TOP

Klíčenie

V tieto dni by som radšej bola celý čas vonku. Ak by to len trošku šlo. Dívať sa totiž na neuveriteľné posuny v raste a pučaní je pre mňa lepšie ako detektívka od Agathy Christie.

Šla som tade včera ráno. Stonka z narcisu bola síce už vyhúknutá nad listy, no budúci puk sa ešte len kdesi na konci začal črtať. Večer bol zaoblenejší, ale už nebol čas ho pozerať. Dnes ráno už presvitalo spoza tenkej zelenej blany, naliatej doplna, čosi nádherne žlté. Čo bude, keď teraz vyjdem von?

Alebo lieska. Celú zimu vyzerala ako holý sivý prút. Nič moc.

Ale teraz nestíham sledovať – najprv sa výhonky akosi „nabrčkaveli“ po celej dĺžke. Z hrčiek začali čochvíľa vytŕčať zelené čipky listov a ja čakám, ako ich zrazu lieska vystrelí v celej nádhere von.

Rovnako zízam na prvý minitulipán na dcérinej hriadke. Však tam ešte pred týždňom nič nebolo!

Som doma a aj tak mi uniká divadlo, ktoré by ma vôbec neomrzelo pozerať donekonečna. Takto mi ostáva len veriť, že všetko je naprogramované neuveriteľne presne a dobre. Že všetko klíči v pravý čas a bude prinášať požehnanie. Napriek šedi, napriek mŕtvolne prázdnej zemi ešte spred mesiaca. Život sa nedá zastaviť. Krása sa nedá definitívne zničiť. A všetko bude dobré. Aj keď nevidíme, čo sa deje pod povrchom zeme, vo vnútri semienka či cibuľky, v koreňovej sústave.

Akosi viac si to miesto „online“ sledovania rozkvitnutia narcisu uvedomujem tu, doma. Koronavírus nevyzerá ani trochu ako plodná zem, z ktorej môže niečo vyrásť. Deti, ktoré sú už naučené žiť viac mimo nás ako s nami. Neprídeme im nijako zaujímaví. A my sme rezignovali na to, že by aj po x-tom poliatí záujmom, pripomenutím, usmernením, sedením nad koláčikom kdesi v kaviarničke či spoločným záťahom mohlo z tejto zeme niečo „vyrásť“.

Prestali sme veriť na zázraky.

„Koľkokrát som ti povedala – keď umývaš a odkladáš medzitým riad, zastav si zatiaľ vodu! Platíme ju! A pápež povedal: V tento Pôst buďme ekologickí… Máš toľko rokov, si dospelý a…?“

(Neverím, že v ňom niečo rastie…)

„Kto bol v kúpeľni?“ kričím cez celý dom a už som riadne… žeravá. Nájsť piatykrát za hodinu uterák pohodený na zemi ma vytáča. Kto má problém napriek vysvetleniu zavesiť ho na miesto?

(Zúfam si, fakt… Z tohto má byť niečo dobré?)

Alebo aj môj večerný pohľad na seba samu. Primálo… klíčim do tepla, krásy, dobra. Ani tá moja obschnutá, čochvíľa päťdesiatročná stonka neveští žiadny náznak nehy, nového života a rastu. Ehm, som v tieto dni dosť pragmatická, aj tam a k tým, ku ktorým by sa žiadalo viac láskavosti.

(Úprimne, je mi zo seba zle. Akoby… som vyschla… bez miazgy…)

Iba návraty k rozvíjajúcemu sa puku narcisu pred domom mi vracajú nádej. Že Boh koná stále. Aj keď to nevidím. Aj keď to nestíham sledovať. Aj keď tomu nič nenasvedčuje.

Aj keď už ani… nedúfam v nejaké stopy života a rastu.

„Mami, tie riady dnes umyjem ja, dobre?“

Hoci nechcem, zízam; ona? Tá, čo vždy bočila od čohokoľvek s obrovskými decibelmi?

Tuším prestanem byť… skeptik. Niektoré klíčne procesy asi trvajú dlhšie, ale…

… potvrdzujem, že už to klíči… aj keď nevidím do vnútra a čakám okamžitú reakciu…



Komentáre