TOP

Ježiš sa zmýlil

Nezaložil totiž CVČ. Ak by niekomu nebolo jasné, čo znamená táto skratka, CVČ je centrum voľného času. Organizácia, kde je deťom (aj Božím) skvelo. Majú svoj program, krúžky či odmeny. Sú úspešné a spokojné. V poslednom čase sa mi zdá, že podľa mienky pokrstených by malo ísť cirkvi a Bohu o to isté.

Nuž, takto. Nedávno mi telefonovala moja známa a pohoršovala sa: „Poznáš toho farára? Čo si o sebe myslí! Chcem byť krstnou mamou, a vraj nemôžem. Nemám birmovku. Ako keby na tom záležalo. Do kostola občas chodím, do zvončeka mu dávam tiež. Nikoho neohováram, nikoho som nezabila. Som lepšia ako suseda a on sa tam oháňa nejakým papierom o birmovke.“

Bola by ešte pokračovala, ale našťastie ju vyrušil zvonček pri vchodových dverách. Takže som to vzala ako oznam. Pritom pred niekoľkými rokmi sme spolu hovorili o tom, že by bolo dobré, keby sa prihlásila na prípravu na sviatosť birmovania. Je však dospelá, a tak som to nechala na nej.

 

Asi o dva týždne som na autobusovej stanici bola svedkom rozhovoru dvoch mamičiek.

Prepáčte, viem, že sa nemá načúvať, ale keď niekto vidí mníšku a potrebuje si „kopnúť“ do cirkvi, ubezpečujem vás, že pridá na intenzite zvuku do tej miery, že to počujú všetci.

„Ach, ten farár! Vieš, čo napísal malému do slovníčka?“ pohoršovala sa mama číslo jeden.

„Čo?“

„Že ho nevezme na prijímanie. Vraj nechodíme s ním v nedeľu do kostola. A dokonca, že po omši by sme mali chodiť na nejaké stretnutia na faru… A čo sa mám roztrhať?“

„Ach, tá cirkev! Nech je rád, že mu tam aspoň decko posielaš. No čo ty máš čas? Musíš predsa variť a potom popoludní máte aj tak tréning.“

„Malý preto doma plače. Je citlivý. A tak som to musela riešiť!“

„A ako?“

„Jednoducho. Napísala som mu, aby pochopil detskú dušu a že si neprajem, aby takéto odkazy písal do slovníčka môjho syna.“

„A on?“ pokračovala vo vyzvedaní druhá mama.

„Neviem. Zatiaľ je ticho. Ale mňa na faru nikto nedostane. Nech sa s tým zmieri.“

Nech som nad tým premýšľala z ktorejkoľvek strany, ak by podľa „verejnej mienky“ chcel dnes Ježiš „uspieť“, mal by založiť centrum voľného času. Krúžkovú činnosť, ktorá sa začína tým, že rodič odovzdá prihlášku, poprípade bude platiť nejaké eurá mesačne a svoje dieťa pošle každý týždeň na hodinku – na dve na stretko. Na konci školského roka sa dieťa vráti s pochvalou o tom, aké je skvelé, a ide ďalej. Ak si na budúci rok vyberie iný krúžok, tak sa s tým Ježiš musí zmieriť. A ak si nevyberie žiadny, tiež to musí rešpektovať. Neznamená to, že do „Ježišovho CVČ“ občas nemôže to dieťa zájsť. Ale pravidelne??? Načo?

 

 

Lenže Ježišovi nešlo o to, aby mal naplnené stavy poslucháčov, aby mal z nich finančný zisk. A nejde mu ani o papier na prijímanie či na birmovku. Ježišovi ide o záchranu ľudských duší.

Prichádza s ponukou a pozvaním.

Ak chceš, môžeš sa stať krstným rodičom.

Ak chceš, môžeš ma prijať v Eucharistii.

Ak chceš…

Nejde mu o agitáciu typu: „Musíš ísť na birmovku. Musíš ísť na prvé sväté prijímanie… lebo inak moja cirkev nebude mať príjem.“ Nie. Ježiš neráta počty modlitieb ani potvrdenia o birmovke.

Ježiš nám ponúka vzťah. Ide mu o to, aby sme neboli ľudia nálepiek. Aby sme chápali, že byť krstným rodičom neznamená kupovať drahé darčeky na Vianoce, na meniny či narodeniny.

Byť krstným rodičom je výzva k službe. Ježiš nám istým spôsobom zveruje dieťa, za ktoré sa máme nielen modliť, ale ponúknuť mu miesto v našom príbehu života. Ukázať mu, že Boh má aj v našom živote poslanie. Kráčať s ním po ceste odovzdávania viery. Hovoriť s ním o vzťahoch, o prvých láskach i sklamaniach.

Neobmedzuje sa na slávnostný akt v kostole ani na sľub: „A vy, krstní rodičia, budete pomáhať rodičom vo výchove…?“

Ježiš to myslí inak. Vážne. Pretože mu nejde len o nálepku či zápis v krstnej matrike. Ide mu o viac. Ide mu o záchranu našich duší.

Či nepovedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne!“? Áno, povedal to, ale na inom mieste môžeme čítať, že ich bral z náručí mám. Z náruče rodičov. Či nemajú oni byť prvými svedkami viery? Či naozaj stačí, ak ich pošlú na omšu?

 

Je možné, že aj my sme presvedčení, že cirkev a farári môžu byť radi, že majú v kostole deti. Lenže Ježiš chce viac. Kladie pred nás ďalšiu výzvu, aby sme si spomenuli, ako to bolo, keď sme sa pripravovali na naše „prvé sväté“. Aby sme zohli kolená a ukázali synom, dcéram, že modlitba patrí do nášho života. Aby sme, ak treba, prijali sviatosť zmierenia a Eucharistie. Aby to „detské“ prvé sväté prijímanie nebolo aj posledné…

Ježišovi nejde o našu dobrú vôľu posielať deti do kostola. On zápasí o nás. O vzťah, na ktorý sme už dávno zabudli.

Možno preto nezaložil CVČ, ale založil Cirkev. Spoločenstvo plné výziev. Výziev k tomu, aby sme boli príkladom pre deti. Aby sme ostali verní. Nie našim predstavám o Bohu a o cirkvi, ale verní Bohu a Cirkvi. Verní slovám evanjelia.

Aby sme prekonali svoje predstavy a prijali ponuku z neba.

Aby sme zachránili svoje duše a cez naše svedectvo aj duše našich detí.



Komentáre