Infuencerka Dominika Jurena: S manželom si navzájom žiarime na cestu

Jej hviezda zažiarila na hudobnom nebi v roku 2009, keď sa dostala medzi finálovú trojicu známej speváckej súťaže. Hoci má hudbu a vystupovanie aj naďalej rada, priznáva, že životné naplnenie našla inde. S manželkou, mamou a influencerkou Dominikou Jurena sme sa rozprávalio tom, kto svieti na jej ceste, ako trávi Vianoce i tom, čo by chcela tento rok darovať Ježišovi.

Mediálne známou ste sa stali vďaka šou Československo hľadá SuperStar. Táto súťaž je hlavne o speve. Kam vás hľadanie tejto hviezdy nasmerovalo?

Keď sa táto šou začala vysielať, mala som iba nejakých 10-11 rokov. Od mala som sa spevu venovala, aj takmer celá moja rodina je muzikálna, takže k hudbe ako takej som mala blízko. Pozeranie tých prvých sérií SuperStar vo mne vzbudilo ambíciu raz tam na pódiu stáť a spievať. Keď som teda dorástla do splnenia vekového limitu, naozaj som sa na SuperStar prihlásila a vypálilo to dobre. Celkovo si myslím, že to ovplyvnilo moje smerovanie naozaj výrazným spôsobom – to, kde som dnes, je aj vďaka SuperStar. Nie však kvôli šou samotnej alebo nejakej sláve, ale vďaka tomu, že som si uvedomila, po čom vlastne túžim.

A to bolo teda čo?

Milujem hudbu, vystupovanie na pódiu. Dáva mi to veľkú energiu a veľmi ma to baví, a do istej miery ma to napĺňa, ale nedokáže ma to naplniť úplne. Hoci som to tak trochu tušila už od začiatku, celé to putovanie cez SuperStar mi potvrdilo, že toto je len dočasné. To, čo naozaj chcem, je mať rodinu – manžela a deti.

Hudobná kariéra vám teda vôbec nechýba?

Klamala by som, ak by som povedala, že mi to nechýba ani trošku. Momentálne som však v prvom rade manželka a mama. Aktívne venovanie sa hudbe a chodenie po vystúpeniach už nie je pre mňa. Možno neskôr, keď deti odrastú… Uvidíme. (úsmev)

MATERSTVOM SA ŽIVOT NEKONČÍ

Na sociálnych sieťach vás sledujú hlavne mamičky a mladé ženy. V čom by ste chceli byť pre nich tou pomyselnou hviezdou? Kam by ste ich chceli nasmerovať?

Chcela by som ich inšpirovať hlavne k tomu uvedomeniu si, že materstvom sa život nekončí a že aj počas materskej sa dá cítiť dobre, pekne a mať dobrý vzťah s manželom. Vždy som bola perfekcionistka a s príchodom detí sa môj život v excelovskej tabuľke zrútil… (smiech) Miško bol náročnejšie bábätko, cez deň spal maximálne tridsaťminútové spánky, v noci sa často budil… Izabelka nám tiež dala zabrať. Bola som unavená, nevyspatá… Ale po čase som si našla systém, ako zvládnuť aj starostlivosť o deti, domácnosť, ako sa venovať sebe, ísť cvičiť a predovšetkým budovať aj naďalej vzťah s manželom.

V čom je podľa vás to „kúzlo“, ako zvládať všetky tieto veci?

U mňa funguje to, že sa snažím čo najviac vecí robiť s deťmi. Do všetkého, čo sa dá, zapájam aj ich – či už umývame okná, alebo pečieme koláč. Druhá vec je, že aj vo výchove sme na to dvaja – manžel je plnohodnotný rodič ako ja. A naše manželstvo je pre nás prioritou. Predsa len – najprv sme boli manželia, až potom sme sa stali rodičmi. Takže vždy večer, keď uspíme deti, sa venujeme sebe – rozprávame sa, niečo si pozrieme… trávime spolu čas.

Je pre vás na sociálnych sieťach dôležitá aj autenticita?

Autenticita je podľa mňa omnoho dôležitejšia ako dokonalosť. Lebo čo je dokonalosť? Dokonalý je len Boh, no jemu sa nepriblížim a ani ho nenapodobním. Takže podľa mňa je dokonalosť tu na zemi nedosiahnuteľná. Niektoré profily ukazujú len to krásne… všetko bez problémov. Potom sa mama zamýšľa, čo robí zle, keď u nej nie je všetko čisté, keď nemá napečené, navarené…? Podľa mňa je materstvo pekná, ale aj pekne náročná vec. Deti za to určite stoja, no nie je to vždy len úžasné. Preto sa mi zdá, že viac ako dokonalosť je dôležitá autenticita. Nehovorím, že môj profil má byť výlev všetkého toho zlého, čo sa pri tých deťoch môže stať, ale treba ukázať aj tie ťažké veci.

UČÍME DETI PRAVEJ PODSTATE VIANOC

Blížia sa vianočné sviatky. Pripravujete sa na ne nejako špeciálne?

Vianoce mám veľmi rada. Náš byt ozdobujem hneď po dušičkách. (smiech) Osobne je pre mňa však Adventné obdobie naozaj prípravou na narodenie Ježiša. Snažím sa robiť si rôzne zamyslenia, ktoré si bežne počas roka nerobím. S manželom na Vianoce pripravujeme aj deti.

Ako?

Máme adventný kalendár, ktorý neobsahuje len nejaké milé drobnosti a sladkosti, ale aj kartičky dobrých skutkov od Tinky Karmažin. Keď sa im podarí dobrý skutok urobiť, kartičku môžu vložiť do krabičky, ktorú potom na Vianoce darujú Ježiškovi ako svoj darček.

Každý večer sa tiež modlíme pri adventnom venčeku. Nechceme deti učiť konzumu, ale ozajstnej podstate Vianoc.

Tú im vysvetľujete ako?

Zatiaľ im hovoríme, že Vianoce sú oslavou narodenia Ježiša. Keď trošku vyrastú, budeme im aj vysvetľovať, prečo a na čo sa narodil. Zatiaľ je pre nich Ježiš dobrý kamoš, ktorému v kostole vždy zakývajú a tešia sa, že má narodeniny. (úsmev)

Ak si predstavíte scénu z Betlehema, ktorá biblická postava je vám z nej najbližšia?

Jednoznačne Pána Mária. Mám vo zvyku modliť sa denne aspoň jeden ruženec. Aktuálne sa modlím Pompejskú novénu. Cez ruženec prežívam blízkosť Panny Márie, cítim sa byť pod jej ochranou. K tomuto zvyku ma inšpiroval môj otec. Každé ráno, keď sme vstali, to bolo prvé, čo som videla – tatino s rukami za chrbtom a ružencom v ruke sa prechádzal po byte a modlil sa.

Keď spomínate svoju rodinu, aké tradície ste si priniesli z domu a praktizujete ich aj so svojou vlastnou rodinou?

V prvom rade je to zdobenie Vianočného stromčeka. Zdobíme ho zásadne pár dní pred Vianocami. Kým sú deti malé, stromček nám „nosia anjeliky“ a zdobíme ich my s manželom. Tradíciu modlitby jedného desiatka ruženca pri požehnanom adventnom venci som si doniesla tiež z domu. A potom na Štedrý večer je to modlitba pred jedlom a čítanie si zo Svätého písma.

A čo nové tradície, ktoré ste si so svojou rodinou sami vytvorili? Máte aj také?

Máme vlastné vianočné menu – keďže každý člen rodiny má nejaké potravinové intolerancie –, robíme si zemiakovú polievku na kyslo a lososa so zemiakovým pyré. Vytvorili sme si tiež zvyk, že dvadsiateho štvrtého nikam nechodíme – chceme tráviť čas doma v našej malej rodinnej bublinke.

VŠETKO ŤAŽKÉ NÁS POSILNILO

Končí sa ďalší kalendárny rok. V čom za neho prežívate vďačnosť?

Mali sme extrémne náročný rok, takže v istom zmysle som vďačná hlavne za to, že sme ho vôbec prežili. (úsmev). Zažívali sme rôzne zdravotné komplikácie, deti boli veľmi často choré, mne akúte operovali slepé črevo práve v deň, keď sme mali byť na švagrovej svadbe… Celkovo to bol rok skúšok, v konečnom dôsledku som za to všetko ťažké vďačná, lebo máme aj s manželom pocit, že nás to posilnilo. Jednak v našom vzťahu, jednak vo viere. Vo všetkom tom zlom sme vždy cítili Božiu blízkosť a pokoj.

Čo alebo kto pre vás bol práve v tých ťažších chvíľach hviezdou, ktorá vám svietila a viedla vás? 

Jednoznačne modlitba, svätá omša, rozhovor so vzácnou ženou, saleziánkou a koučkou Evkou Rušinovou, ale aj rozhovor s manželom. Mám pocit, že jeden druhému tak nejako žiarime na cestu a nech sa máme akokoľvek zle, tak vieme, že sa môžeme jeden o druhého oprieť a zároveň aj potiahnuť, keď to potrebujeme. Manžel pochádza z neveriacej rodiny. Dnes je už však veriaci a niekedy mám pocit, že je vo viere oveľa ďalej ako ja. (úsmev)

Ako sa stalo, že z neveriaceho muža je hviezda, ktorá žiari aj na ceste viery?

Pre manžela všetko okolo viery a duchovného života bolo úplne nové. Na začiatku nášho chodenia som mu povedala, že sú veci, ktoré by som rada mala, aj keď nie je veriaci.

Ktoré veci to boli?

Svadba v kostole, predmanželská čistota, krst našich detí a ich vedenie vo viere. Hovorila som mu, že on do toho vôbec nemusí zasahovať, ak nechce. No počas toho, ako sme spolu chodili a zasnúbili sme sa, tak sa sám rozhodol, že by rád vedel o viere viac. Spoznali sme sa počas covidu, takže sme sa veľa stretávali u nás doma. Pochádzam z úplnej a veriacej rodiny. Moji rodičia sa aj po vyše tridsiatich rokoch ľúbia hádam viac ako na začiatku… To, čo sme ako rodina žili, na manžela pôsobilo tak, že zatúžil po Bohu. Postupne prijal krst a ostatné sviatosti a do manželstva už vstupoval ako veriaci. Zvykne síce hovorievať, že je ešte len takým malým kresťanom, lebo je ním len krátko, no napriek tomu ma často veľmi inšpiruje, svojím životom svedčí a svieti mi na cestu.

RADOSŤ Z JEŽIŠKA V SEBE ŽIVÍME CELÝ ROK

Zvykne sa hovorievať, že Vianoce by sme nemali žiť len vo Vianočnom období, ale každý deň. Ako sa o to snažíte vy?

Snažíme sa radosť z Ježiška živiť v sebe celý rok a takisto žiť živú vieru každý deň, nie iba tak pred Vianocami. Či už ide o modlitbu alebo aj o chodenie do kostola aj mimo sviatkov.

Pri jasličkách je zvlášť cítiť Božiu prítomnosť. Niekedy však máme problém vnímať ho v bežné dni. Kedy ste ho vo svojom živote cítili Boha zvláštnym spôsobom?

Paradoxne, asi najviac v problémoch. Keď prežívame nejaké situácie, v ktorých viem, že je to celé nado mnou a ja nedokážem nič spraviť, aby sa to vyriešilo. Odovzdávam to do Božích rúk a cítim úľavu, že to má v rukách niekto, kto drží celý svet. No kam lepšie by som to vedela uložiť?

Spomenuli ste, že deti donesú pod stromček Ježišovi svoj darček. Čo by ste mu chceli priniesť tento rok vy?

S manželom si každý rok dávame nejaké predsavzatie. Väčšinou sa vzdáme niečoho, čo je nám možno milé, a obetujeme to za niečo alebo niekoho. Zvykneme mať nejaký konkrétny úmysel a to naše celoadventné snaženie potom položíme Ježišovi ako dar.

Foto: Lucia Jančárová, Peter Kováč