo sa o vstup do nej aspoň neuchádzal. Prečo?

Myslím si, že to súvisí s rozpoltenosťou Slovenska. Skoro polovica obyvateľov tejto krajiny potrebuje nejakého silného vodcu. To je obrovská tradícia v celých našich dejinách. Ľudia akoby chceli mať takýchto vodcov. Všetky tie dravé vodcovské typy, ktoré sa nám teraz, ale aj v posledných rokoch ponúkali, vyrastali v prostredí komunizmu. Ja som skôr za trpezlivé budovanie demokratickej spoločnosti.

 

 

V novembri si budeme pripomínať už tridsať rokov od nežnej revolúcie. Zdá sa však, akoby sme sa ako národ ešte nie celkom vyrovnali s následkami komunizmu. Čo by sme mali pre to spraviť a ako konkrétne by sa o to mohli pričiniť veriaci, aby sa tak stalo?

Súvisí s tým niekoľko vážnych problémov. Ten prvý je, že komunistom sa podarilo zlikvidovať takzvaný stredný stav v spoločnosti. Ten je kľúčový pre každú krajinu. Sú to živnostníci, samostatne hospodáriaci roľníci, teda farmári, učitelia, kňazi, lekári… Ľudia, ktorí tvoria akýsi filter medzi tými, ktorí sú hore, politikmi, médiami, dnes už aj internetom, a medzi obyčajným človekom, ktorý nemá veľmi čas uvažovať, reflektovať súčasnosť. Tým, že ho komunisti zničili, Slováci sa nechávajú ľahko ovplyvniť tými, čo sú hore. Nemajú takú autoritu, a ani ju nechcú, ktorá by im pokojne vysvetlila, že to môže byť aj inak. Preto občianska spoločnosť potrebuje tretí sektor, nadácie… To je veľmi dôležité. Pokiaľ by som ja bol prezident, o tomto by som hovoril a toto podporoval.

Druhá vec je, že komunisti nás obrali o zodpovednosť. Robert Fico v tomto smere „úspešne“ pokračuje a do istej miery kazí spoločnosť. Tie vlaky zadarmo… alebo strava… To on im „dáva“. Viem, že to ľuďom pomáha. Ale narúša sa tým schopnosť človeka zobrať zodpovednosť za svoj život, za svoju rodinu do vlastných rúk. Komunizmus nás naučil, že niekto za nás všetko urobí a my pri tom nemusíme ani rozmýšľať. Je dôležité vrátiť ľuďom vnímavosť pre zodpovednosť. V tej zodpovednosti môže vyrásť aj osobnosť. Človek, ktorý premýšľa.

 

Dvadsať rokov ste boli nepretržite poslancom NR SR. Čo považujete za váš najväčší politický a ľudský úspech a naopak, čo ľutujete?

Vždy som sa ako poslanec pohyboval v prostredí kultúry a školstva. Myslím si, že tam sme dosiahli veľa. Všetky tie zmluvy, ktoré sú podpísané s Katolíckou cirkvou a inými cirkvami, toho sme boli motorom my. Chceli sme, aby sa tu, najmä v tých prvých rokoch po páde komunizmu, stabilizoval a jasne definoval vzťah štátu a všetkých cirkví. Podarilo sa nám to, až na tú ekonomickú stránku, ale verím, že tam sa to ešte môže dotiahnuť. Možno aj v tomto volebnom období. Nepodarilo sa to ani v oblasti výhrady vo svedomí. Tu som skôr pesimista a nepredpokladám, že by sa to ešte niekedy podarilo.

Tiež sa nám podarilo vytvoriť niekoľko univerzít, ktoré majú nádej byť kvalitnými školami. To je napríklad Trnavská univerzita a Katolícka univerzita, a ja som sa veľmi zasadzoval aj za maďarskú univerzitu, aby Maďari získali pocit, že sa majú kde realizovať, že majú priestor, kde môže vyrastať ich inteligencia. Je to veľmi potrebné.

Veľmi som sa tiež angažoval pri zapĺňaní bielych miest v rámci kultúry – pri vydávaní kníh a monografií, pri zabezpečení financovania niektorých diel, ako napríklad Encyclopaedia Beliana, Slovník slovenského jazyka, Knižnica slovenskej literatúry, čo je vyše 60 kníh klasikov. Tieto veci nás môžu chváliť. A keďže aj ja som bol v tej prvej línii, tak aj konkrétne mňa.

Čo ľutujem? To nie je jednoduchá otázka. Politik nerád hovorí o tom, čo ľutuje. Keď máte čistý úmysel, tak takto do vecí aj idete a potom za to musíte brať zodpovednosť. V dobrom alebo zlom. Nie som za to, aby sa politik, ak sa nedopustí nejakých zločinov, verejne ospravedlňoval.

 

Mysleli sme to skôr v inom zmysle: či by ste po skúsenostiach, ktoré dnes už máte, robili niečo inak.

Jasné. Myslím si, že jedna vec nám akoby ušla. To bol vznik Slovenskej republiky. Toto mi budú do smrti vytýkať, že som nehlasoval „za“. Ukázalo sa, že garnitúra Vladimíra Mečiara, teda tí ľudia okolo neho, M. A. Húska, Michal Kováč a ďalší, mali pravdu, že to bol čas, keď to bolo treba urobiť. Napriek tomu, ja som vtedy nebol pripravený to urobiť. Pretože my sme s tými ľuďmi v Čechách boli priatelia. Dvadsať rokov sme spolu zápasili s komunizmom. Nebol som pripravený ísť do sporu s Havlom, Dienstbierom a ľuďmi, s ktorými sme roky spolupracovali a boli prenasledovaní pre slobodu. V tomto smere to ani neľutujem. V tej istej situácii by som sa zachoval rovnako. Ale priznávam, že vtedy som situáciu politicky neodhadol.

 

A teraz? Už dvakrát ste ako kandidát na prezidenta neuspeli…

To je pravda. Neuspel som. Mnohí mi vytýkajú, že sa o to pokúšam tretíkrát. Idem do toho aj spolu s priateľmi s akousi tvrdohlavosťou. Teraz sa vyjadrím trochu odvážne, ale chcem do tej diskusie a do toho zápolenia vniesť ten kresťanský rozmer. O to nám s Jánom Čarnogurským vždy išlo. Nedovoliť, aby boli kresťania a takí, ktorí sa ku kresťanstvu otvorene hlásia, vytlačení tak ako na Západe. Tam je kresťanstvo už iba súkromnou záležitosťou ľudí. My sme chceli, aby kresťania zostali v politike, aby v nej mali vážne slovo. Aby si nikto nezvykol na to, že kresťania sa o politiku nebudú uchádzať.

 

 

Voľby sú veľkým súbojom aj o hlasy mladých ľudí. Avšak táto kategória voličov si čoraz menej pamätá zápasy, ktoré ste zvádzali v minulosti, najmä s komunizmom. Ako ich chcete osloviť? 

Chcem ich osloviť svojím životným príbehom. Odkedy už nie som v politike, často ma volávajú do škôl. Najmä na gymnáziá v Bratislave, ale aj do Malaciek, Žiliny, Nitry a inde. Myslím si, že s mladými ľuďmi sa mi diskutuje dobre. Ale priznám sa, že aj tak si často pri prechádzke uličkami starej Bratislavy kladiem otázku, ako by som sa mal týmto mladým ľuďom, ktorí tu žijú, prihovoriť. Nie je to jednoduché.

 

Po dlhoročnom a iste aj vyčerpávajúcom politickom pôsobení, opäť idete do ťažkého súboja, akým bezpochyby boj o Prezidentský palác je. Kde beriete silu?

Stále opakujem, že som veľmi chcel, aby kandidoval Vladimír Palko, ktorého si veľmi vážim a ktorý by tú energiu šesťdesiatnika v sebe mal. Mňa oslovili najmä kresťania a ľudia z novembra ʼ89. Aby som to skúsil. Keď sa ma moja manželka pýtala, ako som sa rozhodol, povedal som jej, že neviem ako dopadnem, ale jednu vec viem istotne: že keby som do toho nešiel, urobil by som zle. Mal by som pocit, že som z niečoho zutekal. Aj keď teraz ešte neviem z čoho. To sa ukáže 16. marca.

 

Niektorí vaši protikandidáti sľubujú aktívne poňatie úlohy prezidenta, napríklad pravidelné vystupovanie v pléne NR SR, alebo prichádzajú s podmienkou zahlasovania za konkrétne legislatívne zmeny ešte pred vymenovaním vlády. Vnímate to podobne aj vy?

Mám k tomu zásadne iný postoj. Je to úplne nerealistické. Môže to byť dobré ako kampaň, ale opakujem, je to nerealistický spôsob a navyše veľmi nebezpečný. Za zákony v prvom rade zodpovedá vláda, ktorá ich musí legislatívne pripraviť. Zložitý zákon nedokáže pripraviť poslanec. Poslanci pripravujú novely alebo len malé zákony. Ale aby to zapadlo do celého legislatívneho rámca, aby to napríklad neprotirečilo s nejakým iným zákonom, na to sú ministerstvá, ktoré majú stovky zamestnancov, odborníkov v daných oblastiach.

 

Prihlásili ste sa k západnému smerovaniu Slovenska a členstvu v Európskej únii. Kompetencie EÚ však nevnímate ako niečo, o čom sa nemôže diskutovať. V minulosti ste boli voči zvyšovaniu kompetencií EÚ na úkor členských krajín skôr kritický. V parlamente ste napríklad hlasovali proti prijatiu Lisabonskej zmluvy. Ako vidíte úlohu Slovenska v Európe, resp. EÚ?

Európa má dve polovice pľúc. Západnú a východnú. A len vtedy bude Európou, keď bude dýchať oboma. Ale my si musíme jasne povedať, že tými, ktorými dýchame my už tisíc rokov, sú tie západné pľúca. Iste, môžeme obdivovať mystiku a krásu sveta od nás na východ, ale sme tu, a sme tu osudovo ukotvení. Myslím si, že toto poslanie nám naznačil Ján Pavol II., ktorý povedal, že máme v rámci Európy osobitné poslanie. Áno, sme tu a máme podávať svedectvo kresťanstva.

 

Ale čo to znamená prakticky, v politickom živote? Sú totiž politické sily, ktoré sa usilujú o hlbšiu integráciu v rámci EÚ, ale aj sily, ktoré hovoria, že je výhodnejšie zostať pri tých kompetenciách, ktoré sme už odovzdali. A je dokonca aj tretia skupina politikov, ktorí by radi z tých už odovzdaných kompetencií zobrali niektoré späť na úroveň národných štátov. Aký je váš pohľad na túto vec?

My sme v NR SR prijali deklaráciu, ktorú predkladal Vladimír Palko – Deklaráciu NR SR o zvrchovanosti členských krajín EÚ v kultúrno-etických otázkach. V tých kultúrno-etických otázkach by každá krajina mala sama rozhodovať, čo áno a čo nie. Veľmi bude záležať aj na tom, ako Európa pôjde ďalej. Odchodom Británie z Európskej únie sa vytvára úplne nové zoskupenie síl. Británia bude ťahať, a aj vždy ťahala, so Spojenými štátmi. Ďalej je tu imperiálne Rusko a dnes na význame znovu získava kontinentálna Európa. Ona bude musieť takisto vytvoriť silný blok, aby mohla konkurovať Rusku, Británii a Spojeným štátom a Číne.

 

Pohľad, o ktorom hovoríte, sa týka skôr ochrany ekonomických, prípadne bezpečnostných záujmov. Ale to, o čom sa diskutuje v kresťanských kruhoch na Slovensku v súvislosti s väčšími či menšími kompetenciami v rámci EÚ, je súčasťou práve tých kultúrno-etických tém.

V týchto veciach sa treba postaviť na odpor. O tom nemám najmenšie pochybnosti. Ja však túto tému vo svojej kampani nepoužívam ako nejakú vztýčenú zástavu, ako to napríklad robia iní kandidáti. Ale ubezpečujem vás, že tak ako vždy, keď sa bolo treba jasne postaviť k týmto otázkam, tak aj teraz či v budúcnosti sa postavím na obranu hodnôt na báze môjho kresťanského presvedčenia.

 

Nemal by kresťanský kandidát hovoriť najmä o tých hodnotových témach a až následne o tých, o ktorých hovoria všetci ostatní kandidáti?

To, čo by som chcel robiť aj ako prezident, je tak trochu balans na hrane. Spájať ľudí veriacich aj neveriacich. To nie je niečo nové. My sme na tom postavili celý náš zápas. My sami by sme neodhlasovali všetky tie vatikánske zmluvy. Tomu pomohli priatelia, ktorí síce neboli veriaci, ale pochopili, že takto je to správne. My sme povedali, že keď prejde ten zákon, ktorý navrhla strana ANO o väčšej liberalizácii potratov, tak ideme z vlády preč. A nikto z tých našich sekulárnych priateľov nám to nevytýkal. Rešpektovali to.

 

Z vlády ste nakoniec odišli pre inú hodnotovú tému – výhradu vo svedomí…

Áno, ale nepadla kvôli liberálom, ale Mikulášovi Dzurindovi, kresťanskom demokratovi. Blížili sa voľby a on zrejme nechcel stratiť liberálne hlasy. Vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac mi povedal, že vo vláde bude hlasovať za výhradu vo svedomí. A takto by hlasovali aj ďalší z ANO. To bola výhradne záležitosť Mikuláša Dzurindu. Niekedy je dobrá spolupráca so sekulárnymi politikmi, aby sa podarilo presadiť veci, ktoré by inak neprešli. Ale inokedy sú zase chvíle, keď jasne deklarujem kresťanský postoj. Ako napríklad teraz, keď som podpisom podporil vyhlásenie na podporu Vašečkovho návrhu zákona na ochranu nenarodených detí.

 

Vedeli by ste vo funkcii prezidenta takýto postoj jasne deklarovať aj pri témach, ako napríklad Istanbulský dohovor či registrované partnerstvá?

S Istanbulským dohovorom nemám najmenší problém. Ten by som určite stiahol a nepodpísal. Čítal som ho. Je tam asi 80 článkov, ktoré sa týkajú násilia na ženách. To je v poriadku. Ale potom je tam niekoľko článkov, ktoré zavádzajú veľmi nejasnú terminológiu genderovej ideológie. A preto by som ho odmietol.

Pokiaľ ide o tú druhú tému, musím povedať, že som veľmi rád, že je v ústave zakotvené manželstvo ako zväzok muža a ženy. A to je zásluha KDH na čele s Jánom Figeľom. Tu som jasným zástancom židovsko-kresťanskej tradície, ktorá sa vinie celými tisícročiami našej civilizácie. Pokiaľ ľudia inak orientovaní chcú žiť spolu, je to ich vec. Ja sa nemôžem nikomu miešať do ich súkromia. Pokiaľ si chcú zákonom upraviť niektoré veci, napríklad poznať zdravotný stav, mať možnosť dediť a podobne, s tým nemám problém.

 

Ale súhlasíte s tým, že by to nemalo byť v jednom osobitnom zákone?

Už som povedal, že som zástancom židovsko-kresťanského chápania manželstva a rodiny. Ale som veľmi opatrný vo vyjadrovaní. Lebo v živote som mal možnosť nahliadnuť do vnútra ľudí, ktorí boli takto orientovaní a ja sa ich úprimne nechcem dotknúť. Pre týchto ľudí to je veľmi citlivá záležitosť. Tá vzťahová otázka je najhlbšia otázka v človeku. V tomto som veľmi opatrný, aby som sa niekoho nedotkol. Mal by som z toho veľmi zlý pocit.

 

O legislatívne obmedzenie potratov, ktoré sa na Slovensku legálne vykonávajú už od roku 1957, sa snažíte dlho. Ako by sa dalo z pozície prezidenta pomôcť zastaviť túto genocídu?

Z pozície prezidenta sa to nedá. To je vec zákona, teda parlamentu a vlády. Prezident nemá zákonodarnú iniciatívu.

 

 

A nemá prezident iné možnosti, ako to ovplyvniť?

Môže sa k tomu niekedy vyjadriť, povedať svoj názor. Ale to je všetko. Viete, prvý bod môjho prezidentského programu je, že budem striktne dodržiavať ústavu, ducha ústavy a zákony. V tom je slabosť prezidenta, lebo jeho právomoci nie sú veľké. Ale je v tom aj veľká sila prezidenta. Lebo ak sa tohto striktne držíte, tak ste nenapadnuteľný a nezraniteľný, aj keby bola akokoľvek silná vládna moc.

Iste, môžem sa napríklad zúčastniť na Národnom pochode za život, prípadne inokedy jasne ukázať, kde hodnotovo stojím. Ale nemôžem z toho urobiť hlavnú agendu. Prezident by mal zjednocovať celú spoločnosť.

 

Téma, ktorá posledných šesť rokov rezonovala nielen medzi kresťanmi, bola aj kauza Bezák. Bývalý trnavský arcibiskup mal po svojom odvolaní viacero nešťastných mediálnych vyjadrení, ktoré ste v dobrom úmysle pomôcť mu a hľadať pravdu, spočiatku aktívne obhajovali. Nebojíte sa, že vám to môže ešte aj dnes zazlievať dosť veľká časť kresťanskej komunity?

S týmto rizikom som do toho išiel. Nechcem a ani nemôžem nič meniť na tom mojom prvom postoji, keď som sa ho zastal. Tie veci sú nevyriešené a je to asi jediný prípad, ktorý nebol zdôvodnený. Zostalo to vo vzduchu. Vidíme aj postoj pápeža Františka, ktorý na jednej strane pravdepodobne nemôže meniť rozhodnutie svojho predchodcu, na druhej strane hľadá spôsob, ako vyjadriť nejakú pozornosť. To, že poslal Bezákovi darček cez prezidenta, svedčí o tom, že aj on si je vedomý tej komplikovanej situácie. Som rád, že sa podarilo očistiť jeho meno, ale ja nesiem zodpovednosť iba za moje vyjadrenia v tejto kauze. Tie ďalšie jeho kroky, to už bolo mimo mňa. Tým, že som sa ho zastal, som sa nepostavil do nejakého jeho zástupu. Ja som od neho o nejakých 13 rokov starší. Zastal som sa ho, ale idem ďalej.

 

Od roku 2012 sa veci posunuli a mnohí už dnes v tejto záležitosti menia názor. Zaskočila ich napríklad podpora liberálnej kandidátky pani Čaputovej, respektíve slová na vašu adresu. Ako sa, aj po týchto skúsenostiach, pozeráte na celú túto kauzu?

To, že podporil v prezidentských voľbách pani Čaputovú, je vyslovene jeho záležitosť. Ja to nebudem posudzovať. No a že sa na moju adresu nevyjadril príliš šetrne? Klamal by som, keby som povedal, že mi to padlo dobre. Novinár Korda to povedal výstižne: toto sa medzi slušnými ľuďmi nerobí. Nič to však nemení na tom, že za tým prvým krokom si stojím.

 

Ku kresťanskému posolstvu sa prihlásilo viacero kandidátov. Dokonca aj takí, ktorých minulosť ani zďaleka nenaznačuje, že by sa mohli uchádzať o hlasy kresťanov. Ale je medzi kandidátmi napríklad aj Milan Krajniak, váš birmovný syn. V čom ste iný a čo si na vašich protikandidátoch vážite?

Ku kresťanstvu sa teraz pred voľbami hlásia mnohí, napríklad aj pán Harabin. Poviem však úprimne, že v jeho prípade mám istý problém. Pretože do osemdesiateho deviateho bol komunistom. Mám k tomu len takú malú poznámku. Zaujímalo by ma, že ak by nebol november ʼ89, či by aj naďalej zostal komunistom a my ako veriaci by sme boli ďalej štvanci. Neviem, nakoľko je presvedčivé to jeho hlásenie sa ku kresťanstvu.

Milan Krajniak je veriaci človek. Aj manželka je hlboko veriaca. Áno, som jeho birmovný otec. Ale s niektorými jeho politickými názormi sa neviem celkom stotožniť. To, že sa hlási ku kresťanstvu a nielen teraz, keď kandiduje, je pravda. Ale to neznamená, že som zajedno s jeho predstavami o fungovaní úradu prezidenta. Na mnohé veci nemáme rovnaké názory.

 

Toto je už vaša tretia kandidatúra. Predpokladáme, že keby ste neverili v úspech, asi by ste do toho ani nešli. V čom sa zmenili pomery na Slovensku, že ste opäť uverili možnosti uspieť v prezidentských voľbách?

Keby som si chcel pustiť fantáziu na prechádzku a hovoriť položartom, tak by som povedal, že na Slovensku všetko len dobiehame na poslednú chvíľu. Kým Poliaci, Česi a Maďari už mali disidenta prezidenta, tak my ho možno budeme mať, ale s tridsaťročným meškaním. Ono to tak trochu zodpovedá rytmu našich dejín. Všetky udalosti vyhodnocujeme až s nejakým odstupom.  Ľudia, ktorí ma presviedčali, že by som do toho mal ísť, tvrdili, že situácia sa zmenila a že toto je moment, keď by takýto kandidát mohol byť zaujímavý. V tomto zmysle do toho idem.

Keď spätne hodnotím svoj život, zisťujem, že neviem od seba oddeliť víťazstvá a porážky. Nedelím takto život. Zmysel mal ten samotný zápas. A ten zápas kryštalizoval mňa, mal význam pre ľudí okolo mňa, ale nakoniec aj pre celú spoločnosť. Nedá sa celkom povedať, čo má podstatný význam pre zmenu vedomia. Pre mňa má podstatný význam práve ten zápas o vedomie a mentalitu spoločnosti.

 



Komentáre