Laici by mali cítiť, že sa na kňaza môžu obrátiť, no má to tak byť aj naopak
Archívny text z magazínu
Ako môže vyzerať aktívna spolupráca kňazov a laikov? O svojich skúsenostiach sa s nami v rozhovoroch podelili kňaz František Petruška a salezián František Kubovič. Porozprávali nám o vzácnosti laikov a ich dôležitej úlohe v spoločenstve Cirkvi.
František Kubovič, SDB
Kým je pre vás laik vo vašej farnosti?
Etymologicky termín laik pochádza z gréckeho laïkós, čo znamená „z ľudu“, a teda žijúci medzi ľuďmi vo svete, ktorí nemajú filozofické a teologické znalosti, ktoré boli výsadou kňazov. Po krste sa každý človek stáva kresťanom, katolíkom a je začlenený do Cirkvi – do Božieho ľudu, ktorý kráča v dejinách sveta s ostatnými ľuďmi. Pre mňa je laik vo farnosti každý pokrstený – okrem tých, ktorí prijali niektorý z troch stupňov kňazského svätenia.
V čom vidíte zmysel zapájania laikov do aktivít v Cirkvi?
Myslím si, že takto kladená otázka (a býva to často) je sama v sebe nepresná. Totiž laici sú Cirkev, a ak hovoríme o ich zapájaní v Cirkvi, tak vlastne hovoríme o tom, ako majú prežívať svoje krstné povolanie. Vytvára to dojem, ako keby tu boli nejakí ľudia, ktorých zapojíme do aktivít Cirkvi, ale opakujem – Cirkev sú oni. Cirkev nie je inštitúcia, ktorá dáva ponuky aktivít a každý si tam nájde prácu. Je to spoločenstvo veriacich, ktoré svojím životom ohlasuje Boha a každý to robí podľa darov, ktoré dostal. Je potrebné pomôcť nájsť každému v Cirkvi svoje miesto a objaviť, ako môže slúžiť tomuto svetu. Zmyslom aktívneho života v Cirkvi je rozvíjať svoje darov v službe pre druhých a tak ohlasovať Ježišovu radostnú zvesť.
Aké bohatstvo môže priniesť ich služba?
Už samotná ich služba je bohatstvo. To, že človek rozvíja svoje dary a talenty, pozdvihuje predovšetkým jeho samého k Bohu. Môže si uvedomiť, čím všetkým bol Bohom obdarovaný, ako Pán Boh pôsobí v jeho živote. Mať takýchto ľudí, ktorí svoj život vnímajú ako službu, je to najcennejšie a najkrajšie, čím môžeme svedčiť o Božej láske. Stávajú sa tak povzbudením pre ostatných, ktorí si môžu začať klásť otázky, ako môžu oni slúžiť v Cirkvi a pre druhých. Je to silný nástroj pre evanjelizáciu ostatných.
Aký priestor im vy dávate vo svojej farnosti?
V našej saleziánskej farnosti na Miletičovej, kde som pôsobil sedemnásť rokov, sme sa snažili byť verní don Boscovmu odkazu, ktorý pre záchranu mládeže zapájal do spolupráce každého, kto chcel pomôcť. Bez laikov by nič nedokázal – a toho sme si stále vedomí. Preto laici mali dvere vždy otvorené nielen pri našich ponukách, ale mali priestor aj pre svoje vlastné nápady a aktivity. Dvere farnosti či rehoľného domu by mali byť otvorené pre všetkých.
Do čoho všetkého sa môžu laici v rámci farnosti zapojiť?
Okrem kňazskej služby do všetkého. (úsmev) Počnúc manuálnymi prácami, končiac duchovným sprevádzaním druhých. Samozrejme, že nie každý vie a môže robiť všetko, ale záleží to na jeho duchovnej zrelosti.
Akú máte spätnú väzbu pri spolupráci s laikmi?
Ako predstavený domu a zodpovedný za pastoráciu som sa snažil s každým animátorom stretnúť minimálne raz za rok na hodinovom osobnom pohovore, aby som mal nielen spätnú väzbu, ale išlo mi hlavne o môj záujem o každého z nich. Samozrejme, hocikedy, ak bolo treba niečo riešiť, som si našiel čas na vypočutie a riešenie vecí. S dospelými sme sa stretali v skupinách, v ktorých pracovali a spoločne sa hodnotili veci. Snažili sme sa vo vzťahoch vybudovať vzájomnú dôveru. To bolo cesta k vzájomnému rešpektovaniu, úcte, ale aj pravdivosti a otvorenosti. Vždy som ich viedol k tomu, aby sa veci nehovorili poza chrbát, ale priamo. Aj keď niekedy názory boli opačné, vždy to pomáhalo k vzájomnému spoločnému premýšľaniu a hľadaniu. Laici vždy vedeli, že sa na nás môžu obrátiť – a naopak. Tým sa spätná väzba vytvárala bezprostredne v rodinnom duchu.
Ako by podľa vás mala vyzerať ideálna spolupráca kňazov a laikov?
Ideálna bude až v nebi. Každý kňaz a laik má svoje osobné dejiny, skúsenosti, formáciu, zranenia, radosti, bolesti, prijatie i odmietnutie zo strany druhých… Neexistuje jednotný recept na ideálnu spoluprácu, skôr je dobré sa pridŕžať niektorých princípov. Prvý je, aby sa služba v Cirkvi nevnímala ako moc, či zo strany kňazov, ale aj veriacich. Byť pán farár neznamená mať moc nad farnosťou, ale byť v jej službe. Ak kňaz vystupuje v pozícii „ja som pán farár a bude, ako poviem“, tak tam sa končí každá spolupráca. Preto je potrebné si uvedomiť že kňaz má sprevádzať veriacich a všetci kráčajú spoločnou cestou, kde každý má svoju špecifickú úlohu. Mnohé veci okolo farnosti vedia lepšie zariadiť laici, keďže žijú vo svete a majú o nich omnoho väčší prehľad.
Aké sú ďalšie princípy?
Druhým princípom je vedieť sa počúvať. To nám často chýba: chcieť a vedieť pochopiť toho druhého, prečo tak rozmýšľa a koná. Ak je počúvanie úprimné, tak zjemňuje srdce a snažíme sa nájsť spoločné dobro a riešenie.
A ako tretiu vec by som povedal, že je potrebné kráčať spoločne. Ak sa vydávame na nejakú cestu, je potrebné vedieť, kam ideme a ako sa tam dostaneme. Samozrejme, niekto ide rýchlejšie, niekto pomalšie, ale treba ísť spolu. Vedieť počkať, povzbudiť, byť trpezlivý, veľkodušný, štedrý, láskavý, ale aj náročný.
Ako zapojiť vo farnosti laikov, aby sa cítili byť užitoční a súčasťou živého spoločenstva?
Každý človek robí veci, ktorým verí a ktoré mu dávajú zmysel. Toto je potrebné vzbudiť u každého kresťana, aby dary, ktoré mu boli zverené, začal rozvíjať. To vyžaduje, aby sme sa navzájom poznali a dali konkrétnu ponuku konkrétnemu človeku. Samozrejme, že nie všetci povedia áno, ale treba dať aspoň možnosť. Nestačí len čakať, že niekto príde, ale treba ľudí sprevádzať a dávať im ponuky. Dôležité je, aby cítili, že majú účasť na Božom diele, a to im bude dávať radosť aj napriek prekážkam.
František Petruška, vicerektor Pastoračného centra Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom
Prečo je podľa vás dôležité, aby boli laici v Cirkvi aktívni?
Aby si viac uvedomovali, že sú jej súčasťou. Cirkev nie sú len biskupi, kňazi a zasvätení, sme to my všetci. Cirkev nie je výletnou loďou, na ktorej pracuje iba čiastka ľudí a ostatní si užívajú jej služby. Cirkev je loďka, ktorá má veslo pre každého, kto do nej patrí, každý musí zabrať a prispieť do spoločného, aby sa Cirkev posúvala bližšie k svojmu cieľu.
Aké bohatstvo môže priniesť ich služba?
Ich služba môže ukázať, že evanjelium je pre každého človeka, a zároveň môže pritiahnuť ľudí, ku ktorým sa zasvätený možno nikdy nedostane alebo kvôli predsudkom ich nikdy neosloví. Bohatstvo vidím aj v tom, že ich služba môže prebúdzať v iných laikoch odvahu slúžiť alebo objavovať svoje dary, ktoré môžu takisto ponúknuť. A nakoniec ich služba môže priniesť krásne svedectvo o tom, že Cirkev je živá.
Akú máte spätnú väzbu pri spolupráci s laikmi?
Laici sa veľmi radi zapoja a tešia sa, keď sú oslovení. No vnímam, že je veľmi potrebné, aby kňazi nezapájali laikov len tak do počtu, aby vyplnili chýbajúce políčka. Laici to vycítia. Kňaz má dobre poznať svojich veriacich a pomáhať im objavovať svoje talenty a dary, ktoré môžu ponúknuť farnosti. Ak kňaz takto pomáha laikovi objaviť svoje miesto vo farnosti, aj laik môže pritom prežívať naplnenie a to, že zo strany kňaza je tu reálny záujem, mu pomôcť objaviť jeho cestu. V takejto spolupráci je zo strany laikov veľmi dobrá spätná väzba.
Čo dáva laikom zapojenie sa do aktivít v oblasti ich duchovného života alebo prežívania?
Prináša im to veľa duchovných skúsenosti a príležitosti duchovne rásť. Pri každej aktivite človek naráža na seba samého, stretáva sa so svojimi slabosťami, hranicami a problémami, ktoré potrebuje riešiť. Ak je človek k sebe úprimný a to všetko berie ako školu života, môže dozrievať a posúvať sa nielen osobnostne, ale aj duchovne. K tomu môžu pomôcť aktivity vo farnosti, do ktorých sú laici pozývaní.
Ako by podľa vás mala vyzerať ideálna spolupráca kňazov a laikov?
Myslím si, že je potrebná obojstranná spolupráca. Kňaz by si mal uvedomovať, že je kňazom, je zodpovedný za svojich veriacich a má autoritu rozhodovať o vedení farnosti, samozrejme, v zhode s miestnym biskupom a učením Cirkvi. Je to však služba, za ktorú nesie väčšiu zodpovednosť pred Bohom i ľuďmi, no to ho automaticky nerobí niekým, kto je viac, kto je lepší. Aj kňaz je človek a má tú istú dôstojnosť a hodnotu ako laik, ktorý robí tu najjednoduchšiu službu vo farnosti.
Laici zase potrebujú vedieť, že kňaz ich potrebuje. Kňaz nie je automat na milosti, aj kňaz potrebuje podporu svojich veriacich. Laik má mať záujem o farnosť a svojho kňaza, mal by byť otvorený sa podeliť so svojimi talentmi a darmi. Nebáť sa prísť, ponúknuť sa, komunikovať. Zároveň sa laik nemôže hnevať na kňaza, ak nie vždy vyhovie jeho požiadavkám. Každý má svoju predstavu a kňaz musí určiť smer, nedá sa každému vyhovieť, preto si myslím, že laik potrebuje vedieť akceptovať túto autoritu kňaza a dôverovať jeho rozhodnutiam. Nešomrať, ale prijať to a spolupracovať s kňazom aj vtedy, keď to nejde podľa našich predstáv.
Takto sa môže skutočne budovať miestna cirkev.
Čo ešte považujete za dôležité?
Vzájomnú modlitbu, málo sa to zdôrazňuje, ale kňaz nevyhnutne potrebuje modlitby veriacich a veriaci potrebujú modlitbu kňaza. Kňaz a laik by mali spolupracovať aj v oblasti modlitby. Nakoniec si myslím, že je potrebné sa vzájomne spoznávať, život kňaza je iný ako život laikov – a naopak. Je potrebné komunikovať, byť v kontakte, využívať bežné situácie, v ktorých môžeme lepšie pochopiť jeden druhého, a tak spoločne rásť. Kňaz i laik nemôžu byť odtrhnutí od reality, ktorú žijú obidva stavy. Ak si máme vzájomne pomáhať, potrebujeme poznať svet toho druhého.
Foto: archív respondentov