Humanitárny pracovník Anton Frič: Pomoc iným je jedným zo základov prežívania viery

Autor: Terézia Paňková

Pre terénneho humanitárneho pracovníka z Popradu Antona „Tony“ Friča sa služba ľuďom v najväčšej núdzi stala životnou cestou – od frontových línií Ukrajiny po deti, ktoré potrebujú bezpečné miesto na nový začiatok. Tony verí, že každý môže byť svetlom pre druhých, stačí sa len obzrieť okolo seba.

Tony, nedávno si sa vrátil z Ukrajiny. Aký bol hlavný cieľ cesty?

Na miestnej katolíckej fare v Slaviansku sme postavili evakuačné humanitárne centrum, kde sa môžu ľudia na jeden-dva dni zložiť, keď utekajú z prifrontových dedín, a premyslieť si, čo ďalej. Tiež sa môžu porozprávať s kňazom, psychológom a využiť humanitárny sklad. Keďže teraz je Slaviansk dosť rizikový, už tam nechodím, ale sú tam miestni, ktorí robia všetku potrebnú prácu. Máme tam Ukrajinca Viačeslava, ktorý má okolo seba tucet anjelov. (smiech) Denno-denne evakuuje ľudí a potrebuje zázemie priamo v Charkove. Vzhľadom na nebezpečie bolo cieľom cesty nájsť nové priestory – tie sme našli na okraji mesta, prevezieme tam tri kontajnery a centrum plánujeme na Vianoce otvoriť.

Aké sú tam podmienky?

Slaviansk bombardujú zo všetkých strán a hoci centrum ešte netrafili, je to len otázka času. Šáhidy a rakety tam padajú každý deň a lietajú tam aj drony, preto tam už nechodím – nie že by som sa bál, ale prečo riskovať, keď nemusím?

Čo ťa ženie chodiť na Ukrajinu aj napriek tomu, že je to riziko? 

Mám to v sebe nastavené tak, že pomáhať treba tam, kde je to potrebné najviac. Ľudia mi stále hovoria, že aj na Slovensku je veľa ľudí, ktorým treba pomáhať… Nepopieram to, ale myslím si, že momentálne u nás neexistujú ľudia, ktorí by boli v takej núdzi ako sú teraz Ukrajinci, alebo ako boli kresťanskí Iračania, keď ich vyhnali z domovov. To sa nedá porovnávať so situáciou našich dôchodcov alebo Rómov. Všetci majú kde bývať, nikto ich nenaháňa, nikto ich nestrieľa, nikto ich nevyhnal z domu. Majú nejaký príjem, nejaké financie. To sú veci, ktoré na Ukrajine nemajú.

Spomenieš si na nejaký pekný či silný moment, ktorý si na Ukrajine zažil?

Stretli sme sa s pani, ktorá bola v Detve. Utiekla vo februári 2022 a nevie si Slovákov vynachváliť – hovorila, že sú úžasní ľudia, ktorí jej pomohli vo všetkom a obrazne si odtrhli od úst. To bolo pekné, stretnúť v Sumách pani, o ktorej by človek v živote nepovedal, že o Slovensku vôbec niečo vie. Pozvala nás domov, keď protivzdušná obrana zostrelila dron, ktorý ponad nás preletel – spadol len kúsok od nás, takže to bolo také adrenalínové. Jej manžel je v dobrovoľníckej protidronovej jednotke a chodí zostreľovať drony. Počúvať zážitky tej pani bolo pre mňa veľmi dojímavé. Keď cestujem po svete, málokedy počujem toľko dobrého o Slovákoch.

Dotýka sa ťa chudoba, keď vidíš zničené domy, podmienky, ako ľudia žijú?

Vždy si vravím, že som rád, že žijem na Slovensku. Bol som s eRkom aj v Keni a Južnom Sudáne, kde som mal krásnu skúsenosť, že vôbec nepotrebuješ peniaze a bohatstvo na to, aby si bol šťastný. (úsmev) Stretávam sa s rôznymi sponzormi, ktorí majú kopec peňazí a sú nešťastní. Ja peniaze nikdy nemám, ale snažím sa byť šťastný. (úsmev)

POMÁHAŤ INÝM JE PRE MŇA ÚPLNE NORMÁLNE

Čo ťa viedlo k tomu, aby si zasvätil väčšinu svojho času na pomoc druhým a rôznym humanitárnym projektom?

Pre mňa je normálne pomáhať iným. Vôbec som sa nezamýšľal nad tým, že by som to nerobil.

Je dar viery pre teba niečým, čo ťa ženie vpred pomáhať ľuďom?

Pomoc iným je u mňa jedným zo základov prejavenia viery. Vnímam to tak, že keď niekto chodí do kostola, ešte to neznamená, že je veriaci. To je len pozlátko. Podstatné je, ako ten človek žije. Možno poviem kacírsku myšlienku, ale pre mňa nie je zmysel života rodina. Ak niekto tvrdí, že deti je to jediné dobré, čo tu po ňom zostane, tak to je veľmi biedne so zmyslom jeho života. Nie sme tu kvôli deťom, ale kvôli tomu, aby sme urobili tento svet lepším miestom.

Mal som veľmi ťažký vzťah s otcom… pil, bil nás. Až po jeho smrti som sa časom dozvedel, ako pomáhal ľuďom. Chlapi, čo v lese pília drevo, mi povedali, že im otec chýba, lebo bol jediný, čo im doniesol slaninu s chlebom a slivovicu. Veľa ľudí sa ozvalo, že im otec pomohol. Ako chlapec som to nevnímal a neskôr sme si už nevedeli nájsť k sebe cestu, ale možno je to vo mne aj vďaka jeho génom.

Svetlom nemáme byť len pre druhých, ale hlavne pre tých, ktorých máme sami doma. Ako si ty sám svetlom pre svojich najbližších?

Keď idem na Ukrajinu, som týždeň preč; niekedy prespím na ranči, čiže občas nie som večer doma. Snažím sa fungovať tak, že ráno deti vypravím do školy a prídem okolo piatej domov. Usilujem sa to balansovať. Nie som úplne spokojný, ale myslím si, že za aktuálnych možností to robím relatívne dobre. Na druhej strane ma teší, keď niekedy vidím, že deti sú hrdé na to, čo robím.

Inšpiruješ ich?

Teraz ma dcéra potešila, že sa prihlásila na dobrovoľníctvo v rámci DofE, tak hľadáme možnosti na dobrovoľnícke aktivity. Zisťujem, že v Poprade je veľmi málo takých príležitostí. Chodím po školách na celom Slovensku prednášať o dobrovoľníctve a vždy hľadám lokálne organizácie, ktoré môžu študenti osloviť, no nad Popradom som sa nikdy sa nezamýšľal. (smiech) Ale určite nájdeme niečo, napríklad čítanie kníh do domova dôchodcov alebo niečo podobné.

POMÁHAŤ CHCEME VŠETKÝM, NIELEN DEŤOM Z BOHATÝCH RODÍN

Aktuálne buduješ terapeutické centrum, Ranč Emanuel, v obci Terňa pri Prešove. Kde sa zrodil nápad na jeho vznik?

Moji kamaráti Marek a Lucia Mikurdovci sa rozhodli vybudovať centrum pre deti z detských domovov. Zo skúsenosti aj štatistík totiž vyplýva, že viac ako polovica bezdomovcov vyrastala v detských domovoch – z čoho vyplýva, že systém nefunguje, ako by mal. Projekt ponúkli Spišskej charite, tá ho nakoniec nekúpila, tak som šiel za Marekom a povedal som, že to kúpim ja. Nemal som ani euro. (smiech) Obehal som kamarátov, známych, banky, všetko možné a podarilo sa mi dať dokopy peniaze.

Impulzom pre mňa bol aj fakt, že poznám viacero tínedžerov, ktorí bojujú s rôznymi depresívnymi stavmi. Myslím si, že deti potrebujú miesto, kde počas dlhodobého pobytu prídu na iné myšlienky. Budú sa liečiť pod dozorom, ale v krásnom prostredí, ktoré pomáha liečiť a pozdvihuje ducha.

Ako si predstavuješ, že bude centrum vyzerať?

Centrum sa nachádza na území bývalej gréckokatolíckej farnosti. Preto tam chcem postaviť kaplnku a mám túžbu, aby tam býval aj mních, ktorý bude poskytovať deťom duchovnú oporu.

Aby bolo centrum trvalo udržateľné, plánujem tam postaviť a prenajímať unikátne hobitie domy, už mám zakúpené vyše storočné drevené chalupy, ktoré na Orave rozoberieme, prevezieme na Ranč a znovu poskladáme. V nich si ľudia budú môcť zažiť, ako sa žilo pred sto rokmi tak, ako som vyrastal ja. Pri hobitích domoch musím premyslieť technológie, ako to postaviť, ako vybudovať zelenú strechu, použiť miestne materiály – žiadne umeliny, ale všetko chcem mať pôvodné drevené.

Bude sa tam učiť permakultúra, pretože klasické záhradníčenie je drina. Zažil som si to a nechcem sa k tomu vracať. Vďaka permakultúre dokážeme vypestovať omnoho viac za desatinu času. Takéto práce na záhradke budú súčasťou ergoterapie. Okrem nej budeme poskytovať rôzne ďalšie druhy terapie, vrátane starostlivosti o zvieratá. Sú štúdie, ktoré dokazujú, že keď depresívnemu človeku dáte na starosť zviera, o ktoré sa musí starať, liečba napreduje oveľa rýchlejšie. Toto chceme využívať aj u nás.

Plánuješ nejako prepojiť komerčné aktivity s pomocou deťom, ktoré si pobyty nemôžu dovoliť?

Zakladám nadáciu, z ktorej sa budú financovať pobyty detí, ktorých rodiny si to nemôžu dovoliť. Nie je to lacné – pobyt bude stáť možno aj tritisíc eur mesačne a poisťovne to nebudú preplácať. Pomáhať však chceme všetkým, nielen deťom z bohatých rodín.

Kedy môžu deti prísť do centra?

Už toto leto sme mali denné tábory pre deti, väčšinu z chudobných rodín, lebo sme dali polovičnú cenu oproti iným táborom. Budúci rok to už budú pobytové tábory pre deti s rôznymi problémami, zatiaľ víkendovky, lebo nemajú kde bývať.

Čo si môžeme predstaviť pod takým pobytom?

Budú to dlhodobé dvoj-trojmesačné pobyty, počas ktorých by sa pracovalo aj s rodičmi. Na Slovensku máme tri detské psychiatrie a to, čo tam deti zažívajú, je často niečo strašné. Možno to v niečom pomôže, zachránia dieťa, nastavia sa lieky, ale zároveň sa tam deti naučia mnoho zlého.

Akým spôsobom sa deti dostanú do centra?

V spolupráci s psychiatrami, psychológmi a ďalšími odborníkmi. Keď odporučia dieťaťu, že by mu taký pobyt pomohol, budeme vedieť poskytnúť komplexné služby. Takéto centrá už fungujú napríklad v Čechách.

Koľko detí naraz bude môcť centrum prijať? 

Bude mať osem izieb pre šestnásť detí. Vo väčšom by som to už nechcel robiť, lebo s tým rastie aj počet ľudí, ktorých musíš zamestnať. Je potrebné mať tam správcu, kuchára, sociálneho pracovníka, zdravotnú sestru, psychológa a kňaza.

Mám nádej, že nájdem bohatého človeka, ktorý povie, že to zafinancuje, lebo ísť cez rôzne výzvy a fondy je veľmi náročné. V Čechách sú centrá, ktoré práve takto financujú bohatí ľudia – je to taká filantropia. Možno u nás sa ľudia boja, nemajú dôveru, že sa to nezneužije.

Ako sa k vám do centra dá dostať?

Po celej Terni sú umiestnené tabule, ktoré navigujú človeka až k nám, na Ranč Emanuel. Dá sa prísť kedykoľvek, je to otvorené 24/7. V humne, ktoré tam máme, sme vytvorili útulňu pre turistov, keďže kúsok od ranča vedie cesta hrdinov SNP. Ktokoľvek v nej môže prespať, oddýchnuť či navariť si. Nájde tam aj základné potraviny a je tam stále niekto k dispozícii, kto vie pomôcť aj iným spôsobom.

MOŽNOSTÍ NA POMOC JE PODĽA MŇA VEĽA

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí by chceli pomáhať, ale nevedia, kde začať?

Stačí sa obzrieť okolo seba. Niekto nevládze ísť v nedeľu do kostola – dá sa dohodnúť s farárom, ktorý raz mesačne navštevuje chorých a po ceste na svätú omšu zobrať babičku, ktorá nevládze chodiť, lebo má cukrovku, opuchnuté nohy. Podľa mňa taká služba by mala fungovať automaticky vo farnostiach. Takisto sa to môže spojiť aj so starostlivosťou, často sú tí ľudia sami. Príležitostí je veľa. Bezdomovci, doučovanie detí… Nedávno mi kamarátka písala, že nevie nikoho nájsť k svojej dcére, kto by ju učil matematiku. Tak dáme výzvu do kostola a možno sa niekto nájde. (smiech) A hneď môže vzniknúť možnosť pomáhať.

Aké možnosti má niekto, kto nemá k týmto veciam vzťah?

V mestskom útulku stále chýbajú ľudia, ktorí by brali psíkov na prechádzky. V sobotu je na to vyhradený čas – prečo z toho nemať pravidelný výlet s deťmi? Vezmeme psíka na hodinu-dve, vyvenčíme ho, vrátime späť a urobíme dobrý skutok. Stačí si len všímať okolie – niekto má záhradku a nestíha si ostrihať strom, tak mu ponúknem pomoc. Možností je podľa mňa strašne veľa.

Nájsť ochotných dobrovoľníkov je často výzva. Čo motivuje tých tvojich? 

Vidia, že to má zmysel. Mnoho ľudí nerobí niečo zmysluplné a pri dobrovoľníctve tú možnosť majú. Sú dôchodcovia, ktorí sú stále v dobrej kondícii, deti im odišli a zrazu nemajú čo robiť – tu môžu prísť a byť užitoční.

Poznám bohatých sponzorov, ktorí možno cítia isté výčitky svedomia, tak pomáhajú finančne, hoci menšími sumami. Možno je to pre nich spôsob kompenzácie, že počas aktívnej kariéry neurobili pre iných toľko, koľko by chceli.

Veci v živote nejdú vždy podľa plánu. Čo pomáha tebe, keď sa všetko kazí?

Som tvrdohlavá povaha a keď niečo začnem, tak chcem, aby to išlo a fungovalo. Väčšinou som pri takých projektoch zodpovedný za iných a to ma motivuje najviac. Ak by som v tom bol zainteresovaný iba ja, aj by som sa na to „vykašľal“. Nechcem však, aby z toho ostatní mali zlý pocit a už nikdy nešli pomôcť. Preto zvyčajne potiahnem všetky možné nitky, aby sa to vyriešilo.

Máš niečo, čo robíš rád, aby si nevyhorel?

Keď som na ranči, zoberiem motorovú pílu a osem hodín pílim alebo rúbem drevo. Čistím jazero, les, aby nebol zarastený. Veľa čítam, ale skôr odborné knihy, teraz napríklad o Izraeli alebo Ukrajine. Rád čítam aj reportáže, historické knihy, romány, ktoré sa týkajú Ruska, vývoja a podobne. Snažím sa čítať aspoň dve hodiny denne.

Psychohygienu potrebuješ, keď je tvoja práca niečo, do čoho sa musíš nútiť, nebaví ťa a robíš ju iba pre peniaze. Keďže robím to, čo ma baví a čo mi dáva zmysel, práca je pre mňa aj koníčkom, aj psychohygienou. Podľa mňa by sa ľudia mali snažiť nájsť si také povolanie, ktoré ich bude napĺňať, a tým pádom nevyhoria tak, že budú potrebovať psychológa.

SNAŽÍME SA POMÔCŤ TÝM, KTORÍ NEMAJÚ PRIESTOR NA DÔSTOJNÉ VIANOCE

Ako u vás vyzerajú Vianoce ?

Posledné roky máme vždy nejakého hosťa. Mali sme irackého utečenca, potom Ukrajincov. Keďže sú to štedré sviatky, snažíme sa pomôcť tým, ktorí by inak nemali priestor na dôstojné Vianoce. Tento rok to pravdepodobne budú opäť Ukrajinci. Pomáham jednej slobodnej mamičke s dcérou, ktorá asi bude na Vianoce sama, tak ju pravdepodobne zoberieme k nám. My máme stále otvorený dom, vítame kohokoľvek, kto chce a potrebuje. Hosťovská izba je taký mužský priestor, ale bežne tam ubytovávame ľudí (smiech).

Čo by si si prial pod stromček?

Knihy. Mám zoznam kníh, ktoré by som chcel. Vyrátal som si to – aj pri tempe dve hodiny denne by mi trvalo asi 40 rokov, aby som prečítal tie, ktoré už mám doma a chcem ich naozaj prečítať. Niektoré si asi len rýchlo prelistujem, aby som z nich niečo mal. Najkrajší darček by bol, aby sa mi podarilo s tým centrom v Terni niečo urobiť, aby čo najskôr fungovalo a pomáhalo. A aby sme boli celé sviatky prítomne spolu, možno decká menej na mobiloch, čo je večný boj.

Aké sú tvoje sny a plány?

Najaktuálnejšie pre mňa je, aby Ranč Emanuel už aspoň trochu fungoval, aby sme tam už mohli rozbehnúť aktivity. Aby skončila vojna na Ukrajine, čo dúfam, že budúci rok skončí. Sú rôzne náznaky, ale to boli už aj minulý rok. Nemám také sny… zvyknem hovoriť, že sen, ktorý už má nejaké kontúry, už nie je sen, ale plán realizácie.

Foto: Anton Frič, úvodná fotografia – S pomocou na Ukrajine