TOP

Herečka Tereza Slavkovská: Keď sa modlia ženy, nebo sa hýbe inak

Otvorene sa priznáva k viere. O umení, ženskosti, sile i slabosti žien, o tom, že sa nemáme báť hovoriť, ak nás niečo bolí, rozpráva umelkyňa a spoluorganizátorka obľúbenej ženskej konferencie „Nespútaná“, Terezka Slavkovská.

Titulná snímka: Anna Opinová

Hráš divadlo, tancuješ, tvoríš. A si veriaca. To, že si veriaca, ťa s umeleckým svetom viac spája alebo rozdeľuje?

Asi som si už prešla obdobím, keď som si myslela, že umelecký svet vôbec nejde „dokopy“ s vierou. Bolo to obdobie ešte na vysokej škole, kedy som sa vzdialila od Boha a spoločenstva. Boh si ma však pritiahol späť. A to, že to naozaj ide, mi ukazuje doteraz. Je to už vlastne asi 8 rokov, odkedy som sa vrátila. Som tiež v službe aktívne zapojená do prostredia veriacich ľudí. A áno, zároveň som aj v sekulárnom prostredí. A to práve milujem, že aj tí ľudia, ktorí nie sú veriaci, mi Boha odhaľujú iným spôsobom.

 

Umenie pokladám za veľký dar. Cez umenie sa môžu otvárať otázky, ktoré sú dôležité pre obe strany. Pre veriacich i sekulárnych. Čítala som výbornú knihu od D. Pastirčáka (Zaskočený večnosťou) a on tam práve hovorí, že viera bez otázok, bez otvorených otázok, bez pochybností nie je pravou vierou. Sekulárny svet aj umelecké prostredie ma nútia rozmýšľať nad vecami, nad ktorými by som normálne nerozmýšľala. Pretože je to nejaký stred svetov… A potom hľadáš odpovede a je na tebe, kde ich hľadáš. Ja ich hľadám v modlitbe a u Boha. A neznamená to, že vždy dostávam odpovede, ale je pre mňa veľmi dôležité mať tie otázky a ísť s nimi za Bohom, aj s pochybnosťami.

 

Snímka: Vanda Mesiariková

 

Dokážeš odmietnuť rolu kvôli vnútornému konfliktu s postojom veriacej?

Stalo sa mi to. Ale keďže som interpretka, mám to slovo povedať alebo vyjadriť svoj názor, do čoho chcem ísť a do čoho už nie. A keď je to už za hranicou, tak to odmietnem. Ale väčšinou sa mi stáva opak, že za hranice netreba ísť a nájde sa iná cesta na stvárnenie…

 

Ako vnímaš ty „ženskosť“? Čo charakterizuje ženu a jej dušu?

Pre mňa je jedným z najsilnejších atribútov ženskosti ochota pripustiť si slabosť. A že je to úplne OK, že sme slabé. Že sme zraniteľné. Opakom ženskosti pre mňa je, keď sa snažíme byť „ultra silné“ a všetko zvládať. Veľmi si vážim ženy a je to pre mňa vlastne ženská cnosť, keď si pripustíme, že sme slabé. A že je to v poriadku. Že potrebujeme aj iné ženy, Boha, iných ľudí, potrebujeme vedľa seba muža. Takže toto mi napadlo ako prvé. Slabosť. Spája sa mi to aj s poznaním, že „moja sila je v Bohu a nie vo mne…“ A myslím si, že toto je aktuálne i veľmi dôležitá téma, o ktorej sa treba rozprávať. Pretože ženy často prežívajú pocit, skúsenosť, že musia všetko zvládať. Či už sú to matky, v kariére alebo službe. Je v poriadku byť „slabá“.

 

Čo žena prináša svetu? Čím ho obohacuje?

Myslím si, že ženy sú mostom. Spájajú a ukazujú to, čo napríklad muži nedokážu „vidieť“. Tým, že sú citlivejšie, tým, že sú emocionálnejšie, vedia možno viac precítiť druhých okolo seba. A most preto… lebo keď má žena vieru, „pravú, hlbokú a intímnu s Bohom“, tak ani muž neostane voči tomu chladný. Žena je akoby mostom medzi mužom a Bohom. Medzi druhými.

Má tiež iné videnie sveta, má možnosť iných pohľadov. Práve tým, že je citlivejšia. Možno i tým, že vidí farby oveľa pestrejšie. Že je detailistka. Že vie z obyčajného dňa spraviť deň špeciálny… Takto ja vidím ženu. Dokážeme rozjasniť život.

 

Často je vykreslenie spoločenstva žien sladké. A my potrebujeme byť občas otvorené a rázne

Sú ženy v tvojom okolí vedomé ženy? Vnímajú svoju identitu a hodnotu?

Ja som požehnaná tým, že mám okolo seba vedomé ženy. Aj v našom spoločenstve sú také, ktoré ma nesmierne posúvajú v tom, ako vidia seba. Napríklad Zuzka Petrová, Iva Slováková, ale i tie menej známe. Tieto ženy vedia, kto sú. A keby náhodou nejaké z nás aj spochybňovali seba, myslím, že máme nádherne vytvorenú komunitu, ktorá sa navzájom podporuje. Vieme si povedať „poď ďalej, vstaň“ alebo „toto je blbosť, vráť sa“… Priznávam však, že môj pohľad je z mojej bubliny. Myslím, že témy „hodnota a identita“ sa veľa riešia aj v spoločenstvách. A to sa teraz bavíme len o tom kresťanskom svete. Ale myslím, že je to oveľa lepšie, ako to bolo v minulosti, lebo sa o tom hovorí.

Otázka identity, prijatia, zdravého sebavedomia aj v Bohu je nielen otázka žien, ale aj mužov. Všeobecne každého jedného človeka. A je to podľa mňa otázka, ktorú každý rieši celý život. Nie je to tak, že som už „hotová“, že som v pohode so sebou. Lebo niekedy sú dni, že nie som vôbec „v pohode“ sama so sebou, a aj to je v poriadku. Je to zdravé. Lebo potom je to o tom, že sa musíme spoľahnúť na niekoho iného…

 

Si jednou z organizátoriek ženskej konferencie „Nespútaná“. Prečo konferencia pre ženy? Aká myšlienka stála v úvode?

Možno si to už naznačila v úvode. Keď sa modlia ženy, tak sa úplne inak hýbe nebo a úplne inak sa hýbe naše vnútro. Pretože keď sme obklopené inými ženami, tak predsa my „vieme“ (úsmev)… bez toho, aby bolo niečo povedané, vidíš tú druhú ženu a vieš… Keď sa ženy modlia, tak sú navzájom uzdravené. Už len to, že sú spolu, tak sa to uzdravenie deje. Myslím si, že niekedy je veľmi dôležité len byť v tej bezpečnej zóne, a takú si my ženy vieme spolu vytvoriť.

Keď som vstúpila do projektu „Nespútana“, hľadali sme aj s inými ženami názov a spoločne odpoveď na to, po čom ženy túžia, keď sú spolu. Lebo často je vykreslenie spoločenstva žien veľmi sladké. A my potrebujeme byť občas práve veľmi otvorené, striktné, rázne. Úplný opak tej predstavy. A preto aj vznikol názov „Nespútaná“, lebo je tam veľká miera slobody, po ktorej túži každá žena. Takže asi toto bolo na začiatku.

 

Snímka: archív Godzone Nespútaná

 

Milujem, keď sú ženy rozdielne. Keď každá má vlastnú esenciu, ktorú aj naplno žije

Aký je rozdiel medzi Nespútanou a ostatnými ženskými konferenciami?

Myslím, že to už začína v našom ženskom tíme. Prvý rozdiel vnímam v tom, že všetko, celý obsah, tvoríme spolu. Je náš 6 žien a každá je iná. Iná spiritualita, iné myšlienky, inak sa obliekame, počúvame inú hudbu… toto je prvá najdôležitejšia vec, že v tom „jadre“ tvorby ženskej konferencie je naozaj rôznorodosť žien. A my sme nútené viesť dialógy a hľadať, čo Pán naozaj chce. Často keď iná žena s nejakou myšlienkou nesúhlasí, tak jej musí veriť. A tým sa ten formát dostáva do úplne iného levelu. Že sme otvorené to nebrať len ako ten čaj o piatej, dúšok kávy a krásne slová…

Že rôznorodosť tímu už predpokladá rôznorodosť tých tém, do ktorých chceme načrieť. Že sa vedia v nej nájsť viaceré ženy práve kvôli tejto rôznorodosti.

 

Názov poslednej konferencie bol „Esencia“. Prečo?

Presne pre tú rôznorodosť. Mám ju rada všeobecne. Milujem, keď sú ženy rozdielne, iné a keď vidím, že žena tú vlastnú esenciu, ktorú má, aj naplno žije. Že každá žena je jedinečná, že má svoju príchuť, svoju vôňu. Veľmi by sme chceli hovoriť o tom, že keď bude žiť naplno podľa svojej príchute a vône od Boha, môžeme potom vytvoriť obrovskú škálu lúčnych kvetov… A to je nádhera.

 

 

Aká je tá tvoja esencia, Terezka?

Hmm (úsmev). Autentickosť a vášeň. To sú také dve esencie, ktoré sa snažím kultivovať, kamkoľvek prídem.

 

Čo hovorí o žene Boh? Máš nejaký obľúbený verš, ktorý si rada pripomínaš?

Aby som bola presná, tak si otvorím Božie slovo (úsmev). Toto je osobné prisľúbenie, ktoré som dostala v roku 2014, keď som „bojovala“ sama so sebou.

 

Iz 62, 2 – 4 (Spása Siona)

I budeš sa volať novým menom, ktoré ti určia Pánove ústa.

Budeš ozdobnou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha.

Už ťa nebudú volať Opustená a tvoju krajinu nebudú volať Spustošená,

lebo Teba budú nazývať Mám v nej záľubu a tvoju krajinu Vydatá, veď sa zaľúbilo v tebe Pánovi a tvoja krajina dostane manžela.

Toto je slovo pre všetkých. Ale opäť, ak sa to dotýka ženskej identity a strachov, napríklad zostať sama, tak je to zase intímna spoveď Boha voči nám ako ženám.

 

Iz 54, 10

Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán.

 

Ako sa môžeme ako ženy vzájomne viac podporovať?

Keď vidím napríklad, že nejaká moja priateľka má zlé obdobie a nemáme čas sa stretnúť, tak jej pošlem kyticu kvetov. Nech vie, že „som tam“. Viem, že to je ten jazyk lásky, ktorý my potrebujeme zažívať navzájom. Alebo ak mám pre ňu „nejaké slovo“, tak jej to pošlem. Dôležitý je ten pocit, že sme tu jedna pre druhú. To, že sa ozývam, i keď tá druhá sa neozýva. To sa stáva často. A ja nie som sebecky ublížená. Potláčanie vlastného ega a dávanie toho, čo máme my.

A potom druhá vec, ktorá mi napadá, je byť k sebe úprimné. Najviac si na svojich priateľkách vážim, že mi slobodne povedia „Tereza, toto si „prepískla““, alebo že „toto nie je cesta“. Otvorene, úprimne. Potrebujeme, aby sme si hovorili do tých našich „temnejších častí“, aby sme si ich odhalili. Či sú to matky pri výchove detí, či sú to slobodné ženy, či je to v práci, pravda človeka vyslobodzuje. Preto si veľmi vážim tie moje najbližšie priateľky, ktoré sa mi neboja povedať aj to, že som zlyhala.

 

Snímka: Jakub Čaprnka

 

Mám ešte na srdci…

Vrátim sa ešte k duševnému zdraviu. Čoraz častejšie sa u žien v mojom okolí stretávam s úzkosťami, depresiami. A mám pocit, že v kresťanskom prostredí je toto ešte stále tabu. Myslíme si, keďže sme veriace, nepotrebujeme žiadnu pomoc, že budeme uzdravené Bohom.

Ženy, nebojme sa hovoriť o tom, čo nás bolí! Nie je to nič, za čo by sme sa mali hanbiť a mať strach, je v poriadku o tom hovoriť. A keď máme úzkosti vážnejšie, nebojme sa vyhľadať i nejakú pomoc. Mám pocit, že aspoň v mojom veku ženy v okolí prežívajú veľa samoty. Možno je to aj „koronou“, môže to byť jeden aspekt, ale druhý aspekt je ten, že to nie je zdravé. Nie je zdravé, ak si žena myslí, že je na všetko sama. A nie je to len o partnerovi, ale o mne samej. Ženy, hovorme o tých veciach, ktoré sa v nás dejú…

 

 



Komentáre