Kňaz a terapeut Juraj Gendiar: Všetci sme pozvaní byť „mindful“

Autor: Terézia Paňková

Kresťanská meditácia je často zahalená množstvom nedorozumení, hoci jej podstata je v skutočnosti jednoduchá: vytvára priestor na stretnutie so sebou, s druhým a s Bohom. V dobe, ktorá nás neustále tlačí k výkonu a zapĺňa náš vnútorný priestor hlukom, môže byť ticho nielen liečivým útočiskom, ale aj cestou k hlbšiemu počúvaniu. A práve schopnosť pozorne načúvať – sebe, ľuďom okolo nás i Božiemu hlasu – je tým, čo robí meditáciu jedinečnou a potrebnou.

Ako by ste z vášho pastoračného a terapeutického pohľadu vysvetlili, čo je kresťanská meditácia?

Meditácia je nástroj. Kresťanská meditácia je tiež len nástroj, prostriedok, ktorý v človeku vytvára priestor na stretnutie… so sebou, s druhým, s Bohom.

Čím sa líši od iných foriem meditácie ?

Myslím si, že svojím zameraním. Zatiaľ čo cieľom iných foriem meditácie je predovšetkým práca na sebe, sebazdokonaľovanie, a teda pozornosť je nasmerovaná na „ja“ meditujúcej osoby, kresťanská verzia meditácie by mala mať za cieľ vytvárať priestor pre pravdivejší pohľad na seba, čo umožňuje slobodnejší pohľad na druhých, menej kontaminovaný posudzovaním či predsudkami. Zmyslom kresťanskej meditácie by teda malo byť pripravenie pôdy vo svojom vnútri k sebapresahu, ktorý je inšpirovaný evanjeliom.

Kde podľa vás človek najčastejšie nachádza nesprávne predstavy o meditácii?

Napadajú mi dva kontexty: prvým sú rôzne podoby „zaručených“ techník meditácie, ktoré sľubujú rýchle dosiahnutie šťastia. Je toho plný internet a tiež istý druh literatúry. Druhým takým miestom môže byť aj niektoré kresťanské prostredie. Vo všetkom, čo nie je vyslovene uvedené v Biblii, vidí veľkú hrozbu a nebezpečenstvo. Ak, podľa nich, má niečo pôvod mimo židovsko-kresťanskej tradície, ihneď je to odsúdené ako extrémne škodlivé.

TICHO JE PREŽÍVANÉ AKO ČOSI NEKOMFORTNÉ

Ako vnímate vplyv ticha a sústredenia na psychiku človeka?

Zdá sa, že ticho je dnes vnímané skôr ako nepríjemná skúsenosť, ktorú je potrebné prehlušiť… Neustále niečo počúvame, aby sme nemuseli zostať v tichu a načúvať svojmu vnútru. Zvlášť súčasná mladšia generácia je zvyknutá napríklad učiť sa vždy len s nejakou zvukovou kulisou. Ticho je prežívané ako čosi veľmi nekomfortné, ba až rušivé. Avšak aj tradičné príslovie hovorí, že „ticho lieči“. Nielen v prípade choroby (fyzickej či duševnej), ale aj ako regenerácia z únavy či ako odstup a „vychladnutie“ po prežití konfliktnej situácie. O blahodarnom účinku ticha a sústredenia na kreativitu ani netreba hovoriť.

Meditácia ako taká má pomáhať znížiť stres, upokojiť, spomaliť… Má podobné benefity aj kresťanská meditácia?

Je zaujímavé, že keď sa Ježiša pýtali, ktoré prikázanie je prvé a najdôležitejšie, odpovie slovami z Knihy Deuteronómium: „Počúvaj, Izrael…“ Hlavné prikázanie, ktoré Boh dáva svojmu ľudu, teda začína výzvou počúvať. K cvičeniu tejto schopnosti môže veľmi dobre poslúžiť práve meditácia. Pomáha nám stíšiť sa a počúvať. Ak dokážeme skutočne počúvať svoje vnútro, svoje pocity, potreby, túžby, fantázie, ba aj pudy, stávajú sa nám familiárnejšími, vieme sa v nich ľahšie zorientovať a následne nám umožňujú ľahšie a lepšie „sa naladiť“ aj na počúvanie druhých.

MEDITÁCIA JE NEVYHNUTNE UNIVERZÁLNA SKÚSENOSŤ

Vnímate pri ľuďoch nejaké riziká, keď meditácia nie je správne uchopená alebo keď sa kombinuje s technikami z iných tradícií?

Aj meditácia, ktorá pochádza z inej, ako židovsko-kresťanskej tradície, sa týka schopnosti človeka sústredene počúvať. Je to nevyhnutne univerzálna skúsenosť. Ako racionálne bytosti sme všetci pozvaní byť „mindful“ – nehodnotiacim spôsobom si plne uvedomovať svoje myšlienky, pocity, potreby, či motivácie. Je to schopnosť, ktorá je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Netreba sa diviť tomu, že to už pred vyše štyritisíc rokmi pochopili ľudia rôznych kultúr a náboženských tradícií po celom svete.

Pokiaľ teda ide o možné riziká pre kresťana, myslím si, že každá technika meditácie, ktorej cieľom je úprimná túžba človeka rásť v odhaľovaní Božej tváre v druhom človeku, je správne uchopená. A naopak, aj tá „najkresťanskejšia“ forma meditácie, pokiaľ dovedie človeka akurát tak ku kontemplovaniu vlastného ega, nie je správne uchopená.

Môže mať teda meditácia aj nejaké úskalia?

Určite áno. Napríklad nerealistické očakávanie, že zabezpečí človeku trvalý stav pokoja alebo že mu pomôže uniknúť pred realitou života. Iným úskalím je – podľa mňa najväčším –, že človek „uviazne“ v prílišnom zameraní na seba, v podvedomom sebaklame, že vedie hlboký duchovný život.

Mnohí veriaci hovoria, že majú problém nájsť si čas na vnútorné ticho. Čím by ste ich povzbudili?

K tomu mi napadá citát Michaela Altshulera: „Zlá správa je, že čas letí. Dobrá správa je, že vy ste pilot.“ Možno to nie je práve povzbudenie, ale ak si uvedomíme, že sme (hoci nie úplne) „pilotmi“ svojho života a že zaň máme zodpovednosť, môže nás to motivovať k tomu, aby sme ho vyplnili niečím, čo je naozaj dôležité. A vnútorné ticho je veľmi dôležité. Najmä pre vzťahy, na ktorých v živote najviac záleží.

V dnešnej dobre mnohí ľudia zápasia s úzkosťou alebo preťaženosťou. Môže meditácia podľa vašich skúseností pomôcť aj v tomto?

Zdá sa, že nielen úzkosť a preťaženosť, ale aj akékoľvek iné ťažké chvíle v našom živote, ktoré sa každému z nás občas prihodia, je možné zvládnuť s väčším odstupom a vnútorným nadhľadom, ak sme schopní identifikovať a pomenovať, čo sa nám „tu a teraz“ v našom vnútri práve deje. Môže nám to pomôcť nachádzať vhodnejšie riešenia, ako situáciu lepšie zvládnuť a neskĺznuť do bludného kruhu našich starých automatických reakcií. Meditácia je užitočný prostriedok, ako sa učiť odhaliť a prípadne korigovať naše nefunkčné vzorce reagovania.

Akú úlohu pri meditácii podľa vás zohráva telo – napríklad dych, držanie tela či fyzický nepokoj?

Rovnako dôležitú, ako aj pri akejkoľvek inej činnosti, či je to práca, šport, štúdium, modlitba… No pri meditácii máme možnosť si svoje telo a jeho rôzne fyzické prejavy viac uvedomiť. Pre niekoho je meditácia prostriedok, ako sa učiť byť sústredený na svoj dych, držanie tela a pod., s túžbou zachovať si permanentný vnútorný pokoj. Pre iného je meditácia spôsob, ako sa učiť viac počúvať nielen svoje vnútro, ale aj svoje telo; a v dychu, držaní tela, či fyzickom nepokoji vidieť priateľské signály. Tie mu majú pomôcť dostať sa do kontaktu s vnútornou aj vonkajšou realitou a čo najvhodnejšie na ne zareagovať.

V čom vidíte rozdiel medzi kresťanskou meditáciou a modlitbou a kde sa tieto dva prístupy prelínajú?

Ako som už spomenul, meditácia je len nástroj. No zatiaľ čo meditácia je príprava, disponovanie sa na stretnutie s Bohom, modlitba je stretnutím s ním. Meditácia sa deje viac „v hlave“ a je formulovaná skôr v tretej osobe: to/ono (pozorujem svoje myšlienky, pocity, potreby, fyzickú odozvu; prípadne meditujemnad biblickým textom či nad nejakou pravdou viery…). Modlitba sa odohráva „v srdci“ a je takmer vždy v druhej osobe: Ty (je to vzťah, v ktorom sa prihováram Bohu…). Kde sa tieto dva prístupy prelínajú? To je výborná otázka. (úsmev)

POMÔCŤ ČLOVEKU BYŤ „TU A TERAZ“

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí by chceli začať s meditáciou?

Ako prvý krok je dobré odpovedať si na otázku „prečo“: Prečo chcem meditovať? Čo od toho očakávam? Až keď nájdem dostatočne dobrú motiváciu, mám väčšiu šancu v meditácii vytrvať. Vytrvalosť je tu totiž kľúčová. Potom by som sa, v rámci svojich možností, začal stišovať. Vypínal rôzne zdroje zbytočných zvukov (napr. rádio v aute, keď cestujem sám…) a vystavoval sa tichu. Súčasne sa učil venovať pozornosť prítomnému okamihu tu a teraz (aké myšlienky, pocity, túžby… práve v tejto chvíli v sebe registrujem?). Nič z toho nijako nesúdiť ani neodsudzovať, nech by boli akokoľvek nepríjemné a ťažké. Len ich jednoducho pozorovať a pomenovať.

Čo sa týka formy, niekomu vyhovuje viac štruktúrovaná meditácia – presne stanovený čas, miesto a trvanie. Inému je bližšia menej štruktúrovaná forma, ktorú môže aplikovať v rôznych momentoch dňa.

Ak jedným z cieľov meditácie je príprava k väčšej vnútornej slobode, nemožno ju dosiahnuť len rigidnou formálnou technikou. Stále budem myslieť len na to, či správne dodržiavam predpísaný postup.

Je dobré mať na pamäti, že zmyslom meditácie je nastaviť sa na hlbšie vzťahy. Dobrým znakom toho, že moja meditácia sa uberá správnym smerom, je, ak ma privádza k životu vo väčšej vďačnosti. Kde je vďačnosť, tam je vždy živý vzťah.

Môže byť meditácia aj terapiou? Ak áno, akým spôsobom?

V psychoterapeutickom kontexte sa meditácia chápe hlavne ako stratégia a zároveň prístup k životu. Je to ten dobre známy pojem mindfulness – vedomá pozornosť. Cieľom je pomôcť človeku nadviazať kontakt tu a teraz s rôznymi skúsenosťami – príjemnými aj nepríjemnými –, s postojom prijatia, bez ich posudzovania či hodnotenia.

Psychoterapia sa vždy týka nejakého vzťahu; či už k sebe alebo k druhým, najčastejšie oboje. Meditácia, či mindfulness, takmôže mať aj určitý terapeutický účinok, no terapiu, podobne ako ani modlitbu, nenahrádza. Pretože aj terapia sa deje primárne vo vzťahu, v tomto prípade terapeutickom.

Prečo je meditácia pre dnešného človeka dôležitá?

Meditácia nás disponuje k schopnosti zastaviť sa, stíšiť sa a počúvať. Tam, kde je schopnosť počúvať, kde je vnútorné ticho, tam je možnosť skutočného dialógu. Ten je podstatným prvkom ľudskosti. A čo viac priať dnešnému svetu?

Meditujete aj vy? Aká bola vaša cesta k meditácii?

Meditácia mi nikdy veľmi nešla. Teda aspoň tá forma, s akou som sa prv stretol. Až keď som si neskôr začal uvedomovať, že jej podstata nespočíva v technike, ale v procese – teda v tom, čo sa vďaka tichu a počúvaniu vo mne deje, vtedy ma tento proces začal vyslovene baviť. Tým, že mám možnosť pomerne dosť času venovať sprevádzaniu druhých, som si uvedomil, aké nevyhnutné je vytvárať priestor k počúvaniu seba, aby som mohol lepšie počúvať príbehy druhých a nepremietať do nich svoje vlastné pocity či potreby.

Či je to, čo robím, meditácia, mindfulness alebo niečo iné, asi nie je pre mňa až také podstatné. Dôležité je, že tento proces mi umožňuje lepšie sa venovať službe, ktorá mi dáva zmysel. A som za to druhým – najmä tým, ktorí sú mojimi spolupútnikmi pri sprevádzaní – a Bohu vďačný.

Foto: archív respondenta