Kňaz Andrej Ondrejka: Keď Bohu povieme „áno“, on našich goliášov premení na banalitu

Hovorí, že jeho život je poznačený mnohými „áno“, ktoré dal Bohu. Začalo to jednoduchým pozvaním Boha do svojho života, keď pracoval ako čašník, pokračovalo súhlasom na prácu do jeho vinice a prehlbuje sa v každodennom živote. S kňazom Andrejom Ondrejkom sme sa rozprávali o jeho povolaní, pochybnostiach, ale aj o tom, ako počuje Boží hlas.

Kedy naposledy ste Bohu povedali „áno“?

Je to len pár dní dozadu. (úsmev) Dozvedel som sa, že ma budú prekladať. Moje nové pôsobisko bude výzvou, je to totiž niečo mimo mojej komfortnej zóny. Takže som o tom rozprával Pánu Bohu a povedal mu, že ak to je miesto, kde ma chce mať, hovorím mu „áno“.

To znie jednoducho…

Možno áno. Nebolo to však moje prvé „áno“ na Božie volanie…

Kedy ste mu to teda povedali prvýkrát ?

Vyrástol som v klasicky veriacej rodine. Pána Boha som však osobne nepoznal. Len som sa motal životom, nevedel som, čo mám robiť alebo ako žiť. Úprimne, ani ma to nejako zvlášť netrápilo. Až keď som pracoval ako čašník v istom penzióne, prišla tam modlitebná skupina zo spoločenstva Godzone. Spýtali sa, či sa za mňa môžu pomodliť. Dovtedy som považoval modlitbu za zbytočný čas, monológ, kde ja tak schizofrenicky niečo rozprávam a nikto ma nepočúva. U týchto mladých som prvýkrát zažil, že sa rozprávali naozaj s niekým. Vtedy som prvýkrát pocítil Boží dotyk.

Ako by ste ten dotyk opísali?

Nebolo to, akoby za mnou Boh fyzicky prišiel, no napriek tomu som odrazu vedel, že tam je. Naozaj som to vedel. Vedel som, že o mne vie úplne všetko. Mal som pocit, že sa vrátil niekto, koho mám veľmi rád a kto má veľmi rád mňa. Vtedy som Bohu povedal prvýkrát „áno“ a od tohto môjho súhlasu sa odvíjali mnohé ďalšie. Veľa silných momentov môjho života je spojených práve s tým slovkom „áno“.

Akých napríklad?

Napríklad som Pánu Bohu povedal – dobre, budem chodiť do kostola, ale len raz do týždňa, to je pre mňa strop všetkých stropov. A zrazu prišiel niekto z nášho spoločenstva v Liptovských Sliačoch a spýtal sa, či s ním nepôjdem do kostola aj cez týždeň. A ja som odpovedal „áno“. Potom som si povedal – dobre, budem chodiť do kostola, ale s kňazmi nechcem mať nič spoločné… Ale aj toto sa zmenilo – teraz som sám kňaz. (úsmev)

Takže aj na toto volanie ste mu odpovedali „áno“. Kedy to bolo?

Na svätej omši na Silvestra, keď miestny kňaz vyhlásil na oznamoch, že ak by si niekto chcel podať prihlášku do seminára, má sa za ním zastaviť. V tom momente som vedel, že to, čo povedal, patrilo mne. Akoby Pán Boh hovoril len so mnou a ja som mu teda odpovedal najlepšie, ako som vedel. Od môjho prvého „áno“ po toto veľké „áno“ prešlo len osem mesiacov.

To bolo celkom rýchle…

(úsmev) Veľmi rýchle. Bola to pre mňa neznáma voda. Nevedel som, do čoho idem, ale to volanie od Pána bolo také intenzívne, že som nevedel a vlastne ani nechcel odpovedať inak.

NEPOCHYBOVAL SOM O BOŽOM VOLANÍ, ALE O SVOJEJ HODNOSTI

S povolaním často prichádzajú aj pochybnosti. Vy ste s nijakými nezápasili?

Nemal som pochybnosti o Bohu a jeho volaní. Avšak celý život bojujem s pocitom, že nie som dosť dobrý, a tak aj v tomto som mal pocit, že nie som dosť dobrý na to, aby som bol kňaz. Zdalo sa mi, že je veľa iných, vhodnejších chlapcov na kňazstvo ako ja.

Ešte aj posledný deň na podanie prihlášky som sa modlil, aby mi Pán Boh ukázal, že idem správne. Otvoril som si Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, kde bolo napísané niečo v tom zmysle, že choď tam, kam ťa posielam, skrze tvoje ruky príde požehnanie.

A čo kríza povolania? Prežili ste nejakú?

Krátko pred diakonskou vysviackou som prehodnocoval, či na to naozaj som vhodný… Stále som sa cítil byť zlý.

V tom čase som pozeral film Obyčajná tvár. Je o chlapcovi, ktorý má zjazvenú tvár, za čo sa veľmi hanbil. Vždy si preto dal na hlavu helmu, akú nosia kozmonauti. Jeho otec mu tú helmu skryl a vrátil mu ju až na konci príbehu. Keď mu syn vyčítal, prečo to urobil, otec mu povedal, že miluje jeho tvár.

Cez ten film som prežil, akoby sa vo mne polámala všetka tá nehodnosť, nedostatočnosť. Na znak toho, čo som prežil, som si dal urobiť prsteň, kde je na vnútornej strane napísané „Milujem tvoju tvár“.

Je to pre mňa odkaz, lebo som to mnohokrát od Pána Boha počul alebo čítal zo Svätého písma, alebo naozaj doslova až cítil, ako mi to hovorí.

Stále ten prsteň nosíte?

Jasné, od momentu, ako biskup na mňa položil ruky. Vtedy som si ho založil na prst a už som ho nedal dole.

UŽ SA NA PÁNA BOHA NEHNEVÁM, KEĎ POVIE „NIE“

Odpovedal vám Boh na niečo „nie“?

Odpovedal. Veľakrát.

Ako ste vtedy zareagovali?

Páči sa mi jeden príbeh o chlapcovi, ktorý si prosil na Vianoce bicykel. Každý večer sa modlil a jeho mamka to počúvala. Ona však vedela, že ho nedostane, pretože na to nemali peniaze. Bála sa, ako zareaguje. Keď však prišiel ten večer a on bicykel nedostal, chlapec vôbec nebol smutný. Pýtala sa ho, ako je to možné, a on odpovedal: „Boh jednoducho povedal ,nie‘.“ (úsmev) Toto si pripomínam v mnohých situáciách. Preto sa na Pána Boha nehnevám, keď povie „nie“. Teraz v tom už vidím jeho cestu.

Hovoríte teraz. Prežívali ste to teda niekedy aj inak?

Keď som spoznal Pána Boha, občas sa stávalo, že som mu nechcel povedať „áno“, lebo on mi predtým nesplnil, čo som chcel. Bolo to také moje trucovanie. Hovoril som mu: „Dobre, keď ty nie, tak ani ja nie.“ (smiech)

Aj ste v tom truci pokračovali?

Od začiatku som vedel, čo je správne. Po chvíli trucovania som sa k Pánu Bohu vrátil a urobil som, čo som mal. Nebolo to vždy jednoduché, ani ľahké. Myslím si, že je normálne sa trošku s Pánom „pohnevať“, pohádať… Je to spôsob, ako spracovať a prijať, že sa všetko nedeje podľa mojich predstáv. V konečnom dôsledku sa po malých krôčikoch učím, že keď on hovorí „nie“, je to tak pre mňa najlepšie.

V akej konkrétnej veci vám Pán Boh povedal „nie“?

Istú dobu som ho veľmi prosil, aby z môjho života odstránil niektoré moje slabosti a zlyhania. On však veľmi rázne odpovedal „nie“. Ja som si myslel, že je správne, aby z môjho života zmizli, no on mi ukázal, že dôležité je s nimi bojovať, lebo vďaka tomu boju sa veľa naučím.

Keď Pán Boh povedal „nie“, nelákalo vás pýtať sa prečo?

To ani nie. Skôr som sa zamýšľal nad svojimi vlastnými pohnútkami, prečo si myslím, že by mal Pán Boh robiť veci, ako ich vidím ja, a prečo chcem, aby to bolo práve takto.

POKOJ, KTORÝ CÍTIM PRI MODLITBE, MA UBEZPEČUJE, ŽE MA VEDIE PÁN

Viackrát ste spomenuli, že Boh vám niečo povedal. Ako viete, že k vám hovorí?

Nepočujem jeho hlas. Pre mňa je skúškou správnosti, keď o niečo prosím a potrebujem odpoveď, či v tej veci prežívam pokoj. Aj keď je to možno niečo, čo nie je podľa mojich predstav, ale do môjho vnútra príde zvláštny pokoj. Je to pre mňa ubezpečenie, že do toho ma vedie Pán. Ten pokoj je iný ako ten ľudský a cítim ho len pri modlitbe.

Ako je to so Svätým písmom? Hovorí k vám Boh aj cezeň?

Božie slovo čítam denne, ale neotváram ho len tak, že „Pane Bože, povedz mi niečo…“. Stáva sa však, že môžem tú istú časť Písma prečítať stokrát a nič mi nepovie. A inokedy v nejakej situácii ku mne práve táto časť prehovorí presne do toho, čo žijem. Zrazu pocítim ten zvláštny pokoj.

Rozlíšiť Božiu odpoveď teda môžeme aj vďaka tomuto pokoju. Čo však, ak odpoveď neprichádza?

Pán Boh s nami nehrá inkognito hru. Preto neverím, že by neposlal odpoveď. A ak náhodou odpoveď neprichádza, pravdepodobne je to preto, že nie som ešte pripravený prijať ju. Moje srdce ešte nie je úplne nastavené na to, do čoho ho Pán Boh volá.

Prežili ste aj vy situáciu, v ktorej odpoveď neprichádzala?

Mnohokrát. Boli to otázky ohľadom mojich pochybností, ohľadom nedôvery voči sebe samému, ale aj ohľadom mojej rodiny.

Zdá sa, že pochybnosti vás sprevádzali dosť dlhý čas. Ešte s nimi bojujete?

Ako s ktorými. O sebe ešte pochybujem, ale odkedy som bol vysvätený, pochybnosti o povolaní už neprichádzajú. Hovorím si, že keď Pán Boh moje povolanie potvrdil vysviackou, keď on o mne nepochyboval, nebudem to už robiť ani ja.

NIEKEDY BOHU MUSÍME DAŤ VECI, KTORÉ SÚ NESTABILNÉ

Začínate siedmy rok svojho kňazstva. Ako vnímate svoje povolanie?

Veľa vecí ma prekvapilo. Musím povedať, že Pán Boh je veľmi kreatívny. Keď mu povieme „áno“, on otvorí také možnosti alebo v nás objaví také veci, o ktorých sme ani my nevedeli. Takto to mám aj v kňazstve. Každý deň prichádza nejaká výzva, kde musím prekročiť svoje hranice, kde si hovorím, že to z vlastných síl nezvládnem…

Keď však Bohu povieme „áno“, on z ťažkých vecí, z tých našich goliášov, ktorí sú v našich očiach neprekonateľní, spraví banalitu. S ním ich porazíme ľavou zadnou.

Ako laikom sa nám môže zdať, že to kňazi môžu mať jednoduchšie… Že máte k Bohu bližšie a ľahšie mu viete povedať „áno“…

(úsmev) Myslím si, že sme na rovnakej lodi. Dať Pánu Bohu „áno“ je mnohokrát o vkročení na nepevnú pôdu. Dať „áno“ niekedy musíme aj na veci, ktoré sú nestabilné, v ktorých nevidíme budúcnosť. Aj my kňazi sa pýtame: Pane Bože, toto mám naozaj spraviť? Je to rovnako, ako keď Ježiš povolával apoštolov. Oni boli na vode, mali pod nohami niečo nestabilné. Aj keď to je nestabilné, zrazu s Ježišom, ktorý tam je prítomný, sa aj niečo nestabilné stáva pevným.

Aj ja môžem kráčať po vode ako Peter. Pokiaľ budem pozerať na neho, bude všetko v poriadku.

My sa často zdráhame dať Bohu súhlas, lebo sa bojíme, že nám niečo vezme…

Áno, je to tak. Človek rozmýšľa aj v kňazstve – nebudem mať ženu, deti, nebudem mať vlastné bývanie, budem musieť počúvať biskupa a tak ďalej. Skôr by som sa však mal pozerať na to, čo všetko dostávam. Vstupujem síce do vody, ktorú nepoznám, ale poznám toho, ktorý povoláva. Dal som Bohu súhlas, že budem jeho kňazom, ale často sa k tomu pridávajú nové veci. To je ako tá voda, ktorá tečie a vždy prináša niečo nové. Pán Boh pri svojom povolaní, alebo pri tom pozvaní, mnohokrát prináša nové veci. Keď povieme „áno“, on nás posúva ďalej, za nové, nepoznané obzory. Dáva nám veci, mnohokrát nepoznané, nestabilné, no vďaka nim vždy prichádza požehnanie.

Foto: Peter Kováč