Kňaz Martin Jarábek: Mať nádej znamená veriť v dobrý koniec, hoci ho ešte nevidím

Počas Jubilejného roka sa veľa hovorí o nádeji. Mnohí cestujú do Ríma, aby prešli Svätou bránou a prijali milosti. Vo Večnom meste žije aj šéfredaktor Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu, kňaz Martin Jarábek. V rozhovore nám prezradil, ako sa môžeme stať pútnikmi nádeje, ale aj to, ako prežíval smrť pápeža Františka a voľbu pápeža Leva XIV.
Čo podľa vás viedlo pápeža Františka k tomu, aby Jubilejný rok 2025 sprevádzalo motto „Pútnici nádeje“?
Je to možnosť ukázať svetu, že my kresťania veríme vo večný život – máme nádej. Dnešný svet nás nemôže naplniť, napriek všetkému, čo nám ponúka. Žijeme v dobe, keď sa vďaka technologickým vymoženostiam môžeme spojiť na diaľku, napriek tomu strácame kontakt s tými, ktorí sú nám najbližšie. Naši blízki sa stali vzdialenými, pritom sa cez internet zdieľame cudzím ľuďom. Svet potrebuje vedieť, že konflikty a hádky sa dajú prekonať. Potrebuje s nádejou konať dobro a pracovať na sebe s víziou horizontu večnosti, s vierou, že Ježiš vykúpil svet.
Čo pre vás osobne znamená Jubilejný rok?
Toto je môj druhý Svätý rok v Ríme. Bol som tu aj v roku 2000 ako študent. Veľmi som sa tešil, že môžem prechádzať Jubilejnou bránou. Naschvál som si dokonca vyberal dlhšiu trasu. Po skončení štúdia v Ríme som žil na Slovensku a v roku 2022 som sa opäť vrátil do Ríma. Pre mňa ako kňaza je Jubilejný rok časom, keď viac rozmýšľam nad svojím životom, čo všetko v ňom nachádzam a ktorým smerom sa mám vydať, čo by bolo treba opustiť, zanechať, prehodnotiť. Vždy, keď prechádzam Svätou bránou, si uvedomujem, že iba cez Ježiša môžem vstúpiť do Božej milosti a iba milosťou som tu, preto rozmýšľam, ako by som sa mohol ešte viac priblížiť Bohu.
Bývate blízko Baziliky svätého Petra, denne stretávate davy pútnikov… Čo vo vás pohľad na nich vyvoláva?
Prednedávnom bolo Jubileum dospievajúcich, do Ríma prišlo 200-tisíc mladých ľudí, ktorí vyznávali svoju vieru. Bolo to naozaj povzbudzujúce. Počas rokov pastorácie som zažil farnosť, v ktorej som mal 12 ľudí na svätej omši počas týždňa, preto ma veľmi povzbudilo, keď som videl, že viera týchto mladých ľudí je živá a radostná.
Dôležitou postavou Jubilejného roka je pútnik nádeje. Aký by mal byť?
Nádej musí byť vidieť, musí z človeka žiariť. Človek, ktorý má nádej, nemá smutnú tvár, nie je ubitý. Aj keď cíti únavu alebo smútok, v jeho tvári môžeme vidieť niečo viac, očakávanie toho, čo príde. Človek, ktorý má nádej, sa neuzatvára do seba, je pripravený pomôcť, dokáže si všimnúť potreby iných. Toto sa prejavuje aj na pútnikoch, ktorých tu stretávame, skupina ide tempom najpomalšieho pútnika. Nie je pre nich dôležité, ako rýchlo sa dostanú do cieľa, ale to, aby tam prišli spolu. Jednota, ku ktorej nás pápež Lev často vyzýva, je veľmi potrebná aj u nás na Slovensku.
Môže nám Jubilejný rok pomôcť k jednote?
Je pripomenutím, že na druhých ľudí sa máme pozerať s úctou aj napriek tomu, že máme iné názory. Môžeme mať radi aj človeka, s ktorým nesúhlasíme. Môžeme ho prijať, stretnúť sa s ním, pomodliť sa, porozprávať sa s ním… Upriamuje našu pozornosť na to, že všetci sme Božie deti, aj keď máme rôzne pohľady na svet, rôzne skúsenosti a minulosť. Naša rôznorodosť môže byť obohacujúca, ak máme vnútornú rovnováhu.
V dnešnej dobe sa často stretávame s osamelými ľuďmi, ktorí sú uprostred davu a cítia sa neprijatí. Jednou z výziev Svätého roka je ukázať druhým, že sú milovaní. Aj keď nie je v našich silách niekomu pomôcť, dajme mu aspoň svoj úsmev, objímme ho.

STAVAJME SVOJ ŽIVOT NA KRISTOVOM VÍŤAZSTVE
Čo ak mám pocit, že nemám nádej?
Keď som sa pýtal svojej mamičky, či užíva nejaké lieky na srdce, odpovedala mi: „Mám lieky na srdce.“ Vtedy som sa zasmial a povedal som jej: „Nejde o to, či ich máš, ale či ich užívaš.“ Niekedy je to tak aj s nádejou. Nádej je čnosť, ktorú dostávame ako dar pri krste. Niekedy však ostáva udupaná hlboko v nás. Ak máme pocit, že potrebujeme väčšiu nádej, prosme Boha, aby nám ju dal. On nám ju dá a v rôznych situáciách ju budeme môcť rozvíjať.
Čo sa mení, ak žijem nádej?
Ak mám nádej, tak verím, že veci dopadnú dobre, žijem vo svetle Veľkej noci. Verím, že ak to nevyzerá dobre, znamená to, že to ešte neskončilo. Ježišova smrť na kríži nebola koniec, aj keď sa to mohlo tak zdať. Aj v našich životoch prichádzajú situácie, keď máme pocit, že je koniec. Nádej je, keď verím v dobrý koniec, ktorý ešte nevidím, lebo som presvedčený, že Boh chce pre mňa dobro. Bez nádeje by sme len veľmi ťažko dokázali žiť.
Môžem nádej v sebe rozvíjať?
Samozrejme, prvom rade v modlitbe, cez živý vzťah s Bohom, z ktorého čerpáme nádej. Tiež cez čítanie Svätého písma, meditovanie nad príbehmi, v ktorých je naozaj hmatateľná nádej. Jozef Egyptský napríklad veril v Božie prisľúbenie, dúfal, že sa naplní. Jeho život bol plný pádov, on však napriek tomu nestratil nádej a Boh naplnil prisľúbenia, ktoré mu dal. Inšpirovať nás môžu aj životopisy svätých – v ich životoch tiež vidíme jasné dôkazy toho, že Boh je verný, napriek tomu, že cesta k naplneniu prisľúbenia môže byť niekedy veľmi zamotaná.
Keď nás niekedy postretnú ťažké veci a stane sa opak toho, v čo dúfame, nestrácajme nádej. Nelamentujme, nesťažujme sa, nehľadajme vinníkov, nebuďme ako ochrnutý človek v evanjeliu, ktorý sa vyhováral: „Nemám človeka, ktorý by mi pomohol.“ Skôr, ako budeme hľadať pomoc u druhých ľudí, uvedomme si, že sme v Božích rukách. Nepodliehajme smútku, úzkostiam a depresiám, stavajme svoj život na Kristovom víťazstve.
Ako sa môžem pozerať na rôzne prehry v mojom živote?
Niekedy niečo, čo sa nám môže zdať ako prehra, môže byť v skutočnosti lepšie ako to, po čom sme túžili. Raz som napríklad koncelebroval na omši a mal som sedieť v prvom rade, ale iný kňaz ma predbehol. Musel som ísť do druhého radu, bol som z toho aj trochu sklamaný. Potom som však zistil, že predo mnou sedí sekretár Svätého Otca, pri znaku pokoja sme si podali ruky a na konci omše sa ku mne otočil, usmial sa a podal mi ruku. Nakoniec som bol veľmi rád, že som sedel v druhom rade. Niekedy je dobré nelipnúť na našich predstavách a plánoch. Stále sa učím, že aj keď to možno vyzerá zle, Boh to môže premeniť na dobré. Cesta k zmŕtvychvstaniu viedla cez kríž.
Čo ak sa nám zdá, že Boh na svoje prisľúbenie zabudol?
Nezúfajme, pracujme na sebe, rozvíjajme svoje talenty, nepochybujme o Bohu ani o sebe. Sme síce slabí a krehkí, ale Boh nás miluje takých, akí sme. Ak veci nejdú, ako by sme si priali, môžeme to vnímať ako priestor na zamyslenie sa a otvorenie sa Božiemu plánu, ktorý je ešte väčší ako ten náš. Niekedy sa hovorí, že ľudia sa delia na dve skupiny: jedna skupina verí na zázraky a vidí ich vo svojom živote, tá druhá na zázraky neverí a preto nie je schopná ich vidieť aj napriek tomu, že sa dejú.

UVEDOMOVAŤ SI MILOSTI V NAŠOM ŽIVOTE
Svätý rok je rokom milostí. Aké sú to?
Počas Jubilejného roka sa ako veriaci snažíme získať odpustky. Dôležité je však uvedomiť si, že každé odvrátenie sa od hriechu, každé uznanie si svojej viny a ľútosť nad ňou je veľká vec. Keď spáchame hriech, urobíme tým škodu, a aj keď máme odpustené, škoda ostáva. Môžeme si to vysvetliť na situácii, keď rozbijeme okno – ospravedlníme sa, odpustia nám, ale okno ostáva rozbité. Milosti Jubilejného roka nám pomáhajú zaceľovať rany a liečiť zranenia minulosti, ktoré spôsobil náš hriech.
Počas Svätého roka sú milosti na dosah. Dôležitou otázkou je: do akej miery sme schopní ich prijať? Mnohí ľudia prechádzajú Svätými bránami a ani si neuvedomujú, čo môžu získať.
Čo nám môže pomôcť prijímať milosti?
Na to, aby sme milosti vedeli prijať, musíme si ich v našich životoch uvedomovať v rôznych situáciách, nielen počas Jubilejného roka. Napríklad aj počas každej svätej spovede. Ak si uvedomíme, čo sa počas nej odohráva, tak sa na ňu budeme dôkladne pripravovať. Nebudeme sa spoliehať na to, že nám Boh odpustí, ak zhrešíme, ale naozaj sa budeme snažiť vyhýbať sa hriechu a správne si formovať svedomie. A ak aj zhrešíme, nesmieme sa uzatvárať do seba, potrebujeme sa vystaviť Božiemu odpusteniu a milosti.
Ako môžu byť pútnikmi nádeje ľudia, ktorým zdravotný stav, prípadne životné okolnosti nedovoľujú putovať?
Aj túžba je dôležitá. Nech sme v akejkoľvek zložitej životnej situácii, Boh chce, aby sme sa na neho obrátili. Niektorí majú možnosť pozrieť si alebo vypočuť si svätú omšu, čítať Sväté písmo, duchovnú literatúru, príhovory Svätého Otca.
Zažili ste aj vy niekedy podobnú situáciu?
Áno, bol som pripútaný k nemocničnému lôžku takmer rok. Dva týždne som sa nevedel modliť ani breviár, lebo mi veľmi slzili oči a prestával som vidieť. Nevedel som sa ani poriadne najesť. Choroba mi postihla nervovú sústavu, stratil som pamäť. Keď mi bolo najhoršie, modlil som sa ruženec, dva desiatky mi niekedy trvali aj hodinu. Myšlienky mi blúdili. Vtedy som Bohu povedal: Pane Bože, ja ti nemám čo dať, neviem ti slúžiť, neviem sa modliť. Zober moju posteľ ako môj oltár. Obetujem ti to, čo môžem – moju bolesť, smútok, samotu, túžby, ktoré nemôžu byť naplnené.“
Zmenilo sa vtedy niečo?
Áno, keď som Bohu odovzdal svoje trápenie, mal som silu niesť ho. Lekári nechceli ani veriť, že mám bolesti, lebo som sa stále usmieval, vyzeral som, že mi nič nie je. V tom čase ešte nevedeli príčinu mojich bolestí. Takže som ich musel presviedčať, že naozaj trpím, aj keď to tak navonok nevyzeralo. Nakoniec mi diagnostikovali boreliózu. Aj cez túto skúsenosť som si uvedomil, že aj keď máme pocit, že nič nezmôžeme, Boh nám vždy dáva možnosť byť v jeho blízkosti, aj bez slov. Dôležité je nezastaviť sa, ale aspoň pomaly napredovať v duchovnom živote.

SME TU, ABY SME SLÚŽILI
Počas Svätého roka zomrel pápež František. Ako ste prežívali jeho posledné týždne vo Vatikánskom rozhlase?
Prežívali sme s ním čas jeho choroby. Bolo to náročné obdobie, keďže denne vychádzali správy o jeho zdravotnom stave. Potom sa mu stav na chvíľu zlepšil a mysleli sme si, že už je dobre. Do toho nám prišla správa o jeho úmrtí. Cítil som smútok a prázdnotu, ale aj veľkonočnú nádej. Stratili sme človeka, ktorý nám bol blízky, informovali sme o ňom, prekladali jeho príhovory, stretávali sme ho.
Veľmi som sa chcel zúčastniť pohrebu pápeža Františka, aj som sa prihlásil, ale nakoniec som nemohol ísť. Musel som stihnúť preložiť homíliu do slovenských médií. Bolo mi to ľudsky veľmi ľúto. Náš prefekt takéto situácie opísal slovami: „My tu nie sme na to, aby sme boli účastní, ale aby sme slúžili.“ To sú neviditeľné obety, ktoré prinášame.
Informovali ste aj o zvolení nového pápeža. Čo ste si vy pomysleli ako prvé, keď ste sa dozvedeli, že pápežom sa stáva Robert Prevost?
V ten deň som bol veľmi unavený, bolo toho v práci naozaj veľa, a tak som povedal kolegyni, že už idem domov, veď „dnes aj tak pápeža nezvolia“. Pre istotu sme však dopredu nahrali jednu vetu: „Biely dym a zvony vatikánskej baziliky nám oznámili, že máme nového pápeža.“ K tomu sme dopredu nahrali pár minút o tom, čo sa deje od zvolenia nového pápeža až do chvíle, keď vyjde na balkón. Nakoniec sme stihli do vysielania pridať aj správu o tom, kto sa stal Svätým Otcom.
S kardinálom Prevostom ste sa už predtým stretli?
Trochu som dúfal, že zvolia niekoho z mojich susedov, lebo bývam v dome s ôsmymi kardinálmi, aj keď nie všetci sú voliči. To sa mi aj splnilo. Je to zaujímavý pocit, keď som si spomenul, ako som sa s kardinálom Prevostom stretával vo výťahu, ako sa ma spýtal, kto som a odkiaľ pochádzam. Keď som povedal, že zo Slovenska, povedal mi, že tam bol a tento rok sa tam ešte dvakrát chystá. Je to veľmi dobrý človek, k ľuďom sa správa ľudsky a príjemne.
Večer po jeho zvolení sme čakali, že ostane v Dome svätej Marty, potom sa však začala šíriť informácia, že príde k nám. Celý dom bol hore nohami. Čakali sme na neho tri hodiny. Boli sme nadšení, keď prišiel.
Priniesla zmena pápeža niečo nové do prežívania Jubilejného roka?
Zmenou pápeža sa Jubilejný rok nezmenil, lebo nie je o pápežovi, ale o premene srdca. Prejsť úzkou bránou, ktorou je Kristus, zamyslieť sa nad svojím životom, prehodnotiť svoje konanie, zakopať vojnové sekery, odpúšťať a zmieriť sa sám so sebou, blížnymi a Bohom.
Prečo dnešná Cirkev potrebuje Leva XIV.?
Z toho, čo zatiaľ môžeme vidieť z jeho prvých krokov a vyjadrení, si myslím, že to bola veľmi dobrá voľba. Už nejaký čas sa pohybuje v Rímskej kúrii, vie, ako to tam funguje. Má schopnosť povzbudiť kňazov. Tak, ako sme veľmi potrebovali, aby nám pápež František pripomínal Božiu lásku a milosrdenstvo, tak pápež Lev nás, podľa jeho príhovorov, učí, ako na lásku a milosrdenstvo odpovedať. Tak, ako sme pred rokmi potrebovali počuť posolstvo od pápeža Františka, dnes ho potrebujeme počuť od pápeža Leva.
Vatikánsky rozhlas je „hlasom pápeža“. Čo všetko sa zmenilo so zmenou Svätého Otca?
Pápež František bol vo svojich prejavoch veľmi spontánny, často sa vo svojich príhovoroch nedržal vopred pripraveného textu, niečo pridal, iné zas nepovedal. Pápež Lev sa, naopak, drží svojich textov, prekladatelia nemajú toľko roboty. Je zaujímavé, ako obaja pápeži cez svoju jedinečnosť zjavujú svetu Božiu lásku, každý úplne originálnym spôsobom. Obaja nás vyzývajú, každý svojím spôsobom, aby sme využili milosti Jubilejného roka, aby sme boli naozaj poslami nádeje, ktorí nehľadajú naplnenie vo virtuálnej realite, ale vo vzťahu s Bohom a blížnymi, aby sme budovali vzťahy a neodkladali robenie dobra na neskôr.
Foto: archív respondenta