TOP

Jeden prekladový slovník manželkiných rečí, prosím!

Bolo by terno prísť do obchodu (alebo len odkliknúť položku na internetovej stránke) a mať poruke geniálnu, všestrannú príručku, ktorá by mi vždy dala najavo, čo vlastne hovorí ten môj manžel či moja manželka. Kto by ju bral?

Vtipov na túto tému je vagón a vraj len prvý diel knihy Ako porozumieť svojej manželke má vyše tisíc strán… a obsahuje iba položky začínajúce sa na „a“. Tadiaľto teda cesta pre mužov nevedie, nehovoriac o neférovosti voči nežnejším polovičkám, ktoré by určite tiež brali taký slovník v opačnom garde.

Takže ako to urobiť, aby som porozumel tej svojej polovičke na prvýkrát a naše debaty neviedli ku krátkym vetám a dlhým náročným stretom? Lebo – ruku na srdce – aj v tom najdokonalejšom manželstve, aké sme kedy videli (a možno je také aj to naše), prišlo ku škrípaniu v porozumení. A bude k nemu prichádzať. Ako však čo najviac minimalizovať tieto havarijné situácie komunikácie?

Haló, si tu?

Ak by sme si tu pekne spravili prieskum, možno by sme rýchlo zistili, že komunikačný pes je zakopaný na oboch stranách: a najčastejšie sa volá „nedostatočná pozornosť“. Vari to nepoznáme? Tú hlášku, ktorá tak lezie na nervy, keď smeruje k nám: „Ty ma vôbec nepočúvaš! Vieš vôbec, o čom ti tu hovorím?“

Potom je príliš náročné zadanie chcieť, aby môj drahý vedel okrem čítania s porozumením aj počúvať s porozumením. Niekedy to vyzerá tak, akoby nám už jednému na druhom nezáležalo. Lebo ak je u mužov „samozrejmosťou“, že sa zavrú do svojej jaskyne (a je jedno, či sa volá televízor, noviny, rádio, dielňa, auto alebo mobil) a nerozlišujú zvukové stopy ženského hlasu pod úroveň sto decibelov, žena zas často trénuje na komparzistku do filmu Sto vecí za minútu. Počúvať v oboch rozpoloženiach je nemysliteľné. A rozumieť ešte menej. Niekedy sa žiada jednej alebo druhej strane zakričať: „Haló, si tu?“

Základná výbava porozumenia

Pohľad na manžela, ktorý práve nedisponuje pripravenosťou počúvať (a rozumieť), vyvoláva v mnohom dojem (pre nás ženy hraničiaci s istotou), že manželom chýba technické zariadenie na počúvanie s porozumením. A sme v depke a v manželskom spore. (Presné znenie výmeny názorov nie je také ťažké uhádnuť.)

Nuž ale, Boh by mužov určite takto nediskriminoval (aj keď, mnohým by sa to možno páčilo). Bol natoľko férový, že dal rovnaké zariadenia na počúvanie a porozumenie obom zúčastneným stranám. Napodiv, sú aj na rovnakých miestach. Volajú sa uši, oči, ústa, rozum a srdce.

Niet sa teda na čo vyhovárať – lebo máme čím prevádzkovať vzájomnú komunikáciu. A čo teda s nimi?

Boh nám dal oči nielen na to, aby sme si všimli škvrnu na golieri manželovej košele alebo on si všimol to, že v tom tričku je manželka neuveriteľne príťažlivá. Dostali sme oči, aby sme nimi odrážali reč srdca voči tomu druhému. Znamená to v prvom rade dívať sa na neho/ňu, keď ma osloví a chce mi niečo povedať. Ak ten druhý nájde v mojich očiach prijatie a záujem, keď sa naňho priamo dívam, dostávam uňho dobrý bod a pokojný úvod akejkoľvek správy, aj keď to mala byť pôvodne „jóbovka“.

Ak sme obaja dostali uši, tak preto, aby sme naozaj počúvali a rozlišovali obsah slov, intonáciu, znenie hlasu (od radostného po ustarostený). Uši sú super, preto nerobme „ušnú fasádu“ a netvárme sa, že počúvame, keď vnímame len zvuk a obsah sa nedostane pod našu fasádu. Pri pokušení znovu zahrať dokonalú scénu o počúvaní („Hej, hej, počúvam ťa…!“) si treba rýchlo spomenúť, ako sa to práve mňa nedobre dotklo, keď moje rozprávanie narazilo na takúto fasádu a hranie záujmu. Zabolelo, však?

Keďže ucho je geniálne prepojené s mozgom, môžeme hneď vnímať, uvažovať a hodnotiť povedané vo svojom vnútri. Rozum má výsostné právo byť účastný každého rozhovoru a zabezpečovať porozumenie. Ale má to jeden háčik. Rozum niekedy zabúda, že pri porozumení nie je jeho úlohou myslieť za toho druhého a riešiť veci za neho. Lebo v opačnom prípade vyslovia vaše ústa, ktoré sa už nevedia dočkať svojej roly v procese porozumenia, niečo takéto: „Ale, prosím ťa, načo sa vôbec zaoberáš takými kravinami? Vždy riešiš úplne nepodstatné veci! Koľkokrát som ti povedal, aby si sa nestarala do toho, ako stojí naše auto pred domom! Kvôli tomuto ma vyrušiť, to môžeš len ty!“

A bum! Z pohľadu jednej strany je vymaľované, z pohľadu druhej je stena nášho vzťahu čerstvo oplieskaná prinajlepšom kečupom.

Jaj, a prečo sa urazila? Je niekde chyba? Však som, Bože, použil skoro všetko!

Ešte niečo chýba

Poďme na to pomaly: oči (dívali sa, nie?), uši (počúvali to, čo som uznal za vhodné, tak?), rozum (rozlišoval, teda… no, rýchlo a po svojom) a ústa – tie to pekne vyklopili.

A kde je srdce?

Bez srdca sú všetky technické zariadenia v našej komunikácii a porozumení použité úplne zle. Lebo ak sa dívam, dívam sa s láskou a prijatím. Ak počúvam, počúvam jeho/ju a jeho/jej prejav pocitov a uvažovania bez toho, aby som si podvedome robil v mozgu noticky, čo je blbosť a čo nie… bez toho, aby som vypínal aktívne počúvanie, lebo túto pesničku už poznám. A ten rozum, ten musí s láskou podržať moje ústa, aby bolo to, čo majú povedať, nielen pravdivé, ale aby nebol most nášho porozumenia cez vyslovené slová zbúraný, no spevnený.

 

Hotová veda, či umenie?

Môže sa zdať, že je tých podmienok na to, aby sme si porozumeli, priveľa. Veď stačí len počuť, vidieť, uvažovať a povedať. Paradox je, že nestačí.

Nemáš len počuť (zvuky), máš počúvať (obsah a intonáciu).

Nemáš len vidieť (papuče tvojho manžela či farbu kmitajúceho sa trička tvojej manželky), máš vnímať jeho/jej tvár a rozpoznať v nej všetko od farby očí, reči až po mimiku tváre. (Možno si takto všimneš s prekvapením aj to, že tvoja láska ozaj už šedivie.)

Nemáš len absorbovať obsah do hlavy ani robiť komentátora zo svojho pohľadu dôležitosti a zo svojho pohľadu na riešenie. Ak máš rozum, pospájaj tam okrem obsahovej stránky slov aj to ostatné: ako sa tvárila, prečo a na čo robil grimasy, koľkokrát bolo počuť vzdych či plač alebo, naopak, smiech. A daj si to pekne dohromady – za toho druhého.

A tvoje ústa nemajú len podať strohú informáciu: bez láskavého tónu, ktorý prejavuje porozumenie, pochopenie, to celé iba zaklincujú. Pozor, klince pichajú!

Hotovo, Bože?

Nie celkom. Nezabúdaj, že máš dať čas a máš mať trpezlivosť. Pri počúvaní aj navracaní porozumenia: „Aha, takže ty hovoríš, že naše auto má zapnuté svetlá, teda vlastne, že riadne svieti už len jedno svetlo, a my chceme ísť zajtra v noci na večerné predstavenie do divadla. Že by bolo super aspoň ti podať kľúče, ktoré mám vo vrecku. Lebo tam ich vidíš podľa vydutého vrecka. A ty pôjdeš spokojne vypnúť svetlá.“

Pane, ja ti mám veľmi geniálnu ženu, fakt! Ale áno, idem jej to aj povedať, poteší ju to.

A… to poriadne počúvanie trochu bolí, ale je to celkom fajn vec. A áno: potom netreba ani ten slovník. Aj som ušetril.



Komentáre