Haló, je tam Boh?
Kdesi v nebi. V radosti a nádhere neprestajne zvoní telefón. Drnčí a nevie prestať. Chvíľu prestane, počuť láskavý, pokojný hlas, cvakne koniec hovoru. A o chvíľu zvoní znovu. Nemá sa to, ale čo tak trošku si to vypočuť?
Cŕŕŕn, cŕŕŕn!
Ruka, ktorá všetko riadi, trpezlivo zdvihne. „Áno, počúvam, som nablízku a k dispozícii!“
„Bože, nemohol by si niečo povedať tej mojej žene?“
„A čo také by som jej mal? Pokiaľ na ňu dobre vidím, ničím sa neprevinila.“
„Nemá rozum a nerešpektuje ma! Ty vieš, ako som protestoval proti tomu, aby sme mali ešte jedno dieťa! Ale ona nie a nie! Ani antikoncepciu, ani prerušovanú súlož a teraz ani na potrat nie! Už máme dve! To stačí, nepotrebujem byť chudák! Chcem mať svoj štandard!“
Hlas na druhom konci telefónu nestráca láskavosť. „Môj drahý Tomáš! Pamätáš si na svoj manželský sľub? Tam si hovoril mne aj jej pred oltárom, že prijmeš každé dieťa ako dar… Toto už nie je dar? Ne-…“
Hlas zo zeme je zjavne rozčúlený: „Dva dary stačia, Bože. Naozaj. Si taký ako ten náš farár, kam som ju poslal, aby ju presvedčil. Bolo to naprd, prišla ešte tvrdohlavejšia ako predtým.“
„A čo iné jej mal povedať ako to, čo som povedal ja? Vieš, čo som povedal k tomu ja? Zaujíma ťa to?“
Hlas zo zeme sa namrzene snaží byť úctivý. „No daj, Bože… možno som sklerotik, nepamätám.“
„Kto prijme dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Ak neprijmeš to dieťa, neprijímaš ani mňa… tak?“
„Ako, čo? Bože, nepleť sem veci, čo sem nepatria, hej? S tebou nemám problém, teba neživím, ty mi nerušíš možnosti sebarealizácie v mojom džobe a nenútiš ma siahnuť na môj čas. Tebe stačí tá omšička raz za týždeň a spoveď na Vianoce, tak sme si kvit. Toto je o inom. Jasné?“
Hlas z neba je síce pokojný, ale nekompromisný. „Nie, nie je to o inom. Hej, mňa neživíš. Nepotrebujem to. Ale kto ti dáva prácu a požehnanie v nej? Ty sám so svojimi schopnosťami? To si mačo, fakt. Ak prijímaš mňa, prijímaš aj požehnanie, ktoré ti prinášam. A ja chcem teraz priniesť požehnanie cez toto dieťa, ktoré ty nechceš. Ak dávam dar, dávam ho aj s komplet výbavou, o ktorej nemáš potuchy. Uver tomu!“
„S tebou sa dnes, Bože, vôbec nedá rozprávať! Inokedy aspoň mlčíš, ale teraz mi lezieš na nervy!“
Telefón dolu tresol, hore sa s povzdychom položil.
xxx
Cŕŕŕn, cŕŕŕn! Cŕŕŕn!
„Áno, moja milovaná dcéra Zuzana, čakal som tvoj hovor!“
„Otče, ty vieš, že budem volať?“
„Vidím do hĺbky tvojho srdca, viem, že si utrápená pre Tomáša a jeho postoj…“
„Áno, Bože, tlačí ma do situácie, ktorú nechcem! Ja sa na to dieťatko teším!“
„Viem o tom… dávaš mu kus lásky, ktorej je plné tvoje srdce. Ale si pripravená na všetko pri darovaní lásky?“
„Chcem byť, Bože, ale mám obavy… Môj drahý hovorí, že ak sa „toho“ nezbavím, odíde, nechá ma s deťmi tak… Kam pôjdeme? Z čoho budeme žiť? Čo mám urobiť?“
„Zuzana… už som ťa niekedy nechal v štichu? Alebo niekoho, kto verí vo mňa? Ľudia sa budú na teba dívať divne, ale to nerieš. Ja sa starám! Uver, že mám pre teba nádherný plán a toto dieťatko v tom pláne potrebujem. Daj mi šancu presvedčiť ťa o tom!“
Hlas dolu zavzlyká, počuť smrknutie: „Chcem ti veriť… aj keď je to také ťažké! Ja stojím aj o Tomáša! Veľmi, aj keď on si tú vieru vykladá po svojom.“
„Zuzana, Tomáš sa vráti. Toto dieťa bude prostredníkom milostí aj pre neho. Buď pokojná. Som s tebou!“
„Dobre… Bože… skúsim. Ale neopúšťaj ma!“
Telefón dolu pomaly končí hovor, ešte počuť smrkanie.
xxx
Cŕŕŕn, cŕŕŕn!
„Áno, tu som, Veronika – a teším sa s tebou!“
„Ja… Bože, chcem ti za nás oboch poďakovať! Veľmi!“
„To rád počujem, ozaj!“
„Vyzeralo to divoko, vieš, keď Miška hospitalizovali, naše tri deti ochoreli a ja som nevedela, čo s ním bude, bolo to vážne. Ale dôverovala som ti, veľmi!“
„Cítil som to a preto som sa nebál poslať vám dar…“
„To je úžasný dar! Tak sa tešíme na toto štvrté dieťatko!“
„Aj keď to bude štvrtá sekcia a lekári budú…“
Hlas zdola zvesela skočil do reči: „… budú kecať do toho, že som nezodpovedná ja aj manžel! Ale ty si nad tým! Ja to viem! Ešte raz ďakujem a prepáč – už ma volajú deti!“
„Nič sa nestalo… žehnám vám!“
Kým hlas hore dohovorí slová požehnania, do hovoru zdola sa nesie džavotanie a hovor je zrušený.
xxx
Cŕŕŕn, cŕŕŕn, cŕŕn!
Ruka znovu trpezlivo dvíha telefón: „Áno, Jožko, som na príjme!“
„Bože, ja chcem len krátko, ty vieš o čom! Naša Lucka bude mať čoskoro dva roky a ja stále nemôžem uveriť tomu zázraku! Ty si vedel, ako sme po nej túžili… napriek tomu, že diagnóza pre ďalšie tehotenstvo bola zlá. Ty si vedel aj, ako zvláštne prišla do nášho života a pod Michaelino srdce. A predsa si sa práve v tomto tehotenstve, pôrode a v darovaní našej dcéry oslávil! Dal si nám dva životy: jeden Luciin… našej nádhernej dcérky… druhý Miškin, o ktorom lekári tvrdili, že ak ešte raz otehotnie, už tu nebude, že je v ohrození života, že to neprežije. Toľko ľudí nám povedalo, že sme blázni a staviame jej život do rizika, čo bude s tými troma deťmi, čo máte doma, há? Ale my sme vedeli, že život je u teba… tak ti za to, Pane, ďakujem, za dar odvahy prijať ju s týmto rizikom. Je nádherná a nevieme sa z nej vytešiť! Maj sa!“
„Mám sa… a vy sa majte tiež, to vaša viera prelomila diagnózu… žehnám vám!“
xxx
Cŕŕŕn!
„Ja som stále tu!“ Hlas zhora sa stále usmieva, cítiť to v každom slove.
„Pane, ach… prišla som od gynekológa a povedal mi… och!“ Do telefónu padajú slzy.
Hlas zhora je neuveriteľne nežný. „Petra, Peťa, počuješ ma? Čomu ty veríš?“
„Verím, že dávaš len dobré dary… nech sú z ľudskej strany akékoľvek… ale… mať dieťatko… ktoré je postihnuté… ako lekár povedal, je tam pravdepodobnosť, a ešte k tomu hneď prvé…“
„Ja viem, tlačí na teba, aby si bola zodpovedná a nekazila si život, že ešte môžeš mať iné deti, zdravé a tak. Však?“
„Á-áno… presne to mi hovoril. Čo si o tom myslíš ty?“
„Peťa, vyštudovala si vynikajúco matematiku. Tak mi povedz: čo je viac, pravdepodobnosť, alebo istota?“
„Ale, Pane, o tom sa ani nedá baviť – predsa istota!“
„Ak si teda máš vybrať medzi pravdepodobnosťou a istotou, čo si vyberieš?“
„No… to druhé!“
„Lekár ti ponúka pravdepodobnosť a núka dieťatku smrť a tebe isté zlé riešenie. Ja ti núkam istotu a dobré riešenie pre teba aj dieťatko. Čomu uveríš?“
Chvíľa ticha. Potom zdola zaznie placho, ale rozhodne: „Tebe. Ďakujem.“
„Choď v pokoji, Peťa. A nezabudni: láska pozná len odvážne a dobré riešenia. Chiara Petrillo by ti vedela povedať svoje. Skús o nej nájsť slovko, Chiara je síce už tu u mňa, ale jej príbeh ti pomôže pevne stáť!“
Telefón sa znovu skladá.
xxx
Cŕŕŕn, cŕŕŕn!
Skôr než stihne hlas hore niečo povedať… „Prepáč, odpusť mi to! Ja som to nezvládla… ja som…“
Hlas hore je mimoriadne tichý, no stále láskavý. „Ja viem. Ľudsky je už neskoro, už to nevrátiš. Ale ja ťa aj tak milujem. Viem, že si bola na to sama. Že ťa nik nepodržal. Že si sa bála rodičov a on vzal roha. Ale stále to môžeš zmeniť.“
„Zmeniť? Ako? Cítim sa ako špinavá handra… ako som len mohla vziať život?“
„Ja ti odpúšťam. Zo srdca a rád. Zmeniť môžeš to, že prijmeš aj toto svoje dieťatko do svojho života. Aj teraz to potrebuje. A otvoríš svoj život pre darovanie sa nadobro, bez obáv. Ešte sme neprehrali skvelý plán pre teba! Uver! Choď, treba ti upratať dušu zmierením… a uzdravením. Drž sa ma a ja ti ukážem zázrak, ktorý viem s tebou urobiť aj z tohto miesta a situácie. Veríš?“
Hlas zdola znie prekvapene. „Ty… si mi odpustil a ponúkaš mi niečo viac, ako som si myslela, že mám?“
„Áno… je to tak, Miriam… prijímaš?“
„Áno… áno! Len mi pomôž… prejsť cez to…“
„Nemaj obavy… a choď v pokoji a už viac nehreš!“
xxx
Cŕŕŕn, cŕŕŕn!
„Ááá, tu je predsa Pavol, ak dobre počujem a vidím! Tak, čo máš pre mňa?“
„Ale, Pane… len bilancujem. A musím pravdivo priznať, že to stálo za to. Vieš, smejem sa nad tým, ako sme plánovali štyri deti. A ty si poslal sedem. No, občas nám aj zabehlo, však sme skúšali PPR, a predsa… ušlo to? Či?“
Hlas zhora je mierne pobavený. „Nie, neušlo vám to. Ja som chcel, aby prišlo aj číslo päť, šesť a sedem. Boli predsa v mojom pláne. A ja som Pánom aj nad darovaním života, aj keď rešpektujem vašu slobodu – ja sa rozhodujem, komu dám a komu nie. Aj komu koľko. Je k tomu nejaká sťažnosť? Teda, k tomu počtu?“
„Ba práveže nie! Preto volám! Priznávam, že to bola občas zaberačka… nevyspatí… keď ochoreli, tak to bola šnúra, štafeta s teplomerom, s vracaním, potom zas s pubertou, no, veselo. O financiách, to ani netuším, ako sa to celé dialo: logicky to nesedelo s tým, čo sme mali mať oficiálne v rukách. Teda s tým, ako bola Andrea doma pri deťoch. A predsa sa vždy čosi stalo, aj keď bolo treba splatiť hypotéku, aj keď sa pokazilo auto… aj dom prišiel, všetko! A ja viem, že to bolo preto, lebo ty si nám žehnal a my sme ti dôverovali napriek šokom, že nás zas bude viac.“
„Áno, robil som to a rád. A ako to vidíš teraz?“
„Som šťastný a hrdý otec skvelých detí, Bože! A… čochvíľa aj dedo! Chcem ti povedať, že si to vymyslel úžasne – a inak by som to nechcel.“
Telefón zdola znovu zmĺkol.
xxx
Cŕŕn!
„Počúvam, Denisa a Juraj! Ako sa máme?“
„Už sa máme dobre, Bože. Chceme ti povedať, že ten tip dať svoj čas, sily, túžbu po rozdávaní lásky, ktorú medzi sebou žijeme, iným, bol skvelý. Aj keď nik neponesie ďalej naše meno. Aj keď sme pred ľuďmi chudáci, lebo nemáme deti a nešli sme na umelé oplodnenie. Dieťa je skutočne dar a ten sa nedá vydupať, ani obísť tvoje pravidlá… tak sme to vnímali obaja a verili sme, že nás povolávaš k inému rodičovstvu ako telesnému, z nášho splynutia.“
„Tak čo hovoríte na tento rozmer života?“
„Páči sa nám, veľmi! Sme tu pre tých, ktorí nás potrebujú. Slúžime tam, kde sme: Denisa v nemocnici, ja, paradoxne, medzi kolegami programátormi. A obaja cítime, že je to naša misia: prinášať život, ktorým si ty, prinášať lásku, ktorou si ty… Vďaka za silu prestať sa ľutovať a zúrivo sa snažiť otehotnieť… sme tehotní povolaním dávať sa iným a stále v očakávaní, čo nové, krásne a jedinečné sa zrodí každým stretnutím!“
„To som rád, pokračujte! Ja budem s vami.“
xxx
Je načase prestať odpočúvať. Svoj príbeh medzi sebou, Bohom a prijímaním detí si zdramatizujme každý sám.