Keď nájdeš, čo si stratila
Neznášam to. Ponáhľam sa, chcem vykročiť do nového dňa pevným a pokojným krokom, a miesto toho hľadím na svoje trasúce sa ruky ako nervózne obraciam vankúše na gauči a vypraté oblečenie, ktoré sa v našej spálni už dva dni týči ako vysoká veža. Neviem nájsť kľúče od auta. „Klasika…,“ zašomre môj manžel. To mi na nálade nepridá. A keď o niečo neskôr otváram dvere na kancelárii, kľúče sú v taške a všetko sa zdá byť v úplnom poriadku, no neviem sa zbaviť pocitu, že okrem kľúčov som pred niekoľkými minútami hľadala aj niečo iné, a to sa do tašky nezmestí.
Hľadáme kľúče, ktoré sme niekam položili, a teraz si za nič na svete nevieme spomenúť kam. Hľadáme náušnicu pod posteľou. Hľadáme dokument, ktorý sme ešte včera určite mali na stole. Hľadáme okuliare, ktoré máme celý čas na hlave. A potom sú straty, pri ktorých už nepomôže prehľadať všetky zásuvky. Stratíme človeka. Prácu. Manželstvo. Domov. Predstavu o budúcnosti. Niekedy stratíme zdravie, istotu alebo život, ktorý sme si roky skladali ako puzzle. A niekedy stratíme aj niečo, čo sa ťažko pomenúva – svoju starú radosť, pokoj, dôveru, schopnosť tešiť sa z obyčajných vecí. A často v tom momente vyprchá akákoľvek sila hľadať, hľadať vo svojom živote ešte niečo lepšie. No naše srdce neustále hľadá, hľadá odpoveď. Prečo? A kam teraz? Srdce nikdy neprestane byť unavené lovom na šťastie.
V evanjeliu je krátke podobenstvo o žene, ktorá stratila jednu z desiatich drachiem. Zapáli lampu, zametie dom a hľadá, kým ju nenájde. A keď ju nájde, teší sa. Mám rada, že Ježiš si vybral práve mincu. Nie korunu. Nie poklad. Jednu obyčajnú mincu. Pretože niekedy presne tak vyzerá aj naša strata. Pre niekoho možno malá. Pre nás obrovská.
A možno sme aj my niekedy ako tá minca. Ležíme kdesi v tme vlastného života a máme pocit, že nás nikto nevidí. Že Boh sa pozerá niekam inam. Že sme sa mu stratili. Ale Boh nás hľadá. Tak zúfalo a odhodlane, ako žena hľadala drachmu.
Keď si odpijem z rannej kávy, už počujem, ako chodbami prichádzajú moji kolegovia do práce. Z myšlienok ma vyruší smiech z kuchynky a buchnutie dverí. Keď dvihnem oči, v mojich dverách stojí malé usmiate dievčatko, kolegova dcéra, ktorá sa prišla pozrieť na svojho ocka. Pár sekúnd pozeráme jedna na druhú. Dievčatko je zadychčané od behu a horúčkovite sa rozhliada po našej kancelárii. „Kde je…?“ spýta sa a mám pocit, že viac samej seba, než mňa. „Koho hľadáš?“ snažím sa jej prihovoriť, no mám pocit, že pre to rozkošné dievčatko nie som zaujímavá. Predpokladám, že som pre ňu rovnako dôležitá ako skriňa a tlačiareň v našej kancelárii. Jej tvár sa rýchlo mení. Z rozžiareného úsmevu až do úplnej paniky. „Ockooooo, ockooo!“ začne kričať z plných pľúc a rozbehne sa kamsi preč. Aj ona niečo, alebo skôr niekoho, hľadá. Musím sa usmiať. A robí to najsprávnejšie, ako sa dá. Kým dospelí často sklopia zrak a o tom, čo hľadajú, nechcú povedať ani slovo, deti to vykričia na celý svet. Nerozprávajú, ale kričia. Nekráčajú, ale utekajú.
A áno. Aj ja mám chuť kričať. Hľadám dôvod na to, aby mi z tváre nezmizol úsmev. Hľadám vôňu a dotyk bezpečia a domova vo všetkom novom, čo prichádza. Hľadám lásku a môj príbeh, ktorý nebudete chcieť prestať čítať. Hľadám šťastie. Úplne obyčajné, ale také vzácne. A hľadám Ocka. Každý deň. Milión otázok, pochybností. Dôvodov, prečo sa s ním nechcem rozprávať, a podnetov, prečo ho potrebujem cítiť a počuť ešte dnes. Takže sa treba rozbehnúť. Zmiesť zo stola všetky nevybavené povinnosti a z mysle všetky nepotrebné myšlienky.
Tak ťa dnes pozývam – k tomu, aby si sa rozbehla za svojím šťastím. Za svojou túžbou. Za svojím Ockom. Ak máš pocit, že nevieš, v ktorých dverách sa práve nachádza, tak stačí len silno zakričať. Pretože on počúva.
Foto: pexels.com