Herečka Viktória Harkabus Jurištová: Pokoj nie je výsledkom dokonalého života, ale darom, ktorý sa prijíma uprostred skúšok

Viktória Harkabus Jurištová je mladá slovenská herečka, ktorá zažiarila najmä v historickom seriáli Čas nádejí či rozprávke Čarovné jablko. Jej príbeh sa však odohráva aj mimo filmového plátna a je rovnako strhujúci.

Keď Viktória vošla do miestnosti, priniesla so sebou čosi, čo sa nedá prehliadnuť. Niečo, čo som na ľuďoch dlho nevidela – ľahkosť bytia. Úsmev, z ktorého cítiť pokoj. Mladá, dvadsaťpäťročná herečka, sa pokojne usadila a odpila si z vody. Mňa však zaujímalo, kto Viktória skutočne je. Je nespútanou Vesnou z historického seriálu Čas nádejí alebo jemnou princeznou s kúzelnou mocou z rozprávky Čarovné jablko?

Šťastie nie je samozrejmosťou

Keď som je položila otázku, kým skutočne je, odpovedala mi veľmi rozhodne. „Som veľmi pozitívny človek. Úprimne. Každý deň sa snažím žiť tak, akoby mal byť posledný. Robím všetko naplno a to ma robí šťastnou.“ Šťastie však podľa nej nie je samozrejmosťou. „Je veľa ľudí, ktorí robia prácu, čo ich nebaví, len aby prežili. Ja som dostala dar – môžem sa živiť tým, čo milujem. Mám podporu rodičov aj manžela. Žijem svoj sen.“

Životné skúšky

No aj Viktória si prešla skúškami. „V pekných chvíľach je ľahké byť pozitívny. Ale v ťažkých prídu tie pravé skúšky. Keď som mala 18, zomrel mi otec. Bola to moja najväčšia životná škola. Extrémne ma to sformovalo,“ hovorí.

Málokto však vie, že tomuto momentu predchádzala udalosť, ktorá ju pripravila na stretnutie so smrťou. „Keď som mala štrnásť, mojej babke diagnostikovali rakovinu. Pre mňa, dovtedy chránené dieťa, to bol šok. Mala som obrovský strach zo smrti. Každý večer som plakala a počúvala pieseň, kde sa spievalo „nauč ma, jak sa smrti nebáť“. Modlila som sa tie slová. Až raz, presne v tú chvíľu, keď za stenou v druhej izbe moja babička poslednýkrát vydýchla, prišiel pokoj. Strach zmizol a už sa nikdy nevrátil. V tej chvíli som vedela, že babina zomrela. Cítila som slobodu. Odvtedy som sa smrti nebála,“ priznáva mladá herečka. Strach zo smrti bol celé roky pre Viktóriu tým najväčším strašiakom. Smrť babičky bol pre ňu zlomový moment. „Niekto by povedal, že to bol zázrak, Boží dotyk. Iný by tomu pridelil silu myšlienky, skúsený psychológ by možno celú situáciu vysvetlil inak. Nazvite to ako chcete. Ja však viem, že od toho momentu som bola oslobodená od strachu zo smrti a začala som to vnímať ako prirodzenú súčasť života, ktorá môže byť sprevádzaná pokojom aj radosťou napriek prirodzenej vnútornej bolesti,“ vyznáva sa.

Keď tri roky nato zazvonil telefón, počula vetu: „Viktória, bež domov, tvoj otec leží pod bagrom.“ Ešte ho síce oživovali, ale ona už vo svojom vnútri cítila, že nežije. „Myslela som na to, či mu zavolali kňaza. Nebol to šok, skôr ťažoba. Vedela som, že teraz musím byť oporou mame,“ spomína na tragický moment Viki.

V jej srdci napriek smútku vládla myšlienka, že otec by nechcel, aby sa ich rodina ponorila do zúfalstva a trúchlenia. Vedela, že musia odísť z domu, inak bolesť zo straty bude neuhasiteľná. V ten deň odišli s mamou na Katarínku, miesto, ktoré mala v tom období Viki veľmi rada. V čase, keď tam dorazili, sa akurát slávila svätá omša, ktorá bola neplánovane odslúžená za ich otca. Kláštor Katarínka ponorený v tichu a tme, kedy veriacich a kňaza osvetľovalo len svetlo sviečok, pôsobil až nadpozemsky krásne. V ten večer odprevadili otca spolu s neznámymi veriacimi a dobrovoľníkmi slávením svätej omše, obklopení prírodou. „Bol to dotyk neba. Myslím si, že to pre mňa aj pre mamu bola Božia milosť, že sme tam v ten večer mohli byť.“

Oáza počas dospievania

Viera sa v jej živote formovala už skôr, počas letných duchovných obnov, ktoré nesú názov Oáza Božích detí. „Išla som tam, lebo som počula, že budú pekní chalani. Namiesto frajera som však stretla živého Krista,“ usmieva sa Viktória, „tam som začala spoznávať, kto je Boh, a to ma pripravilo na životné skúšky, o ktorých som v tom čase ešte ani netušila.“

Práve počas takejto duchovnej obnovy sa odohral aj moment, ktorý ju posunul k rozhodnutiu kráčať vytrvalo za svojím hereckým snom. Bolo to obdobie plné pochybností, dokonca v tom čase mala Viki vzťah, v ktorom jej priateľ nebol príliš naklonený jej hereckým ambíciám. „Na tejto duchovnej obnove, ktorá sa konala pred mojou birmovkou, mi kňaz počas toho, ako sa za mňa modlil, povedal, že vidí, ako stojím pred veľkou sálou plnou ľudí, ku ktorým sa prihováram. Oni počúvajú moje slová – a tie slová menia ich srdcia. Tento obraz vo mne zanechal veľmi silný zážitok a túžbu kráčať za týmto poslaním,“ opisuje svoje rozhodnutie stať sa herečkou.

Snažím sa žiť svoje poslanie aj sny

Dnes má vo svojom okolí aj ľudí, ktorí neveria. „Moja najlepšia kamarátka je ateistka. Aj môj profesor, ktorého si vážim a obdivujem, neverí v posmrtný život a tak o tom často filozofujeme,“ hovorí a dodáva, „mám rada tieto rozhovory, vedia človeka na základe pochybností paradoxne uisťovať o tom, v čo verí. Pre mňa je predstava, že po smrti nič nie je, úplne prázdna. Nedokážem sa o tomto názore presvedčiť.“

Ako rozdávať šťastie a radosť?

Keď sa jej pýtam, akú radu by dala ľuďom, ako žiť radostne aj v ťažkostiach, chvíľku premýšľa a potom rozvážne odpovedá: „Ľahko sa to hovorí nám, ktorí máme všetko. Ale každý môže načerpať – nájsť si čas na to, čo má rád. Ak neviete, čo to je, hľadajte. Choďte do prírody, do divadla, na kávu s priateľkou. Zúčastnite sa duchovných cvičení, na chvíľku vypnite telefón. To, čím sa sýtime, šírime okolo seba.“ Ona sama už dnes vie, že pokoj v srdci nie je výsledkom dokonalého života, ale darom, ktorý sa prijíma uprostred skúšok.

Foto: archív respondentky