Je svätosť naozaj pre každého? Aj pre mňa?
Nedávno ma zasiahol komentár o mojej osobe. „Ty si taká normálna. Nie taká svätá ako niektorí,“ povedali mi. Hoci som cítila, že to mal byť kompliment, v srdci mi zarezonoval rozpor medzi tým byť normálny a byť svätý. Svätosť je predsa bod, kam sa chcem dostať, a preto by mala byť pre mňa normálna. V tomto prípade však vyznelo slovo svätosť ako niečo negatívne, niečo, za čo by som sa mala hanbiť a čomu by som sa mala vyhýbať. Radšej by som mala byť normálna, ako svätá. Nemalo by to však byť pre kresťana to isté?
Možno je to naša chyba. Nás kresťanov, ktorí sa na jednej strane pokúšame vystupovať dokonalo, na strane druhej však až priveľakrát navidomoči zlyhávame a svoje zlyhania ututlávame, zakrývame, popierame… A tak naša snaha byť svätými, ako je svätý náš Otec (porov. Lv 11, 44 a 1 Pt 1, 16), vyznieva pokrytecky. Sami dodávame slovu svätosť negatívnu príchuť. V Katechizme Katolíckej cirkvi nájdeme o svätosti napísané, že to nie je nič iné, ako naplno žitá láska a odzrkadľuje naše spojenie s Bohom. Podobne, len ešte hlbšie, o nej hovorí aj pápež František v exhortácii „Gaudete et exsultate. O povolaní k svätosti v súčasnom svete“. Tu nám Svätý Otec pripomína, že povolanie k svätosti už na tejto zemi máme všetci. Nie je redukované len pre úzku skupinu ľudí a nevzťahuje sa len na tých, ktorí už vidia Boha z tváre do tváre. Svätý Otec nás pozýva do svätosti už dnes, teraz, na tejto zemi, práve tam, kde sa momentálne nachádzame. V kuchyni za sporákom, v školskej lavici, na ceste z práce, v chorobe, manželskej kríze. A vôbec nejde o to, aby sme všetky, neraz aj ťažké a boľavé situácie, zvládali perfektne. Nemusíme vyzerať dokonalo. To, čo do každodenných starostí a radostí vdychuje svätosť, nie je naše bravúrne zvládanie problémov ani prekonávanie prekážok. Je to naše spojenie s Bohom.
SVÄTOSŤ NIE JE O ŽIVOTE BEZ PROBLÉMOV
Vo svätosti teda nejde o to zvládať všetko ľavou zadnou, nemať starosti alebo nezlyhávať. Byť svätý neznamená nemať problémy, chyby alebo nedostatky. Neznamená to ani byť dokonalý. A už vôbec nie sa na dokonalosť hrať. Ježiš neprišiel zachrániť tých, ktorí si myslia, že sú „v pohode“, ale tých, ktorí majú problémy, sú stratení, smutní, bez zmyslu života, nikým nevidení, sami… Prišiel, aby zachránil mňa aj teba, ak o to stojíme. On sám ukázal, čo znamená byť svätý bez toho, aby sa ho ľudia stránili kvôli jeho povýšenosti. Naopak, vyhľadávali jeho spoločnosť, lebo sa v nej cítili prijatí a milovaní. Lebo im dodával nádej na zmenu vlastnej nedokonalosti. Lebo z neho cítili jeho spojenie s Otcom. Ak je Ježiš pre nás vzorom svätosti, inšpirujme sa práve týmto – nech sa ľudia okolo nás cítia prijatí bez podmienok. Takí, akí sú. Nech sú radi v našej spoločnosti kvôli spojeniu s nebom, ktoré z nás je cítiť. Kvôli svätosti, ktorá nie je hraná ani umelá.
SVÄTOSŤ JE VZŤAH S OTCOM
Je teda pre kresťana byť normálny a svätý to isté? Ak prijmeme do svojich životov, že svätosť znamená živé napojenie, teda vzťah so svojím Bohom, neexistuje iná odpoveď len „áno“. Svätosť by mala byť normou, mierkou nášho každodenného života. Nie v povýšenosti či pokryteckosti farizejov, ale v pokore a úprimnosti mýtnikov, neviestok, klamárov, vydedencov a márnotratných detí. Nie v dokonalosti mamy, ktorá všetko zvláda, ale v pokore mamy, ktorá si nájde čas na „umrnčané“ dieťa dožadujúce sa pozornosti. Nie v karhavom pohľade, ale v úprimnom úsmeve. Nie v hneve, ale v odpustení. Nie v spravodlivom trvaní na svojom názore, ale v milosrdnom ustúpení. Nie v snahe mať posledné slovo, ale v trpezlivom mlčaní. Možno nám to veľakrát znie príliš idealisticky. Možno nás znechucujú naše vlastné zlyhania. Možno sa nám zdá, že už ďalej nevládzeme objímať svoj kríž a kráčať. Možno sa nám tá snaha o svätosť zdá jednoducho priťažká. Viete čo? Naozaj je. Z vlastných síl to nikdy nezvládneme. To dôležitejšie, ako zvládnuť chorobu bez sťažovania, problémy s úsmevom, chyby bez pocitu hanby, je nestratiť vo všetkých tých náročných situáciách spojenie s Otcom. Buďme milosrdní aj sami k sebe a nečakajme, že všetko urobíme perfektne. Nechajme Boha, nech môže konať aj cez naše omyly a nedokonalosti. Dovoľme mu, aby v nich mohol byť s nami. Aby nás cez ne učil svätosti.
SVÄTOSŤ JE PRE KAŽDÉHO. AJ PRE TEBA
Možno máme pocit, že slovo „svätosť“ je príliš zaväzujúce alebo že je príliš odvážne nazývať sa svätými už tu na zemi. Spomeňme si však na fakt, že ak sa pokúšame spojiť svoje srdce s Božím, učíme sa byť svätými už tu a teraz. Ak mu dovoľujeme, aby formoval naše sklony, ak sa učíme dávať mu svoje očakávania, ak k nemu prichádzame aj vtedy, keď sme práve nakričali na svoje deti alebo nezvládli hádku v práci, kráčame cestou svätosti. Stávame sa svätými nie preto, že sme niečo dokázali alebo zvládli. Stávame sa svätými preto, lebo trávime čas v jeho prítomnosti.