Laudato si’: Neutekáme zo sveta, ani nepopierame prírodu, keď sa chceme stretnúť s Bohom
Encyklika Laudato si’ (2015) od pápeža Františka je vysoko aktuálna a skutočne detailne a prakticky píše o tom, ako sa správne starať o náš spoločný domov, ktorý nám bol zverený. Čo nás môže naučiť?
NIČ Z TOHTO SVETA NÁM NIE JE (A NEMÁ BYŤ) ĽAHOSTAJNÉ.
Pápež predkladá príklad svätého Františka z Assisi, patróna ekológie, ktorého zodpovednosť za stvorenstvo viedla k chvále. Hovorí, že „svet je niečím viac než iba problémom na riešenie; je radostným tajomstvom, ktoré kontemplujeme v radosti a chvále“ (čl. 12). Pridáva k tomu svoju vlastnú výzvu: „Stvoriteľ nás neopúšťa, nikdy neustupuje zo svojho plánu lásky, neľutuje, že nás stvoril.“ (čl. 13) A to zahŕňa aj všetko, čo bolo stvorené – nie z omylu, ale s určitým zámerom.
CESTOU NIE JE POVRCHNÁ A ZDANLIVÁ EKOLÓGIA.
Najprv sa zaoberá tým, čo sa deje s naším domovom – zemou. Podotýka, že nikdy sme s týmto domovom nezaobchádzali tak zle, ako posledné dve storočia. „Sme však povolaní stať sa nástrojmi Boha Otca, aby naša planéta bola taká, o akej sníval pri jej stvorení, a zodpovedala jeho projektu pokoja, krásy a plnosti.“ (čl. 53) Upozorňuje však na to, že vo svete sa rozmáha akási povrchná či zdanlivá ekológia, ale tá nie je správnou cestou, lebo len posilňuje otupenosť a ľahkomyseľnú nezodpovednosť.
KAŽDÉ STVORENIE MÁ SVOJU VLASTNÚ DOBROTU A DOKONALOSŤ.
Potom rozoberá takzvané evanjelium stvorenia – vyzýva nás, že najmä my ako kresťania si uvedomujeme potrebu starať o to, čo nám bolo v stvorení zverené. “Človek, obdarovaný inteligenciou a láskou, je priťahovaný Kristovou plnosťou a povolaný priviesť všetky stvorenia k ich Stvoriteľovi,“ pokračuje. (čl. 83) Predstavuje celé stvorenie ako úžasnú knihu, ktorú napísal Boh. Uvedomenie si odrazu Boha vo všetkom, čo existuje, nás vedie k chvále Stvoriteľa. Ale niekedy je badateľná až taká „obsesia upierať človeku akúkoľvek výnimočnosť a bojovať za iné druhy bez toho, aby sme bránili rovnakú dôstojnosť všetkých ľudí“ (čl. 90). Vysvetľuje, že sa nemôžeme autenticky starať o náš spoločný domov, ak nemáme v srdci nehu, súcit a starosť o druhých ľudí. Ako dodáva, „nemôžeme sa považovať za skutočne milujúcich ľudí, ak zo svojich záujmov vylučujeme jednu časť reality“ (čl. 92).
NEMOŽNO PRESADZOVAŤ VZŤAH K ŽIVOTNÉMU PROSTREDIU BEZ OHĽADU NA VZŤAH S OSTATNÝMI ĽUĎMI A BOHOM.
Tu sa František zaoberá ľudským koreňom ekologickej krízy. Základom je objaviť svoje pravé miesto a porozumieť sebe samému. Keď hovorí o ľudskej ekológii, zdôrazňuje, že zahŕňa aj niečo oveľa hlbšie, a to je vzťah ľudského života s morálnym zákonom, ktorý je vpísaný do nášho srdca. Pripomína slová Benedikta XVI., ktorý vravel, že existuje „ekológia človeka“ – ako ľudia máme svoju prirodzenosť, ktorú musíme rešpektovať a nemôžeme s ňou ľubovoľne manipulovať. V tomto bode pridáva súčasný Petrov nástupca aj potrebu „naučiť sa prijať vlastné telo, starať sa oň a rešpektovať jeho význam je podstatné pre skutočnú ekológiu človeka“ (čl. 122). To zahŕňa aj problematiku postmoderného sveta – sme stále vystavení riziku, že sa staneme hlboko individualistickými.
KEĎ SA ČLOVEK ZAMERIA NA SEBA A IZOLUJE SA, RASTIE JEHO CHAMTIVOSŤ.
Konzumistický mechanizmus ľudí strháva do víru zbytočného nakupovania a utrácania: „Máme priveľa prostriedkov pre primálo cieľov, aj to pokrivených.“ (čl. 203) Toto podporuje aj kolektívny egoizmus. „Čím viac je srdce človeka prázdnejšie, tým viac potrebuje kupovať, vlastniť a konzumovať veci.“ (čl. 204) Za predpoklad zmeny v spoločnosti považuje prekonanie individualizmu a schopnosť vyjsť zo seba smerom k druhému.
Venuje sa aj takzvanej ekologickej konverzii: „Línie ekologickej spirituality sa rodia z presvedčenia našej viery, pretože to, čo nás učí evanjelium, má dôsledky na náš spôsob myslenia, cítenia a života.“ (čl. 216) Hovorí aj o tom, že spiritualita Cirkvi nie je odtrhnutá od tela, prírody ani skutočností sveta. Táto konverzia zahŕňa najprv vďačnosť a pocit nezaslúženosti – svet ako dar prijatý z lásky Otca. „Veriaci nekontempluje svet zvonka, ale zvnútra – pričom uznáva väzby, ktorými ho Otec spojil so všetkými bytosťami.“ (čl. 220)
Naša kresťanská spiritualita nás pozýva k prorockému a kontemplatívnemu životnému štýlu – hlboko sa radovať bez posadnutia konzumom. To zahŕňa aj striedmosť a schopnosť tešiť sa z mála. František hovorí: „Príroda je plná slov lásky, ale ako ich môžeme počúvať uprostred neustáleho hluku, trvalej a úzkostlivej roztržitosti alebo kultu vonkajšieho zdania?“ (čl. 225)
A napokon dodáva: „Neutekáme zo sveta, ani nepopierame prírodu, keď sa chceme stretnúť s Bohom.“ (čl. 235)
Foto: amazon.it, jesuits.glibal.it