Koordinátorka Mária Kačeriaková: Nespolieham sa na vlastné sily. Žijem z viery v Ježiša Krista

Mária Kačeriaková je mladá koordinátorka pastoračného centra v Podunajských Biskupiciach. Napriek tomu, že je takmer všade, je často neviditeľná. Vie nasmerovať, pomôcť, vypočuť a jej práca je zároveň jej poslaním. Avšak nebolo tomu tak vždy.

Majka odpovedá na otázku, kým je, prekvapivo stručne: „Som dcérou svojho otca, toho pozemského aj nebeského. Moje súkromie a moja práca sú dve oblasti, ktoré sú vzájomne prepojené.“ Majkina práca je zároveň tým, čo ju napĺňa. Je koordinátorka pastoračného centra a jej úlohou je v prvom rade pomoc ľuďom. Táto žena je človek prvého kontaktu, ten, ktorý vypočuje, nasmeruje, povzbudí či pomôže. Aby to však neznelo ako z románu, vykonáva aj prácu ako je administratíva, pomoc miestnemu kňazovi či praktické úlohy okolo pastoračného centra. 

Nenápadný život s výnimočným snom

Majka sa vo farnosti v Podunajských Biskupiciach pohybuje celý život. Je to jej domov. Jej cesta za službou v Cirkvi paradoxne začala v čase, keď bola táto farnosť takmer mŕtva. Do kostola chodilo málo mladých ľudí a aktivity farnosti boli v tom čase minimálne. Po skončení školy v odbore zdravotná sestra premýšľala nad nadstavbou a zaujala ju farmácia. Napriek tomu, že štúdium farmácie nezvládala, ukázalo sa, že toto jej rozhodnutie bolo ďalším krokom na jej životnej aj duchovnej ceste. Spoznala tam dievča, ktoré ju priviedlo na mládežnícku svätú omšu k saleziánom. Nikdy nič podobné nezažila, celý priebeh omše, spev a zaangažovanosť mladých a detí ju nadchla. Vo svojom srdci pocítila, že toto je presne to, čo si nemôže nechať pre seba a chce priniesť do svojej farnosti. Boh ju volal k aktivite, vdýchnuť pohyb a život tomu, čo zatiaľ „spí“. A tak sa zrodil jej sen – nielen pomáhať, ale pomáhať v Cirkvi, vo svojej farnosti a nebyť iba pasívnym pozorovateľom.

Keď plány nevychádzajú

To je však len začiatok príbehu… Prišla prvá výzva – zúčastniť sa stretnutia mladých v Galante. Veľmi tam túžila ísť a verila, že to bude prvý krok k začiatku niečoho dôležitého. Skúste si predstaviť, ako toto mladé a nadchnuté dievča prichádza za kňazom farnosti. „Miesto nadšenia kňaza a potľapkania po ramene či uznanlivom prikývnutí som dostala stručné nie. Vraj by sa aj tak nik neprihlásil, spomína Majka.“ Kňazovi oponovala, že ona by sa predsa prihlásila, no jeho odpoveď znela: „Kvôli jednej to robiť nebudem.“

No ani toto sklamanie neuhasilo oheň, ktorý horel v jej vnútri. Zozbierali sa spolu so zvyškom mladých ľudí vo farnosti – v tom čase boli štyria – a išli na túto akciu sami. Bolo to fantastické a Majka si zaumienila, že o rok sa skúsi spýtať pána farára znova a pozve viacerých.

Po roku však bola odpoveď rovnaká. Keď vám však zabuchnú dvere, skúste ísť oknom, a presne to spravila Majka. Vybrala sa do susednej farnosti a oslovila iného kňaza. Ten súhlasil, ale povedal, že musí vyriešiť dopravu autobusom, načo hrdinka tohto príbehu nadšene prikývla, aj keď netušila, kde a ako vybaví narýchlo autobus. Keď kráčala domov, za bránou jedného rodinného domu zbadala zaparkovaný autobus. Dodnes nevie, čo jej to napadlo, ale zazvonila na zvonček a spýtala sa, či ten autobus patrí pánovi, ktorý tam býval. A naozaj patril, bol to šofér autobusu, s ktorým sa ešte v ten večer dohodla na tom, že odšoféruje ich prvú „mládežnícku akciu“. Tento cudzí ochotný pán sa od tohto momentu stal spolupracovníkom farnosti a chodil na každú farskú púť či akciu ďalších 15 rokov, až pokým neodišiel do dôchodku.

Aj keď to vyzerá ako „happyend“, nebol to moment, kedy sa Majkin život zlomil a ona začala robiť presne to, po čom túžila. Naopak – jej život sa vliekol pomaly, naoko sa vzďaľoval od cesty, ktorú si vysnívala. Študovala ošetrovateľstvo a po skončení vysokej školy premýšľala, čo ďalej. No ďalšie pracovné oblasti boli na míle vzdialené od jej cieľa. Pracovala najskôr v reklamnej agentúre a potom v štátnej správe. Na oboch pozíciách sa síce necítila ako ryba vo vode, ale získala mnoho skúseností, ktoré teraz vie zužitkovať. Takže aj toto obdobie bolo súčasťou budovania sna a zároveň povolania, ktoré v nej každým dňom rástlo.

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Nastalo obdobie, keď si Majka hľadala novú prácu. Odpísala na pár ponúk a pripravovala sa na pohovor, ktorý ju čakal nasledujúce ráno. Vtom zazvonil telefón. Na druhom konci sa ozval miestny pán farár a ponúkol jej pracovnú ponuku vo farnosti. V ten istý večer sa stretli a dohodli na spolupráci, o ktorej celé tie roky snívala. Pracovať pre Cirkev bol Majkin dlhoročný sen. Ponuku samozrejme prijala, aj keď iba tušila, čo všetko ju čaká. V tomto povolaní pôsobí už 12 rokov. Počas tohto dlhého obdobia ju stretnete vo väčšine prípadov s úsmevom na tvári. Ako je to možné? Rovnakú otázku jej položil jeden neznámy pán, ktorému odpovedala: „Ak by som sa spoliehala na vlastné sily, veľmi rýchlo zlyhám. Moja odpoveď je jednoduchá: Žijem z viery v Ježiša Krista.“

Kroky viery

Na ceste tejto mladej ženy však boli a sú aj skúšky. Jednou z nich bola smrť mamy. Keď ležala v nemocnici a jej rodina vedela, že prognóza je zlá, zažívali zvláštny čas… Smutný, ale zároveň veľmi požehnaný. V čase, keď mama umierala, zanechala svojim deťom veľký dar viery. V jeden deň, keď Majka videla, že s mamou je zle, zavolala do nemocnice kňaza. Vyspovedal ju a keď jej išiel udeliť pomazanie chorých, zavolal ich dnu. Mamka bola vo veľmi zlom stave, oči mala zavreté, ťažko dýchala, hlas bol takmer nečujný. Kňazovi odpovedala šeptom, bolo na nej vidno, že sa veľmi trápi. Majku napadlo, že sa možno vo svojom vnútri pýta: „prečo to celé Boh dopustil, celý život som sa modlila, veď mohlo byť všetko inak…“ Všetci stáli okolo maminej postele a kňaz sa jej spýtal: „Veríš v Boha, Otca Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme?“ A Majkina mama, pomedzi lapaní po dychu, odpovedala veľmi pevným a jasným hlasom: „Verím.“ Majka si spomína na tento okamih so zimomriavkami na tele: „Neviem, čo som čakala, ale prebehlo mi hlavou, že muselo byť veľmi ťažké povedať to. Veríš, aj keď si v takomto stave? A premkol ma pocit, že spôsob, akým odpovedala – pevne a pokojne –, bol svedectvom viery pre celú našu rodinu. ‚Aj napriek utrpeniu, aj napriek blížiacej sa smrti, ja ti verím. Verím v teba, Boha, Pána neba i zeme.‘ Od toho momentu sa v mojom živote rozplynuli pochybnosti a strach zo smrti. Moja mama mi odovzdala ten najkrajší dar. Neochvejnú vieru.“

Nechcem žiaru reflektorov. Chcem byť svetlom pre iných

Majka si veľmi výrazne spomína na vlastnú hospitalizáciu spred pár rokov. Pri odchode váhala, či si má vziať svoj obľúbený ruženec, ktorý mal pre ňu osobitný význam. Aj keď sa trochu bála, že ruženec stratí, nevedela sa striasť pocitu, že si ho vziať musí. Keď sa v ten večer pri večeri v nemocnici prežehnala, ozval sa hlas oproti sediacej mladej ženy: „Aj ja som veriaca… ale do kostola nechodím.“ Takto sa Majka zoznámila so svojou veľmi dobrou kamarátkou, ktorú kvôli anonymite nazvime Zuzka. Zuzku trápi zákerná choroba a nemá to jednoduché. Počas ich prvého stretnutia v nemocnici sa veľa rozprávali. Zuzka povedala, že ani nevie, ako by sa mala modliť. Vtom jej zrak padol na Majkin nočný stolík, na ktorom bol položený jej obľúbený ruženec. „Ten je nádherný,“ reagovala Zuzka, „nikdy som žiaden ruženec nemala. Ani neviem, ako sa modlí…“ Majka úplne automaticky odpovedala: „Je tvoj.” Dnes sú so Zuzkou kamarátky a počas dvoch rokov je Majka svedkom zmeny v Zuzkinom duchovnom živote. Po dlhých rokoch sa Zuzka vyspovedala a ako vraví, Ježiša jej už nikto nevezme. Napriek ťažkej chorobe sa do jej života vkráda svetlo a nádej. Majkinou „hlasnou“ evanjelizáciou bolo jednoduché prežehnanie sa pred jedlom. Niekedy je malé gesto viery mocnejšie než krik ampliónu.

Foto: archív respondentky