TOP

Keď ma bolí hlava

Bolí ma už druhý deň. A riadne. Nemám rada bolesť. Nie je príjemné s ňou tráviť čo len jeden deň, nieto ešte viac, o noci ani nehovoriac. Bolesť totiž preveruje moje hranice. Čo zvládneš, aká si?

Bolesť nemilosrdne strháva fasádu. Nielen tú zo šminiek či pekného oblečenia, ktoré si jednoducho v deň bolesti na seba nedám. Nie je chuť, nie je sila, ledva sa vlečiem.

Bolesť však ide ešte hlbšie: obnažuje moje „ja“ úplne donaha.

Som proti nej bezbranná. Bezvládna. Znechutená. Slabá telom aj duchom. Inak reagujem, inak komunikujem, inak znášam bežné situácie a okolnosti. A ak príde niečo mimo bežného scenára, nemám ďaleko od skratu.

A je jedno, či je tá bolesť fyzická alebo vo vnútri srdca. Na rad prídu tabletky: teraz od bolesti hlavy, inokedy zubov či chrbtice. Alebo na bolesť vnútri tabletky sebaľútosti či obviňovania. Horšie je, že nie vždy tabletky či z lekárne alebo z hlavy zaberajú. A bolesť duní, trhá, ničí, oslabuje ďalej. Je ťažké ju niesť.

Aj ja sa pýtam: „Prečo práve ja, Bože, prečo práve teraz?“ Veď pýtal sa aj Jób.

No nechcem stratiť vieru v dobrotu toho, ktorý mi je Otcom.

 

 

Verím, Boh nie je zlý, ak dovolí, aby som cítila bolesť. Minimálne preto, lebo ma núti lepšie sa starať o svoje telo ako chrám Ducha Svätého. Preveriť svoje vzťahy a svoje postoje v zrkadle Božej lásky. (Lebo občas telo aj iných okolo žmýkam väčšmi ako citrón v odšťavovači). Prikazuje nám zastaviť sa. (Lebo inak sa sťažujem, že mám krátke dni a nestíham nič zo svojich (!!!) plánov.) Postaví ma pred ticho. A to je ten rozhodujúci moment, keď sa už nemôžem pred tým, čo žijem, ako sa správam, kým som, kam smerujem, pred Bohom skrývať.

Je to rovnaká otázka, akú položil Adamovi po zlyhaní v raji: „Kde si?“

Som nahá v jeho očiach. Žiadny krík (tabletkový či výhovorkový) ma pred pravdou v Božích očiach neskryje. A tak sa bolesť stáva momentom zlomu – pre rast a napredovanie, alebo pre pád a zatratenie. Presne tak, ako bolo povedané o Ježišovi vrátane jeho bolesti, ponižujúcej ceste kríža a klincom: „On je ustanovený na pád a povstanie pre mnohých…“ (porov Lk 2, 35).

Bolí ma hlava. Už druhý deň. Aj noc.

 

 

Ako ťažko sa mi pokojne odpovedá na pubertálne výkyvy našej dorastajúcej svorky, a ešte ťažšie učí v škole poslednú hodinu…

Mám pred očami Kristovu tvár na kríži, jeho oči. Nezlorečil. Nedával pocítiť, že má tej bolesti plné zuby. Že nech mu dajú všetci pokoj a zbalia sa na kilometer od neho. Miloval inak ako ja. Keď jeho láska prechádzala úzkym hrdlom lievika skúšok a bolesti, prechádzala hladko, bez hrčiek egoizmu, odfiltrovaná obetou a vernosťou tomu, čo od neho očakával Boh v raste pre nebo.

Nemusím ani hádať, prečo moja nie.



Komentáre