Jana Matejíčková: Vďaka svojej práci som sa mohla dotýkať meteoritov
Mama štyroch dospelých detí, stará mama, manželka, dcéra a sestra, pre ktorú je rodina najdôležitejšia hneď po Bohu. Celý svoj profesionálny život zasvätila žurnalistike a vďaka nej sa dostala na miesta, kam sa bežný človek nedostane. Jana Matejíčková (58).
ŽILA SOM SVOJU VIERU TAJNE
O sebe nám porozprávala: „K viere ma viedli od detstva. Rodičia (mama vysokoškolská učiteľka, otec šéfredaktor populárno-vedeckého časopisu) nám s bratom dopriali prijatie všetkých sviatostí, aj keď v tajnosti. Nebola som zapojená do tajnej cirkvi, ale veľmi som túžila niekam patriť. Závidela som mladým, ktorí po svätej omši ešte stáli v hlúčiku pred kostolom a rozprávali sa. Toto želanie sa mi splnilo až po roku 1989, keď sa do nášho kostola vrátili saleziáni.
Postupne rozprúdili život vo farskom spoločenstve, zapájali do činnosti nielen deti, ale aj nás, rodičov. Teraz je z našej farnosti veľká fungujúca rodina a ja môžem po svätej omši stáť v hlúčiku kamošiek zo stretka. Sen sa mi splnil bohato. Naše stretko, ktoré funguje v saleziánskom stredisku už dvadsať rokov, mi pomáha rásť vo viere, vo vzdelávaní, je pre mňa veľmi dôležité. Aj manžel si v ňom našiel svoju cestu.
V čom najradšej spoznávam Boha? Boh si vždy nájde príležitosť, ako ma prekvapí – v rôznych situáciách, v ľuďoch či v citáte na Facebooku, ktorý zdieľajú moji kamaráti. (úsmev)
Najviac mi na ceste viery pomáha moje stretko. Ľudia, s ktorými sme prežívali rovnaké problémy s dospievajúcimi deťmi, s ktorými rozoberáme rôzne náboženské texty, povzbudzujeme sa. Stretko vedie kňaz a za tie roky sa stal súčasťou našich rodín. Ani o tom nevedia, ale ovplyvňujú ma aj naše deti, ktoré sa zapájajú od detstva do saleziánskych aktivít, jedna dcéra je ešte aj medzi redemptoristami. Jednak sa vložili do dobrovoľníckej činnosti, jednak duchovne stále rastú a pracujú na sebe. Myslím však pri tom aj na moju mamu, ktorá sa za nás „premodlí“ polovicu dňa.“
RODINA ŽURNALISTOV
„Povolaním som publicistka. Zažívala som novinárčinu cez môjho ocka doma, a preto som sa rozhodne nechcela vydať touto cestou. Vyštudovala som ekonómiu, učiteľský smer, a nakoniec som po materskej dovolenke aj tak skončila v čerstvo založenom detskom časopise Fifík. Osudu človek neujde. (úsmev) Ako deti rástli, ja som sa posúvala v časopisoch – od detského časopisu cez popularizáciu vedy a techniky v Quarku až po technologický magazín PC REVUE, v ktorom momentálne pôsobím.
Môj brat je „postihnutý“ rovnako, je žurnalista a vydavateľ. Otec nás vždy viedol k čestnosti a k zodpovednosti za to, čo uverejníme. Veľká moc médií ovplyvňovať mienku, vychovávať ľudí, vzdelávať ich a informovať kladie na novinárov záväzky a bremeno. Otec stál na čele vedecko-popularizačného časopisu Elektrón, čo v socialistickom chápaní automaticky znamenalo, že je to časopis proti viere, proti Bohu, lebo samotná veda je vraj protináboženská.
Iba on vedel, ako majstrovsky kolegom vracať proticirkevné materiály, ako nepustiť do tlače ateistickú propagandu, ako sa šikovne vyhnúť obvineniu súdruhov, že nemá v časopise žiadnu protináboženskú tému. Je zaujímavé, že súčasná doba prináša podobné problémy: tiež som musela strážiť, aby sa mi medzi vedu nezaplietli konšpirácie, aby tam neboli texty popierajúce Bibliu, aby som sa mohla smelo hlásiť k otcovmu odkazu.
Som rada, že som sa nakoniec ocitla vo svete žurnalistiky, hoci som s ňou na začiatku svojej kariéry vôbec nepočítala. Aj vďaka nej sa dostávam na miesta, kam sa bežný človek nedostane: do laboratória, v ktorom skúmajú kilometer dlhý stĺp ľadu z Grónska, či do iného laboratória na výskum marsovských technológií, do veterného tunela na sledovanie obtekania vzduchu okolo vrtule lietadla alebo na Arizonskú univerzitu, kde som sa mohla dotýkať rozličných meteoritov z celého sveta. Táto práca je taká zaujímavá a vzrušujúca, že nemôže nechať človeka zľahostajnieť a vyprahnúť.
Tak ako môj otec ovplyvnil mňa, myslím si, že aj ja som do toho čiastočne „namočila“ svoje deti. Všetky si to čiastočne vyskúšali a neboja sa písania. Najstaršia Zuzka sa realizuje vo svojom blogu, kde radí maminám, ako byť spokojné, najmladšia Lucka bola zasa niekoľko rokov šéfredaktorkou stredoškolského časopisu. Moja práca nás všetkých učí, že vzdelanie je dôležité, celoživotné, že veda je napínavá, ale musí, rovnako ako žurnalistika, podliehať etike. A čo je zaujímavé, práve veda dokazuje existenciu Boha.“
KAŽDÁ NESEBECKÁ LÁSKA JE BOŽIA
„Keď uvažujem nad otázkou, kým je pre mňa Ježiš, vidím ho ako Otca, miestami Priateľa alebo Brata, ktorého by som rada držala celý deň za ruku. Sväté písmo predstavuje pre mňa akúsi kotvu, bezpečne vedúcu k Bohu. Súčasne je však aj úskalím pre toho, kto ho nevie čítať. Preto je dobré, ak Písmo môže človek rozoberať s niekým, kto ho vie vysvetliť, objasniť, doplniť kontext. Myslím si, že každá nesebecká láska je vlastne Božia, aj láska k partnerovi. Ak zažije človek takú naozajstnú lásku, vie si aspoň trochu predstaviť, ako nás má rád Boh.
Keby sa ma niekto opýtal, kto je mojím životným vzorom, veru by som mu nevedela odpovedať. Nemám pred sebou nikoho konkrétneho, skôr vnímam taký mix vlastností, schopností, zručností, ktoré by som rada mala, inšpirujúc sa rôznymi ľuďmi. Ale keďže sa posledné desaťročia pohybujem v saleziánskom prostredí, je mi veľmi blízky moderný svätec don Bosco.
Ťažkosti života mi pomáha zvládať moje obľúbené motto, názov piesne: Zlož svoju starosť na Pána a on sa postará… Veru, často sa mi potvrdilo, že sa postaral.
Asi každý bojuje s občasnou nechuťou, lenivosťou pri modlitbe, vlažnosťou či poklesom horlivosti. Nemám univerzálny recept na to, ako nestagnovať a nezostať zacyklená v ťažkostiach či nedostatku vôle, hľadám však cesty.
Ja si potrebujem veci vizualizovať. Často mi pomôže, keď si predstavím, že ak mám chvíľu čas a mohla by som sa napríklad pomodliť aspoň desiatok ruženca, ale ja si miesto toho pozriem správy, lebo sa mi nechce, tak za touto mojou nechuťou je zlý duch, ktorý sa ma nechuťou snaží odlákať od modlitby, od Boha. A mám mu vyhovieť, aby mal radosť, že sa mu zlé dielo darí?“