Kde je ten Boh?

Niekedy sa zdá, že sme ostali vo víre nepredvídaných okolností v manželstve sami. Ale nie je to tak. Boh je stále blízko. Rovnako ako v týchto príbehoch.

Dlhšie ako svätá Monika

O vytrvalosti modlitby svätej Moniky vieme – jej pevná viera v obrátenie syna Augustína, modlitby, pôst a slzy, o ktorých aj jej biskup povedal, že nie je možné, aby ich Boh nevypočul, priniesli po dlhom čase ovocie zmeny.

Rovnako to bolo v prípade obyčajnej manželky: ako dievča z jednoduchej, chudobnej početnej rodiny so silným františkánskym zázemím a živou vierou si vzala muža z presne opačného prostredia. Rodina, v ktorej vyrastal, bola síce na papieri katolícka, ale reálne jej robilo viac potešenia na Cirkev a kňazov kydať, takisto ako nedať svojmu synovi lásku a prijatie.

Tento manžel tak vstúpil síce do kresťanského manželstva, aj sa poctivo modlil ráno i večer, no jeho predstava Boha bola veľmi naivná a rozhodne ho nevnímal ako milujúceho, starostlivého a láskavého Otca, o osobnom vzťahu k nemu sa nedalo hovoriť. Jeho žena ostala na výchovu ich detí k viere sama, ako aj na mnohé situácie v rodine, keď jednoducho zranenia srdca jej manžela prinášali krik, žiarlivosť, nedôveru, sebectvo. Koľko sĺz preliala, vie len Boh: k nemu volala a prosila ho o pomoc.

 

 

Prvý zázrak vyprosila v čase, keď nosila pod srdcom druhé dieťa – a občas mala obavy, čo z neho vyrastie pri toľkých slzách a krízových situáciách, pretože v tom čase bol jej manžel závislý na alkohole. Koľkokrát ho hľadala, kde je po nociach… koľkokrát prišiel domov v hroznom stave… koľkokrát si vypočula celú spŕšku slov, ktoré neboli o láske, koľkokrát ho vyslovene aj s pomocou kolegov ráno vystrkala do práce…?

Ale Boh predsa odpovedal: síce paradoxným spôsobom, ale uzdravil jej manžela zo závislosti na alkohole. Stačil na to jeden prepad jej manžela zlodejmi, ktorí ho v stave oparu nielen o všetko okradli, ale spôsobili mu aj otras mozgu a stratu vedomia. Keď ho konečne našla v nemocnici, nielenže si nepamätal na nič, čo sa stalo, ale od toho dňa – bez toho, aby urobil pre to niečo svojou slabou vôľou – dostal k alkoholu neskutočný odpor a už nikdy v živote ho nevzal do úst.

Táto žena chválila Boha, pretože jej vzal obrovský balvan z ich života – a to netušila, že Boh ešte nepovedal v jeho prípade posledné slovo. Jeho viera totiž ostala len pri recitovaní modlitieb, ísť k sviatostiam bolo výnimkou a na každom kňazovi našiel niečo, pre čo nebol hodný dôvery. Nestratili sa ani prejavy žiarlivosti či výbuchy zúrivosti, apatická ľahostajnosť voči chodu domácnosti a výchove detí…

Až prišiel čas, keď tento muž ochorel – a jeho diagnóza bola neúprosná. V tomto okamihu poznania konca úplne obrátil svoj život: a z človeka, ktorý nedokázal rásť a zrieť, sa stal za štyri mesiace človek s veľkým srdcom, pokorou a osobnou vierou v Pána. Odprosil všetkých za svoje chyby tak pokorne, až to vyrážalo dych. Čas, ktorý strávili spolu doma ako manželia, hoci už nevládal chodiť a bolo ho treba umývať, prezliekať, prebaľovať, prijímal od svojej manželky s neskutočnou vďačnosťou.

Hoci bol jednoduchý človek, robilo mu radosť pýtať sa na Boha, na jeho lásku a tešiť sa do neba. Aj v nemocnici bol v posledných dňoch tým, ktorý pozýval chlapov pripraviť sa na sviatosť zmierenia. Jeho posledné výdychy sa striedali s dvoma menami: „Ježiš… Páter Pio!“ Tieto štyri mesiace boli korunou manželstva, pre ktoré sa tejto žene oplatilo modliť dlhých štyridsať rokov.

 

 

Zakuklený katolík

Muž, o ktorom je reč, je veľmi radostný, úspešný, spoločenský a je dobrým otcom aj manželom. Len jeden kríž nesie s ním v manželstve jeho žena: neschopnosť prijať vieru. Alebo, presnejšie, nik nevie, koľko ešte treba modlitieb, obety, láskavosti a sprevádzania, aby sa tak stalo.

Je to trošku paradoxné: tento muž sprevádza bez reptania, hnevu a preklínania svoju manželku na všetky akcie, ktoré ona žije vo svojej živej viere. Nebráni jej a teší sa z nich: a tak vie a fandí Modlitbám matiek, chodí ako vynikajúci gitarista hrávať na mládežnícke omše aj manželské akcie vedené saleziánmi a doma je pokojne účastný modlitieb a všetkého, čo bežne prináša živá viera. Prosto, zvonku vyzerá, akoby Boh k nemu patril a on ho mal pevne v srdci. No miesto toho pravdivo priznáva, že hoci ho tento svet viery fascinuje, stále necíti, že Boh by sa dotkol jeho srdca.

To, s akou jemnosťou, láskavosťou a trpezlivosťou v plnosti modlitieb a podpory ho sprevádza v tomto čakaní na dotyk Boha do jeho srdca jeho manželka, je svedectvom lásky voči manželovi najvyššieho rangu a tiež neskutočnou vierou v to, že raz príde deň, keď sa aj z tohto zakukleného srdca, zo všetkých strán zohrievaného Božou láskou, vyliahne viera osobná, živá a pevná. Bez pevnej viery v Otca, ktorý vie o všetkom a má svoj presný čas a spôsob, by však táto manželka ani deti nedokázali prijímať svojho manžela a ocka s takou láskou a pochopením, trpezlivosťou a nádejou.

 

 

Boh, ktorý nesie s nami ťažkosti

Keď si Alenka a Miro chceli pre narastajúcu rodinu kúpiť väčšie auto, nielen zvážili svoje možnosti a hľadali dobré riešenie, ale aj veľmi intenzívne sa modlili za vedenie a Božie požehnanie pre tento krok. Hľadanie sa po čase ukázalo úspešné, cena prijateľná a tak sa rozhodli vstúpiť do kúpy. Netušili, že miesto auta budú mať dlhé roky len ťahanice a dlhy: celá situácia akoby sa vymkla z rúk a z človeka, ktorý mal byť zárukou dobrého obchodu, sa vykľul nepoctivec a klamár.

Pre veľkú rodinu nebola strata takej sumy maličkosťou a silno ju pocítili. Čo však nestratili, bola pevná viera v Boha a istota, že on vie premeniť aj zlé veci na dobré, rovnako ako to povedal Jozef v Egypte svojim bratom. Čas, keď na jednej strane bojovali s aroganciou, ignorovaním, dobrými „známosťami“ ich predávajúceho, ktoré hrali proti nim a stavali celú situáciu do beznádejného svetla, bol časom ich vzájomne silnejúcej manželskej modlitby.

To, ako práve ťažký čas, prežívaný v trojici ja – ty – Boh, posilní ich manželstvo a upevní ho, priblíži k Bohu, nikdy predtým ani netušili. Faktom je, že po dlhých rokoch ťahania sa prípad doriešil neuveriteľne v ich prospech. Čas skúšky prešiel a hoci podľa ľudskej spravodlivosti dostali to auto, nebol to pre nich najväčší dar. To, čo má pre nich z celej situácie najvyššiu cenu, je práve ovocie modlitieb a oveľa silnejší vzťah k Bohu a k sebe navzájom.

 

Možno by mohlo byť tých príbehov ešte more. Ale vždy je pravda: Boh odpovedá a koná. Aj v nemožných situáciách. Aj vtedy, keď vládze k nemu volať len jeden z manželov. Aj vtedy, keď sa zdá, že nie je šanca na úspech.

Je čas uveriť, že je tu každý deň medzi nami dvoma. A volať k nemu.