Konečne môžem mať sex hocikedy a hocijako! Alebo?

Už máme za sebou dlhé obdobie (viac či menej úspešné) predmanželskej čistoty a konečne sme manželia. To, čo sme si museli/mali odrieknuť pred spoločným „áno“, sa nám teraz zdá na dosah v neobmedzených možnostiach, najlepšie od rána do večera a od večera do rána. Má byť manželská sexualita kresťanských (ale nielen takých) manželov bezuzdným užívaním si?

Užívanie s porozumením

V čase, keď sa naše deti učia čítať v škole, kladie sa veľký dôraz (a to aj u stredoškolákov) na čítanie s porozumením. Teda: nielen vedieť čítať, ale aj porozumieť textu a jeho obsahu – tak viditeľnému, ako aj skrytému, vyplývajúcemu z kontextu slov a kladenia viet.

Rovnako to platí aj s prijatím a prežívaním sexuality. Možno sme (niekedy s nevôľou a vnútorným nesúhlasom) prijali existenciu predmanželskej čistoty, vrátane kadejakých potknutí a pokusov o vlastné výnimky. Toto obdobie prípravy do manželstva (a to aj v podobe zdržanlivosti) je presne tou fázou „učenia sa čítať“ svoju sexualitu.

Tak ako je to pri čítaní s porozumením, podobne je to aj so sexualitou: ak majú mnohí dospelí problém pochopiť text, pretože vedia len technicky čítať (teda vedia, ako čítať písmená do slov a spájať do viet, bez vnímania obsahu), mnohí kresťanskí manželia majú problém s prijatím čistoty a zdržanlivosti v manželstve, ktorý často vyplýva z jej nepochopenia pred manželstvom. Nerozumieť podstate v prežívaní manželskej sexuality však prináša fatálne dôsledky do všetkých oblastí života, v ktorých sa manželia pohybujú.

Čo to teda tá čistota a zdržanlivosť je?

 

 

Základný pojmový slovník

Čistota nám evokuje umývanie sa mydlom a hygienu tela. Je to preto, aby nás špina, ktorá sa na nás dostane pri dennom pohybe, neoberala nielen o vonkajšiu krásu (a tým aj o (seba)prijatie a dôstojnosť), ale aby sme sa chránili pred tým, čo by mohlo prísť cez nečistotu ako ohrozenie do nášho organizmu a vziať nám telesné zdravie.

Tento istý princíp platí pre čistotu v duchovnom pohľade, zvlášť pri prežívaní sexuality. Dívať sa čisto na seba a na iného znamená ponechať sebe aj jemu nádhernú dôstojnosť, dať sebe aj inému láskavé prijatie a nedovoliť, aby čokoľvek zašpinilo môj vnútorný pohľad, ktorý má byť rovnaký, aký má na každého človeka Boh. Ako sa na nás díva on? Si vzácny, jedinečný, nádherný… nie je nik taký ako ty! Žasnem nad tebou a milujem ťa takého, aký si, bez podmienok, bez vlastných požiadaviek (či u ľudí chúťok). Hľadám tvoje šťastie, chcem, aby ti bolo pri mne, so mnou dobre.

Toho, čo môže tento pohľad pokaziť, je viac než dosť: a asi nie sme naivní, aby sme tvrdili, že to tak nie je. Tak často zdôrazňované právo na vlastné šťastie a vlastné videnie toho, čo je pre každého šťastím, je len hrubo maskovaný egoizmus najhoršieho zrna. Taký, ktorý nerešpektuje ani vlastnú jedinečnosť a už vôbec nie jedinečnosť iného. Druhý sa pre neho stáva vecou, objektom na použitie a dosiahnutie takto definovaného šťastia, ktoré je také krátke, až ho treba „dosahovať“ čím častejšie, často aj so zmenou „objektov“, ktoré majú poslúžiť na jeho opätovné dosiahnutie.

A sme pri zdržanlivosti: ak definujeme šťastie podľa súčasného slovníka, keď je šťastím to, čo si vezmem najviac, najčastejšie a podľa chutí (bez ohľadu na druhého), zdržanlivosť tu nemá miesto. Lebo ja chcem byť šťastný… a preto mi ty musíš poslúžiť! Takto chápané šťastie nevidí druhého ako vzácneho… neteší sa z toho, čo robí radosť jemu, lebo na to pri svojom „ja“ systéme jednoducho nedovidí a, navyše, nevie čakať. Nemá prečo – chce byť šťastný teraz a hneď!

Je ľahké domyslieť si, čo môže vzniknúť z takéhoto pohľadu nielen v bežných vzťahoch. Aké náročné je potom prežívať s týmto pohľadom na šťastie manželskú sexualitu, ktorá je najintímnejším otvorením sa a darovaním sa druhému? Zranení z týchto chvíľ je aj v kresťanských manželstvách veľa a často sú zle hojené.

Hovoriť teda, že Boh či Cirkev vymyslela blbosť s témou predmanželskej a manželskej čistoty, je popretie toho, že ten druhý, komu si povedal „áno“ pred tvárou Boha a Cirkvi, je pre teba tým najúžasnejším darom. Ostáva teda otázka, prečo si si ho vzal a či je dôvodom, pre ktorý si vstúpil do manželstva, skutočne láska?

 

 

Právo, či dar?

Vráťme sa ešte raz späť. Svadobné šaty dávno vyzlečené, sviatočné sako a biela košeľa prehodená cez stoličku. Alebo sme pomaly už aj zabudli (a na svadobnú fotografiu sa nedívame), ako to bolo. Vrátane manželského sľubu a slov „budem ťa milovať a ctiť“.

Je jasné, že sa navzájom priťahujeme a potrebujeme byť spolu aj za dverami manželskej spálne ako muž a žena v najhlbšej intimite. Rozumieme aj mužovej silnej potrebe sexuálneho naplnenia. Otázka znie, ako sa to celé odohráva.

Z čias a slovníka našich rodičov a starých rodičov sa prenieslo aj do vedomia a zvykov mnohých našich mužov slovné spojenie (aplikované v praxi) o práve na telo. Zo slov svätého Pavla z Listu Korinťanom (1 Kor 6, 19 – 7, 5) sa dlhé roky nesprávne vykladalo, že muž si môže kedykoľvek zažiadať „použitie ženinho tela“. Veď nato sa oženil, aby so ženou spal, nie? Nárokovanie na naplnenie potreby je na jednej strane pochopiteľné a oprávnené, na druhej strane: je správna motivácia, že mne sa žiada mať naplnenie a urobím to hocijako?

 

V tomto kontexte je akýkoľvek vynútený manželský akt (najčastejšie voči žene) hriechom – pretože ho neviedla láska, ale žiadostivosť. (Bratia Česi to nazvali veľmi trefne – „chtíč“.) Znovu si treba uvedomiť: neexistuje žiadne právo na telo toho druhého ani na to, že ja musím dnes večer o ôsmej dostať milovanie! Oprávnená je túžba, vášeň, sila, ktorá priťahuje jedného k druhému – ale má byť príčinou, pre ktorú sa usilujeme zapáliť rovnakú túžbu byť spolu aj u toho druhého.

Neexistuje žiadna okolnosť, keď má jeden z manželov právo „vziať“ si proti vôli toho druhého, napriek jeho prežívaniu a situácii, jeho telo a použiť ho na vlastné uspokojenie. Navyše: zraniteľnejšia je v tejto požadovačnosti práve žena. Ona nesie z každého manželského splynutia dôsledky tak telesné, ako aj duchovné. Z toho, ktoré nesie znaky vzájomného darovania sa v radosti a láske, si nesie nový impulz, nadšenie do života, silnejšie zjednotenie a väčšie odhodlanie prinášať dobro svojmu manželovi – aj v podobe ďalšej nádhernej noci. Z toho, do ktorého bola akýmkoľvek tlakom (od fyzického, slovného alebo situačného zo strachu či obavy) dotlačená, si nesie veľmi ťažké zranenia a stratu dôvodu milovať. Podobá sa ošklbanému stromu, z ktorého záhradník otrhal kvety skôr, ako rozkvitli a mohli priniesť plody, a ďalej ho v plnom raste orezáva…

 

 

Nemá byť obojstrannou snahou (ako manželovou, aby citlivo vnímal rozpoloženie a situáciu svojej manželky, tak manželkinou, aby sa usilovala byť spoluhráčkou v nádhernej hre o vzájomnú intimitu bez „náhlych“ bolestí hlavy), aby bol náš strom lásky živý, krásny a prosperoval?

Ak teda neexistuje právo na telo, ako vnímať sexualitu a jej prežívanie? Nemožno vlastniť žiadneho človeka, hoci v súčasnosti na to tlačí tlak doby a mnohých vyhranených skupín aj cez možnosti medzinárodného zákona. Toto jasné pravidlo je dané Bohom.

To, čo si nesieš ako jedinečnosť muža či ženy, je pre toho druhého v ponímaní intimity dar. Môžeš si nárokovať dar? Nie. Môžeš si vynútiť jeho skoršie „dodanie“ podľa tvojich predstáv alebo ho môžeš vytrhnúť z rúk toho, kto ti ho prináša, skôr, ako ti ho podá, a roztrhnúť jeho obal… ale nečuduj sa následkom.

Dar ti bude daný a najlepšie si ho vychutnáš, ak bude váš vzťah rásť a ty budeš skutočne milovať a ctiť svoju polovičku. Ak budeš ty prichádzať prvý/prvá, aby si urobil/a niečo viac, ako je povinnosť. Ak nie je núdza o jemné slová, pochvalu, pozornosti, objatia a vyznania lásky. Ak rešpektuješ, že ten druhý potrebuje svoj čas. Ak pamätáš, že si manželským sľubom dostal jedinečnú, nádhernú bytosť a Boh ti dal zvláštnu výsadu špeciálne sa o ňu starať.

 

 

Umenie čakať

Aj keď ste si to možno obaja (alebo len jeden) pred manželstvom nemysleli, je to tak: aj v manželstve je potrebné ovládať umenie čakať. Tento nácvik pred manželstvom nie je samoúčelný. Už len pri pohľade na rešpektovanie jedinečnosti a dôstojnosti môjho manželského partnera potrebujem byť cvičený a vedený v čistote a zdržanlivosti.

No i tak sa aj v manželstve vyskytujú okolnosti, keď jednoducho treba čakať. Náročné tehotenstvo, nepredvídaná choroba, pracovné vyťaženie či vzdialenosť z domova. Nedostačujúce finančné zdroje pre uživenie ďalšieho dieťaťa či nepostačujúce bývanie. Naplnený počet detí, ktoré vládzete prijať (napriek odovzdaniu sa do Božej vôle), alebo príliš veľa malých detí a vyčerpaná manželka. Mnohí kresťanskí manželia (muži) vám povedia, že najdlhší a najťažší čas v mesiaci je tých päť dní ovulácie. Čo budeš robiť, ak nebudeš vládať ani v normálnej situácii čakať, dívať sa čisto a byť zdržanlivý? Ak to nedokážeš, ak zlyhávaš, možno rovnako ako pred manželstvom, hovoríš svojej polovičke: „Si pre mňa vec na moje uspokojenie. Použijem ťa.“ Tvoje počudovanie z toho, že váš vzťah chladne, bude už len potvrdením tvojej hlúposti.

Znovu sa treba stíšiť a v pravde povedať Bohu „prepáč“. (Rovnaké slovo by patrilo aj Cirkvi, ktorá toto slovo Boha odovzdáva a preto je taká nepopulárna.) Boh chce silné, zdravé, vášnivé vzťahy, v ktorých bude plno horúcej sexuality, inšpirovanej obojstrannou túžbou darovať sa jeden druhému a urobiť toho druhého šťastným. Nemá nič proti vášnivému sexu manželov, ba teší sa z neho. Paradoxne, patrí k tomu aj čistota a zdržanlivosť. Lebo: aj keď máš rád palacinky a chcel by si ich jesť každý deň, s kopcom šľahačky a džemu, navyše poliate čokoládou, ver, že po krátkom čase sa obješ a budeš ich do seba pchať len zo zotrvačnosti, bez vychutnania. A jedného dňa odsunieš tanier a budeš k nim mať totálny odpor.

Boh je múdry. Aj v tom, ako vymyslel sexualitu manželov – s dôsledkami telesnými, psychickými aj duchovnými. Nemáme na neho a na jeho know-how. Tak ho aspoň nekazme.