Keď slabosť píše príbeh odvahy

Unavená, ale odvážna s nádejou. Takto by som pomenovala seba. Dospelosť je o nesení zodpovednosti – za rodinu, manželstvo, deti, prácu, splátky, službu. Ráno možno vstávam s pocitom, že deň je krátky na všetko, čo treba zvládnuť. V práci tlačia, doma čakajú úlohy, dieťa malo dva záchvaty a večer už nemáme silu rozprávať sa s manželom, ktorý je rovnako unavený ako ja.

A práve v tejto slabosti sa niekde hlboko ozýva hlas, že odvaha a nádej sa nerodí z výkonu, ale z toho, že priznám, že sama nezvládam všetko. Pavol to kedysi pomenoval presne: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10). A ja už úplne chápem, že sila neprichádza z toho, že mám všetko pod kontrolou, ale z dôvery, že aj keď padám, Boh ma nesie. 

Už po x-tý krát sa u nás všetko poposúvalo do rovín, ktoré absolútne nemáme v rukách. V mojom okolí mám všetkých takých, ktorým Boh všetko plní, majú dostatok materiálnych dobier, sú zdraví, majú detí koľko chcú a kedy chcú, chodia na dovolenky, majú bohatý rodinný život. Keď sa ich opýtam, ako sa majú, hovoria o bežných dňoch, ktoré sú preplnené pohodlím, radosťou a spokojnosťou. Jasné, že hovoria aj o starostiach, ale ako rada by som si tie ich starosti vymenila. 

Zaplavená bolesťou

Som v začiatku liečby opiátmi, mám denne bolesti 7 z 10, normálne analgetiká mi nefungujú už tretí mesiac, a to beriem šesť až osem tabliet denne.

Po nekonečných dvoch rokoch môžeme byť legislatívne platná rodina, máme za sebou celý proces osvojenia nášho chlapčeka – trvalo to 790 dní. Dlhých 790 dní. Na radostnú správu, ktorú sme posielali rodine a známym i kamarátom, niektorí ani nezareagovali, niekto napísal „ďakujeme za informáciu“. Tridsať minút z 50 som plakala v pojednávacej miestnosti, kde sme s manželom obhajovali, prečo sme dobrí rodičia pre chlapčeka, ktorý s nami žije, zobliekli nás donaha v lustráciách, šetrení našich pomerov, či má malý dostatok hračiek, oblečenia, vybavenie k vývoju. Ja to vnímam tak, že tam sa zrodila naša rodina. Tam to platí už aj pred týmto štátom. Už nikdy sa nebudem musieť cítiť zvláštne, keď s ním pôjdem k lekárovi. Už nikdy nebudem musieť mať kópiu rozhodnutia o zverení do starostlivosti so sebou. Je to oficiálne môj, náš syn. Na správu o narodení dieťaťa nikto nikdy nenapíše „ďakujem za informáciu“. Aké necitlivé. 

Manželovi dva dni po pojednávaní oznámili, že jeho pracovné miesto je zrušené a nevedia mu ponúknuť žiadnu inú prácu. Prepustili ho.

Plánujeme krstiny a niektorí mi na oznámenie odpísali, že deti budú choré a neprídu. Nemáme ešte ani dátum, ako vedia čo bude? 

Unavený Boh

Keď si v tomto celom spomeniem na Ježiša, vidím ho nielen ako toho, kto uzdravuje a kráča po vode, ale aj ako unaveného človeka, ktorý sadá k studni, lebo je ustatý z cesty (Jn 4, 6). Vidím ho, ako zaspáva uprostred búrky, pretože telo už viac nevládze (Mk 4, 38). A napokon ho vidím v Getsemanskej záhrade, keď potiaci sa krvou prosí Otca, aby ho minula ťažoba kríža: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mt 26, 39). To je pre mňa najpravdivejšie „unavené vzdávam sa“ – nie vzdávam sa zúfalstva, ale vzdávam sa ilúzie, že všetko musím niesť sama. Ježišova odvaha nebola v sile jeho svalov ani v dokonalosti jeho života, ale v dôvere, že Otec má posledné slovo. A ak sa k tomu dokázal postaviť on, môžem to urobiť aj ja.

Priestor na rast

Spolu s mojím duchovným vedením sme nastavili plán toho, ako budem k všetkým okolnostiam pristupovať, ako a kedy sa budem modliť, čo, kedy, ako budem riešiť. Funguje to. Môcť si opäť povedať a uvedomiť si, že toto nie je nedostatok požehnania, ale nástroj, ako ísť hlbšie, mi prináša na tvár úsmev . Dáva mi to spokojnosť. Dáva mi to silu ísť, byť, plakať, čakať, žiť prítomný okamih. Okolnosti nemusia ovplyvňovať celkový výsledok. Tá sila je vo mne. To odhodlanie je vo mne. Sama by som na to dlho prichádzala, lebo som bola v smútku, sklamaní a bolesti. Svoje okolie si treba vyberať veľmi zodpovedne, ja som vybrala správne, aj keď ma bolí, že to nie je tak, akoby som čakala. No toto je tá najlepšia verzia pre mňa, je to tak, ako mi to dáva priestor rásť, zanechať nánosy, úprimne sa smiať i plakať. 

Riešenie existuje

Pápež František nazval tento rok „rokom nádeje“, pričom pripomenul aj slová apoštola Pavla: „Nádej nesklame“ (Rim 5, 5). Nádej nie je len optimizmus ani dobrý pocit, ale zakorenenie v Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych. A ak vstal on, aj ja môžem povstať zo svojej únavy.

Viem, že žijem v realite, ktorá nie je jednoduchá. Mám v sebe túžbu niekam patriť, byť užitočná, mať stabilitu, a zároveň cítim, že ma to vyčerpáva. Často dbám na balans, ale balans nie je len o dokonalom rozdelení času, ale aj o schopnosti rozpoznať, čo je v tej chvíli dôležité. Niekedy je to úloha v práci, inokedy rozhovor s dieťaťom pred spaním, inokedy chvíľa ticha s Bohom. A možno práve to je odvaha – priznať si, že potrebujem pomoc, i vyznať, že je to na mňa priveľa. Zobudiť Ježiša v loďke.

Jubileum 2025 ma osobne učí byť pútnikom nádeje – nie turistom, ktorý si odškrtáva povinnosti alebo úspechy, ale pútnikom, ktorý kráča aj cez únavu, lebo vie, že to, čo sa deje, nie je trestom, ale nástrojom.

Foto: pexels.com