Kroky, ktoré nás spájajú
Pre mnohé rodiny je spoločný stôl miestom každodenného stretávania. Počas pracovného týždňa je spoločná večera časom, keď môžu rodičia a deti zdieľať zážitky, radosti aj starosti, ktoré im deň priniesol. No čas strávený spolu nemusí byť iba za stolom.
V každom ročnom období nás Pán k sebe volá aj cez krásu svojho stvorenia. Toto pozvanie má v sebe hneď niekoľko bonusov – vonku sa hýbeme, čo prináša osoh aj nášmu telu, a zároveň sa vytvára priestor, kde sa v uvoľnenej atmosfére môžeme v rodine o sebe navzájom dozvedieť viac. Pohyb sa tak stáva darom nielen pre telo, ale aj pre vzťahy.
Neboj sa, som s tebou
Spomínate si na prvú jazdu na bicykli bez pomocných koliesok? Na plavecké začiatky na kúpalisku? Na roztrasené korčuľovanie na klzisku? A čo prvá jazda na lyžiach z kopca v dedine? S kým sa vám spájajú tieto športové začiatky?
Mne s mojím otcom. Často to boli skúšky trpezlivosti a vytrvalosti – pokorne priznávam, že najmä mojej. Okrem športových základov do života som si z týchto okamihov odniesla aj pocit, že sa nemusím báť. Môj otec ma nepustil, kým si nebol istý, že to zvládnem sama.
Práve v takýchto chvíľach sa medzi rodičmi a deťmi buduje dôvera. Deti postupne spoznávajú, že pri nich stojí niekto, kto ich podrží, povzbudí a zároveň im dôveruje natoľko, že ich nechá urobiť vlastný krok. Takéto skúsenosti si potom nesú vo vzťahu aj do ďalších období života. Niekedy sú práve spoločné chvíle silnejšie než množstvo vyslovených slov.
Keď sa kráča, ľahšie sa rozpráva
Rozhovory za stolom bývajú zoči-voči. Dobre však vieme, že sú veci, o ktorých sa hovorí ťažšie. Spoločná prechádzka nielen navodí uvoľnenejšiu atmosféru, ale pri kráčaní sa nemusíme pozerať priamo do očí. A niektoré ťažké veci sa vtedy vypovedia o čosi jednoduchšie.
S mladšími deťmi sú zase prechádzky priestorom nielen na vzájomné spoznávanie sa. Otvárajú aj nekonečné možnosti spoznávania sveta. Kamienky, prútiky, gaštany či kvietky sú vzácnymi pokladmi, ktoré sa v prírode jednoducho nenechávajú. Dieťa cez dotyk a zmysly vníma Bohom stvorený svet, veľa sa pýta a vzhliada k rodičovi ako k svojmu sprievodcovi.
Na prechádzkach ide náhlenie bokom. Nemusíme dosiahnuť fyzický cieľ cesty. Omnoho dôležitejšie môže byť budovanie a prehlbovanie vzťahov a dôvery.
Nie výkon, ale spoločný čas
Stále s vďačnosťou spomínam na chvíle, keď nás rodičia brávali lyžovať, plávať alebo na bicykle. Pre mňa ani mojich súrodencov to nikdy nebol čas, keď sme museli podávať výkony. Pohyb mal byť pre nás radosťou.
Čas pri športe môže byť časom, keď rodičia deťom hovoria: „Máme ťa radi. Chceme s tebou tráviť čas – bez ohľadu na to, ako sa ti darí.“
Mnohokrát nás čas pri športovaní naučil aj prekonávať samých seba. No naše pády nikdy neboli vnímané ako zlyhanie. Učili nás, že aj v živote je normálne padnúť – a po pádoch znovu vstať.
Ide to aj cez školský rok
V čase prázdnin nie je zložité nájsť si priestor na spoločný pohyb. No ako možno zladiť pohyb so školskými a pracovnými povinnosťami členov rodiny? Hoci to je náročnejšie, určite to nie je nemožné. Ponúkame vám niekoľko tipov, ako na to:
- Využiť cestu zo školy
Ak je to možné, vyzdvihnúť deti zo školy peši. Spoločná cesta zo školy vytvára výborný priestor na rozhovor a zdieľanie „čerstvých“ zážitkov – navyše na čerstvom vzduchu.
- Urobiť z pohybu rodinný rituál
Vybrať si jeden deň v týždni, ktorý patrí spoločnému pohybu. Nemusí ísť o nič veľké – krátka prechádzka, bicykel, plávanie alebo výlet. Dôležité je, aby sa z toho stal čas, na ktorý sa rodina môže tešiť.
- Vymeniť auto za vlastné nohy
Ak nám to čas a vzdialenosť dovoľujú, vybrať sa do obchodu, na návštevu k starým rodičom či do kostola peši. Aj krátke trasy môžu priniesť viac času spolu, než sa na prvý pohľad zdá.
- Drobné „rýchle“ športy
Zakopať si loptu na dvore, zahrať bedminton alebo dať krátku trasu na bicykli sú aktivity, ktoré väčšina rodín dokáže vtesnať aj do 15 minút. Výber vždy ponechajte na deti – nech je to niečo, čo robia rady a majú pocit, že aj ony môžu vytvárať program pre rodinu.
Pri spoločných pohybových činnostiach v rodine nejde iba o zdravšie telo, lepšiu kondíciu či zvládnutú techniku. Keď sa spolu hýbeme, učíme sa byť spolu – dôverovať, povzbudzovať sa, čakať na pomalšieho a tešiť sa z malých pokrokov. A možno si práve z takýchto obyčajných chvíľ raz naše deti spomenú na to najdôležitejšie: že sme pri nich boli.
Foto: pexels.com