Kornel Kapinay: Manželstvo s katolíčkou mi zmenilo pohľad na katolícku vieru

Vyrastal v baptistickom prostredí, v 15 rokoch sa nechal pokrstiť. Na vysokej škole chodil do spoločenstva s katolíkmi, ktorých chcel evanjelizovať. No našiel tam živú vieru i manželku. Dnes je animátorom v príprave birmovancov a je členom katolíckych hnutí a spoločenstiev. Kornel Kapinay hovorí o svojej ceste k pochopeniu katolíckeho učenia.

Môžete priblížiť svoje duchovné zázemie?

Pochádzam z veriacej rodiny, z baptistického prostredia, kde sa kládol dôraz na obrátenie, na osobnú vieru. V podstate od malička som bol vedený k tomu, aby som sa raz rozhodol, či idem za Bohom, alebo nejdem. Toto rozhodnutie ma malo viesť ku krstu a k vyznaniu viery, na čo baptisti kladú hlavný dôraz.

Kedy ste prežili to rozhodnutie nasledovať Krista?

Mal som 15 rokov. V našom zbore som videl obrátených ľudí a počúval svedectvá o tom, čo Boh koná, avšak kládol som si otázku, či Boh existuje, potreboval som to tak sám rozriešiť alebo osobne zažiť. Hľadal som aj racionálne, aj duchovne. Racionálne hľadanie vyzeralo tak, že som sa chodil zamýšľať niekam do lesa, o čom vlastne život je. Snažil som sa definovať, čo je zmyslom života. Prišiel som na to, že ak neexistuje Boh, tak neexistuje zmysel života. To mi pomohlo si tie veci racionálne zadefinovať. Ale hľadal som aj Boží dotyk, túžil som ho zažiť. Na jeden letný tábor som išiel veľmi hladný po Bohu. Tam som zažil silné vanutie Ducha Svätého. Zároveň sa tam obrátil jeden kamarát. V tej chvíli som vedel, že Boh na 100 % existuje. Potom už bolo jednoduché rozhodnúť sa pre krst. Ten som prežil v septembri 2008.

Potom prišla stredná škola, vysoká škola, vy ste sa rozhodli študovať medicínu v Martine. Prečo?

Ešte predtým, ako som sa obrátil, som vedel, že mám túžbu slúžiť ľuďom. Zároveň ma bavili prírodné vedy, ktoré mi išli, preto som bol veľmi skoro rozhodnutý, že idem na medicínu.

V Martine ste prišli do kontaktu s katolíkmi. Ako sa to stalo?

Zavolali ma hrávať na sväté omše, pretože potrebovali gitaristu. Videl som, že ľudia sú tam celkom v pohode, tak som to skúsil. Zároveň som evanjelizačný typ, tak som si povedal, že budem evanjelizovať aj medzi katolíkmi. (úsmev) Pomáhal som vtedy aj v jednej biblickej skupinke. Tak som chcel pritiahnuť ľudí aj na štúdium Biblie. Ale celkom sa mi zapáčilo aj na tých svätých omšiach. Najmä komunita ľudí. Neskôr môj spolužiak dostal nápad založiť chválovú kapelu. Oslovil viacero ľudí, ktorí vedeli na niečo hrať. Bolo tam aj moja budúca manželka Terinka. Začali sme sa stretávať, ale ona mala trošku inú víziu. Nechcela hneď chválovú kapelu, najskôr sa chcela modliť, budovať malé spoločenstvo, a potom z toho vytvoriť hudobné teleso. Začali sme sa teda spolu modliť a prerástlo to do veľmi hlbokých vzťahov. Takto vzniklo spoločenstvo, ktoré mi veľmi oživovalo srdce. Bol som v tých vzťahoch veľmi šťastný a našiel som tam domov. Začali sme robiť duchovné obnovy pre študentov. Pri nich moje evanjelizačné srdce horelo, lebo som videl, že tam ľudia spoznávajú Božiu lásku.

A neprekážalo vám, že ľudia spoznajú Boha, no zostávajú katolíkmi?

Riešil som to, bol to pre mňa kompromis. Najspokojnejší by som bol, keby neboli katolíci, ale bolo to lepšie, ako keby boli vlažní alebo neveriaci katolíci, ktorí nezažili Ježišovu lásku. No videl som, že ľudia spoznávajú Boha a videl som, že tí katolíci nie sú úplne mimo. Že aj oni majú vzťah s Bohom. A hlavne, na tom malom stretku som videl, že ľudia okolo mňa majú veľmi živý vzťah s Bohom a ich život ma inšpiroval a obohacoval.

Ako sa to vyvíjalo ďalej?

Veľmi dôležitá bola pre mňa skúsenosť, keď sme s malým stretkom išli na víkend do Prievidze, kde sme išli na chvály a mali sme čas na budovanie vzťahov. Tam som videl fungujúce spoločenstvo s dobrým a zdravým dôrazom na Ducha Svätého. To ma obohatilo a bol som v úžase pred tým, čo Pán Boh robí medzi katolíkmi. Hovoril som si, že takúto slobodu na chválach často nevidieť ani v protestantskom prostredí. Aj vedúci spoločenstva boli prebudení a videl som, že naozaj majú Ducha Svätého. Vtedy som si zároveň potreboval utriasť, či sú katolíci moji plnohodnotní bratia alebo to mám brať opatrne.

Na čo ste prišli?

Veľa som sa za to modlil. Zároveň som na sociálnych sieťach videl článok, keď sa pastor Kris Vallotton stretol s pápežom. Pod tým článkom bolo veľa komentárov, ktoré hovorili, že s katolíkmi sme bratia. Niektorí to zase kritizovali, že Katolícka cirkev je antikrist. Ja som veľmi dobre poznal tieto témy, lebo som ich v sebe riešil a poznal som aj všetky možné argumenty, prečo nejsť s katolíkmi – a potreboval som sa rozhodnúť, či idem napravo, alebo naľavo. Či katolíkov budem brať ako plnohodnotných bratov, alebo si poviem, že nie a všetko to stopnem. Počas modlitby som videl, že je to Božie dielo, že je tam prítomný Duch Svätý a aj mňa to spoločenstvo veľmi obohacuje a zažívam tam domov. Vtedy som si povedal, že katolíci sú moji bratia.

Spomenuli ste, že ste v spoločenstve našli manželku, katolíčku. Ako sa to stalo?

Boli sme spolu v malom stretku a ja som si pár mesiacov hovoril, že ak by som niekde u protestantov zbadal také dievča, ako je Terinka, tak by som určite chcel, aby to bola moja manželka. Ale voči nej som mal úplný blok. Bola katolíčka a hovoril som si, že v živote nebudem katolík a nebudem vychovávať svoje deti v Katolíckej cirkvi. No keď som rozlíšil, že katolíci sú moji bratia, v tom momente mi Pán Boh otvoril vrátka, za ktoré som nikdy nešiel. Tak som si povedal: „Kornel, toto je žena, ktorá je blízko Boha a ktorú môžeš milovať.“ Vtedy mi Pán Boh prorocky povedal, že to bude ťažké a budem sa musieť niektorých vecí vzdať. Netušil som ešte, ako sa dá či nedá spolu fungovať, no vedel som, že ma Boh posiela do katolíckeho prostredia.

Čoho ste sa teda museli vzdať?

Pre mňa bolo spočiatku nemysliteľné, že by som dal svoje deti pokrstiť ako deti alebo aby som chodil na omše. To sa mi zdalo veľmi vzdialené od osobného vzťahu s Bohom. Moja predstava bola, že budeme fungovať u baptistov, deti sa budú môcť samy rozhodnúť pre Boha a budeme nejako slúžiť u katolíkov. Ale Boh mi ukazoval, že „tudy cesta nevede“. (úsmev) Veľmi som sa snažil pochopiť, ako Terinka vníma Eucharistiu a prečo sa jej nevie vzdať. Aj keď sme rozmýšľali, ako by sme mohli fungovať v protestantskom prostredí, Eucharistie sa nechcela vzdať. Ja som sa toto vnímanie Eucharistie snažil pochopiť.

Na čo ste prišli?

Pochopil som, že Eucharistia nie je modloslužba. Videl som, že pre Terinku je to prejav lásky a spojenia s Ježišom.

Vzťah s katolíčkou vám teda zmenil pohľad na katolícku vieru.

Určite áno. V podstate som predtým videl Katolícku cirkev len zvonka, ale potom som do nej mohol nahliadnuť zvnútra. Videl som, ako rozmýšľala moja manželka a ako vnímala tie veci, prípadne čoho sa nevedela vzdať. Videl som, čo je podstatnejšie a čo je menej podstatné.

Aký je teraz váš postoj ku katolíkom?

Myslím si, že som potreboval odpoveď na veľa teologických otázok, inak by som asi nevedel fungovať v Katolíckej cirkvi ako v rodine. Veľmi mi pomohli knihy, veľa mi pomohli ľudia, teológovia, ale asi najviac pochopenie toho, kde čerpá pravdu Katolícka cirkev. Že to nie je len sola scriptura, teda jedine Písmo, ale že tu existuje nejaká Tradícia s veľkým „T“, ktorá sa vyvíjala popri tom, ako sa vyvíjalo Písmo. Že aj ten samotný kánon musela dať Cirkev, ktorá bola zárukou toho, že to nejako fungovalo v tradícii, ktorá sa odovzdávala prostredníctvom bohoslužobných úkonov. A že v tej tradícii sa pokračovalo. Pre protestanta je veľmi ťažké zložiť si okuliare a nasadiť si úplne iné. Keď si protestant nezloží okuliare sola scriptura, nevie pochopiť, ako katolíci berú tie veci. Tým protestantským pohľadom sa k tomu nikdy nedá dostať.

Zmenilo sa vaše vnímanie Boha, keď ste začali byť aktívnejší v Katolíckej cirkvi?

Verím stále v toho istého Boha, rovnako sa k nemu modlím a vnímam ho úplne rovnako. Ani ja sa necítim byť iný, že som konvertoval alebo niečo také. Stále je to pre mňa ten istý Boh, len teraz už rozumiem aj učeniu Katolíckej cirkvi. Stále sa cítim byť baptistom, no zároveň trochu aj katolíkom. Som veľmi vďačný za všetko, čo som u baptistov prijal a nikdy by som to nemenil. Prirovnal by som to k tomu, že ako vetvička som bol zaštepený do stromu, ktorým je Kristus. Do toho stromu, do Ježiša, som zaštepený ako baptista. No zároveň tam vyrastá niečo nové.

Hoci teda nie ste katolík, v miestnej Cirkvi ste aktívny.

Áno. U nás vo farnosti som pomáhal s jednou skupinkou počas prípravy na sviatosť birmovania. Zároveň pomáham pri letných táboroch pre deti z farnosti, snažíme sa robiť farský deň a tak spájať ľudí vo farnosti. Tiež sa stretávame na spoločenstvách, snažíme sa to tam oživiť, aby vzniklo pri farnosti spoločenstvo. A som aj aktívny v Spolku priateľov MUDr. Pavla Straussa.

Kto bol Pavol Strauss?

Je to pre mňa veľmi inšpiratívna osobnosť. Pavol Strauss bol lekár, chirurg a zároveň konvertita. Zažil to židovské, neskôr katolícke a jeho pohľad prináša veľa Božieho nadhľadu nad vecami, filozofiou i chirurgiou. Bol to veľmi múdry človek, ktorý bol blízko Boha. A náš spolok má túžbu raz ho vidieť na oltári blahorečených.

Ako človek vychádzajúci z protestantského prostredia, ako teraz vnímate úctu k svätým?

Už to nechápem tým protestantským spôsobom, že idem niekoho uctievať. Vnímam to skôr tak, ako to hovoria katolíci: vyzdvihnúť charakter a život človeka, ktorý je veľmi inšpiratívny, na oltár. Ale zároveň mám stále otázniky o modlitbe k svätým.

Dá sa teda povedať, že to, ako teraz uvažujete o veciach, má základ v poznaní, ktoré ste získali.

Áno, ono to prišlo tak postupne, veľmi komplexne a racionálne. Veľa som čítal Katechizmus, pozeral Fundamenty, kde sa vysvetľuje Katechizmus ešte podrobnejšie, čo som v podstate potreboval. Aké sú súvislosti, prečo sú také. Veľmi mi napríklad pomohlo počuť, že je rozdiel v ľudovej zbožnosti a oficiálnom učení Cirkvi ohľadom mariánskej úcty. Že sa to rozlišuje. Veci, ktoré Cirkev chápe ako ľudovú zbožnosť, sa mi často zdali cez čiaru. Pritom to môže ľudí povzbudiť vo viere, ale nemusí to byť pre mňa. Zároveň to ide ruka v ruke s prežívaním spirituality ľudí okolo mňa. Ako oni vnímajú Boha, modlitbu, ruženec – že je to kontemplatívna modlitba. Kedysi som to vnímal tak, že niečo odriekam, aby som si niečo od Boha zaslúžil alebo vydrankal. Ruženec je pri tom kontemplatívna modlitba, kde je v jednej časti Božie slovo a zároveň uvažujem napríklad nad Ježišovým utrpením. Pochopil som, že aj modlitbou ruženca sa dá rozmýšľať o Bohu a spájať sa s Kristom, hoci protestantom sa to zdá ako modloslužba.

A ako vnímate vzťahy medzi katolíkmi a protestantmi?

V prvom rade by som chcel povedať, že nie každý protestant je taký, aký som bol ja, keď som túžil po obrátení katolíkov na správnu vieru. Myslím si, že väčšina protestantov je oveľa tolerantnejších. No túžba po medzidenominačnej spolupráci je malá, lebo si navzájom nerozumieme alebo sme opatrní. Keď sa spätne pozerám na svoj život, som veľmi vďačný za skúsenosť z oboch prostredí. Myslím si, že dôrazy v našej duchovnosti sa vzájomne dopĺňajú a je veľa toho, čo môžeme jeden od druhého prijať. Potrebujeme byť pokorní, vnímaví a počúvať sa. Tak môžeme budovať jednotu Kristovho tela, ktoré je stále iba jedno. 

Foto: archív respondenta