Kňaz, manžel, otec – dá sa to všetko vôbec zvládnuť?
Archívny text z magazínu
Keď sa povedia tieto tri slová za sebou ako označenie jedného muža, zväčša väčšine napadnú gréckokatolícki kňazi. Vedeli ste však, že aj v Rímskokatolíckej cirkvi nájdeme kňazov, ktorí sú zároveň manželmi a otcami rodín? Ide však skôr o výnimky a vôbec nejde o štandardný postup. Títo duchovní sú totiž konvertitami z Anglikánskej cirkvi, ktorým už Ján Pavol II. umožnil prestup spolu so zachovaním ich kňazskej služby.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa zintenzívnili hlasy anglikánskych veriacich, obzvlášť ženatých kňazov, ktorí túžili vstúpiť do Katolíckej cirkvi a zároveň hľadali možnosti, ako naďalej pokračovať vo svojej službe. A hoci pápež Ján Pavol II. v roku 1981 takéto „prestupy“ povolil, svoj najväčší rozmach zažili po roku 1992. Práve vtedy sa totiž Anglikánska cirkev rozhodla svätiť ženy za kňažky a homosexuálov za kňazov (bez sľubu celibátu) – a to sa nepáčilo mnohým veriacim i konzervatívnejším kňazom. Aby sme lepšie pochopili kontext, je dobré poznať históriu. Vznik tejto cirkvi je možné datovať do roku 1524. Na tróne sedel kráľ Henrich VIII., ktorému pápež nechcel povoliť rozvod ani uznať nulitu manželstva. Ako riešenie teda kráľ „založil“ vlastnú cirkev, na čele ktorej stojí vždy aktuálna hlava Anglicka. Anglikánsku cirkev možno označiť ako mix protestantizmu a katolicizmu. Zachováva si obrady a ríty veľmi podobné tým katolíckym a rovnako uznáva sedem sviatostí. Postupne však dochádzalo k jej „protestantizácii“ – obmedzovanie sviatkov svätých, rušenie pútnických miest, odluka od Ríma, svätenie žien za kňažky a od roku 2014 aj svätenie žien za biskupky. Nehovoriac o tom, že táto cirkev požehnáva (hoci nesobáši) homosexuálne páry. Práve tieto kroky viedli mnohých (už aj ženatých) kňazov Anglikánskej cirkvi, aby žiadali prestup ku katolíkom. To však už na prvý pohľad vyvoláva otázky – ako by mohol byť rímsko-katolícky kňaz ženatý, mať rodinu, deti a ešte k tomu sa starať o farnosť?
CÍTIL SOM TÚŽBU BYŤ KATOLÍKOM, ALE NEVEDEL SOM, AKO NA TO
Cesta otca Davida Reamsnydera k viere sa začala zaklopaním na dvere. „Bol som práve v armáde a veľmi som sa ľutoval. Vôbec to nebolo to, čo som si vysníval. Jednej noci som sa modlil – Bože, ak si, daruj mi život a priateľov, úplne zmeň môj život. Na druhý deň mi zaklopal na dvere jeden z mužov z mojej jednotky a opýtal sa ma, či som kresťan. Potom ma pozval na štúdium Biblie,“ spomína otec David. „Hoci váhavo, ale prijal som jeho pozvanie. Cítil som, že Boh pre mňa práve niečo urobil – a nechcel som ho odmietnuť.“ Po čase David pochopil, že zmena musí prísť zvnútra. Ako jeho vzťah s Kristom rástol, vnútorne sa nestotožňoval s kalvinistickými názormi, s ktorými sa stretával. Štúdium a meditácia nad úryvkami o slobodnej vôli a determinácii boli začiatkami jeho cesty ku katolicizmu. David sa rozhodol odísť z armády a nastúpiť na univerzitu, kde začal študovať teológiu a pripravovať sa na úlohu pastora. „Bol to požehnaný čas. Študoval som Písmo, učil som sa históriu teológie a získal som výborné základy z filozofie,“ opisuje. Medzitým sa oženil a jeho manželka Beth mu porodila syna. Dostal však povolávací rozkaz a štrnásť mesiacov strávil v Iraku. Práve tam, ďaleko od rodiny a uprostred vojny, spoznal krásu chaldejskej Katolíckej cirkvi. „Hoci bolo všetko v arabčine, presne som rozumel, čo sa deje. Začal som si uvedomovať univerzálnosť cirkvi.“ Po návrate domov sa s manželkou stali členmi Anglikánskej cirkvi. „Bol to pre nás most medzi protestantizmom a katolicizmom,“ dodáva David. Jeho farnosť, vidiac silný potenciál, ho i s celou rodinou poslala študovať do seminára. Tesne pred promóciami cítil David silnú túžbu stať sa katolíkom, no cestu zatiaľ nevidel. Hoci v tom čase existovala pastorálna provízia, ktorá umožňovala anglikánskym kňazom prestup do Katolíckej cirkvi i so zachovaním ich kňazstva, vzťahovala sa na dlhoročných kňazov a nie na čerstvých svätencov. Po vysviacke sa teda David s manželkou a synom presťahovali do svojej prvej farnosti – Baltimoru. Už počas prvých mesiacov služby sa spoločne modlili za to, aby im Boh ukázal cestu do Katolíckej cirkvi. A zdá sa, že ich modlitby boli vyslyšané, keďže približne v tom čase umožnil pápež Benedikt XVI. prestupy do Katolíckej cirkvi aj pre jednotlivých kňazov. Kongregácia otca Davida hlasovala v januári 2012 za prestup ku Katolíckej cirkvi – nešlo teda iba o jednu rodinu, ale o celú farnosť. Davida vysvätili za katolíckeho kňaza v júni 2012.
STRATIL PRÁCU, NIE VŠAK VIERU V BOHA
Nie všetko však prebehlo ideálne. Otec David stratil svoju prácu ako kaplán v hospici aj vikár v kostole a keďže diecéza pre neho v danej chvíli nemala miesto, celá rodina sa musela presťahovať do Davidovho rodného mesta – Hudsonu. Jeho manželka Beth si našla miesto ako učiteľka v škôlke a David sa zamestnal ako automechanik. Už po dvoch týždňoch však prišiel telefonát od biskupa – potrebujeme kňaza. „Ty si kňaz. Je jasné, že Boh ťa sem priviedol práve pre túto úlohu,“ povedal mu biskup a David dodáva: „V tej chvíli som si uvedomil – som doma, tu je moje miesto.“ S pomocou skúsenejšieho kňaza sa nakoniec ujal vedenia farnosti, ktorá bola desaťkrát väčšia ako jeho pôvodná farnosť v Baltimore. A ako prijali kňaza s rodinou noví veriaci? „Myslím si, že nás vnímajú veľmi dobre. Mnoho žien sa dokonca prichádza poradiť s mojou manželkou Beth. Mladá rodinka sa však rozrástla a k synovi Charlesovi pribudla dcérka Cora. Dá sa teda zvládnuť riadenie farnosti a rodinný život? „To, že mám rodinu, ma núti prichádzať na stále nové cesty, ako rásť vo svätosti. Často sa obraciam k svätému Jozefovi,“ priznáva David. „Farnosť má len jedného kňaza, ktorý dokáže naplniť jej požiadavky. Rovnako je v mojej rodine jeden pozemský otec. Vytvára to obrovské napätie, ale zároveň ma to vedie k väčšej dôvere v Boha pri plánovaní dňa.“
Keď sa rodina otca Davida obzerá do minulosti, vníma najmä Božie vedenie a Božiu lásku. „Vždy, keď sa rozprávame o tom, ako sme sa dostali práve na toto miesto, prídeme k záveru, že je to Boh, ktorý nás tu chcel,“ uzatvára David.
Foto: pexels.com, archív respondenta