Keď naštrbená dôvera znovu povstáva
To, čomu sa dnes budem venovať v tomto článku, je pre mňa samu záhadou. Nechcem, aby to celé vyznelo tak, že jediné, čomu dávam priestor vo svojom vnútornom svete, je choroba a smrť. Keď si však prejdete touto krížovou cestou, pochopíte, že od istého času je táto oblasť vašou súčasťou. Preniká bytie, mení pohľad na svet i na mňa samu, prevracia hodnoty a spôsobuje vnútornú sebainventúru.
Inak tomu nebolo ani teraz. V rodine sme totiž zistili, že k nám znovu „zavítala diagnóza SMRŤ“. Tentokrát to bol otec môjho zosnulého manžela, ktorý bol jediným synom svojich rodičov.
Pri zistení diagnózy sa mi podlomili kolená, oblial ma studený pot a v bruchu sa objavil ten známy kokteil pocitov a emócií, ktorý som už raz prežila. Nastúpila liečba, komplikácie, pobyt v nemocnici a ťarcha, ktorá bola mojou súčasťou, keďže sme ich jediná rodina. Napriek všetkému som vo vzduchu zacítila závan nádeje, že toto môže byť čas milosti, uzdravenia, i akejsi šance urobiť veci inak, ako tomu bolo pred 5 rokmi, keď sme do večnosti odprevádzali ich jediného syna. Myslím si, že sme to tak poňali ja aj deti.
Ako liečba postupovala, smrť bola tak blízko, taká hmatateľná, že som jej niekoľkokrát za deň išla v ústrety a inokedy som sa jej bála. Ani nie tak jej, ako dôsledkov, ktoré so sebou niesla.
ZMIERENIE S OTCOM PO VIAC AKO ŠESŤDESIATICH ROKOCH
Rozlišovala som stav, v ktorom sa nachádzal a či už je ten čas zavolať kňaza. Nie ako konečnú, ale ako uzdravujúcu milosť, ktorú Cirkev ponúka. Svokor súhlasil. Bez okolkov, bez nutnosti akokoľvek to zaobaliť z mojej strany. Týždeň pred Veľkou nocou sa teda vyspovedal po viac ako šesťdesiatich rokoch. Hneď na to som túto možnosť ponúkla aj svojej svokre, ktorá taktiež bez okolkov svojho milovaného muža nasledovala. Bola Palmová nedeľa.
SVIATOSŤ MANŽELSTVA NA NEMOCNIČNOM LOŽKU
Keď už sme mali „dobre našliapnuté“, vyšla som s ponukou, ktorá bola pre ich jediného syna pred smrťou veľmi dôležitá. Sviatostné manželstvo jeho rodičov. Ani neviem, v čo som vlastne dúfala. Iba som sa nechala niesť oblakom milosti a s radosťou som všetko zariadila, keď obaja na moju ponuku zareagovali súhlasom. Ak je toto možnosť, ako viac posvätiť ich zväzok, ktorý môže mať okrem iného aj uzdravujúci charakter a zároveň tým splnia jedno z posledných želaní svojho syna, niet čo váhať.
A tak moji drahí svokrovci po päťdesiatjeden rokoch svojho úradne uzavretého manželstva pristúpili k trónu milosti, a to rovno na nemocničnom lôžku vo Veľkonočný pondelok tohto roku. Ja a jeden z ich vnukov sme im boli za svedkov tejto nádhernej udalosti.
POSLEDNÉ DNI NEMUSIA BYŤ EŠTE TIE POSLEDNÉ
Keď mi moja blízka priateľka, zhodou okolností primárka daného oddelenia, povedala, že pri ňom smieme pobudnúť hocikedy a držať ho za ruku, neváhala som ani na minútu. Tá blízkosť, kedy už hovoríš akoby k duchu, ale zároveň vieš, že ťa počuje. Čas, kedy sa mnoho nevypovedaných vecí dáva do poriadku blízkosťou a zrazu vieš, že Boh je tu. Špeciálnym spôsobom ho vnímaš a si nesmierne vďačná, že môžeš. Mohla som iba byť, držať za ruku a modliť sa tak zvláštne intímne, že sa to nedá ani vypovedať.
Svojim blízkym priateľom som napísala, aby sa modlili spolu s nami, lebo spása bola to najviac, o čo som v danej chvíli pre svojho svokra prosila. Táto cesta však nebola priama, nešla podľa regulí. Ťažké dni sa striedali s lepšími. Bezvládnosť striedal boj o život.
Na moje prekvapenie však svokor po prijatí sviatosti manželstva nabral druhý dych. Zo smrti prešiel do života. Pomaly, postupne, krehko, s bázňou. Výsledky sa zlepšujú a on sa teší domov.
Nerozumiem. Nerozumiem vlastnej viere, ktorá pred 5 rokmi verila do poslednej chvíle, že Boh môže urobiť zázrak a uzdraví otca 5 detí i jediného syna rodičov. Vo svojom živote som zažila veľa zázrakov, aj takých „do kroniky Božej slávy“, ale teraz som ostala tak zvláštne prekvapená. Zaskočená Bohom i vlastnou ne/vierou.
Ešte viac si v týchto dňoch uvedomujem Božiu zvrchovanosť, ale aj krehkosť a neohrabanosť môjho vzťahu s Bohom. V čase, keď som verila bezvýhradne, stalo sa inak. A teraz, keď som na základe odborného posudku lekárov i zažitej skúsenosti predpokladala prechod na druhý svet, zažívam milosť čohosi neuveriteľného, neuchopiteľného, čo ani neviem opísať.
Sám Pán sa sklonil ku mne a vypočul moju úpenlivú prosbu. Viac momentálne neviem…ale pôjdem ďalej a budem nanovo dôverovať svojmu Bohu, ktorý má vždy posledné slovo.
foto: pexels.com