TOP

Len svätosť, prosím!

Kým sú deti malé, je s nimi dobrý kolotoč: prebaliť, nakŕmiť, uspať, naučiť chodiť, hovoriť… Človek ako rodič nejako podvedome očakáva, že po čase začne dieťa „fungovať“ samo. A ono: vchádza do puberty.
Všetci sme v „berte“ až po uši

Niektorí z nás sme už aj na svoje „besné“ roky zabudli – alebo ich podvedome vytesnili. Urobiť galériu tých, ktorým puberta neublížila a správali sa úplne vzorne bez akýchkoľvek výkyvov, by možno stálo za to. Len ktovie, či by pre nedostatok exponátov nebola nudná.

A tak sme rýchlo rozpoznateľní: kým rodičia batoliat točia o kvalite plienok a prerezávaní zubov, naša „výkonnostná kategória“ sa poznáva podľa ťažkých vzdychov (a obojstranného prevracania očami), často spojených s decibelmi hlasu a obavami, či je toto dieťa vôbec naše.

Znaky postihnutia sú jasné: odpor k poriadku a pravidlám, opozícia za každú cenu a chuť vyskúšať všetko sám. Hľadanie vlastnej cesty životom je potrebné, ale mnohokrát pre nás všetkých veľmi zraňujúce.

Pravdupovediac, Boh sa na nás všetkých – rodičoch aj deťoch, tak pekne v inom slovanskom jazyku nazývaných „padrostky“ (podrastení), musí dobre baviť. Z pohľadu večnosti sme totiž v tej „berte“ všetci až po uši. Robíme tie isté hlúposti, a takisto unikáme zo systému a poriadku, ktorý nám dáva iba za cenu slobody a hľadania toho, čo je mojím chodníkom. Boh s nami zažíva tie isté peripetie, ako my so svojimi pozemskými – ibaže, nemá „nervy“, nekričí, neláme palicu, nestavia sa do roly policajta či rezignovaného spolubývajúceho. Presne tento čas má však svoj zmysel pre obe strany, aj keď to vyzerá ako nekončiaci vojnový stav, ktorého vyhliadky nie sú práve ružové.

 

 

Intenzívne cvičisko

Hoci sme prečítali more kníh o puberte a spôsoboch výchovy v blahej nádeji, že puberta našich detí nás len „lízne“, Boh má aj s týmto časom presný plán a pevne ho drží v rukách – aby z neho vyťažil dobré pre obe strany. Zdá sa to nemožné, ale je to tak.

My rodičia si často pripadáme počas času dozrievania našich detí ako na intenzívnych duchovných cvičeniach, ktoré na rozdiel od tých bežných, ba možno aj takých veľkých, trvajú miesto troch, piatich či desiatich dní oveľa dlhšie. Ich dĺžka sa násobí počtom detí – pričom nik nevie zaručiť, že to bude trvať len pár rokov, skôr treba (aj pri počte dve deti) počítať aspoň desaťročie. Ale: všimnite si! Práve tento čas je ten, keď sa všetko, v čom sme si dali v duchovnom živote pohov alebo sa veľmi s tým nerozpakovali niečo robiť (napriek vedomiu, že to celkom kóšer voči nám a tiež voči Bohu nie je) – dotiahne. Ak sme v pravde a na našich deťoch nám záleží. (Čo by teda mala byť samozrejmosť). Zrazu sme viac na kolenách, učíme sa hovoriť pokojne, dávať nekonečne veľa šancí, trpezlivo počúvať a vchádzať do tajomstva našich detí, ktoré sa zrazu začali pred nami „zamykať“ vo svojom vnútri. Dozrievame. Všimli ste si to? Buď Bohu chvála za tento čas, keď sme nútení na sebe pracovať, aby sme sa podobali Tomu, ktorý nás rovnako vychováva a stále je pevný v láske a milosrdenstve. Ako inak vnímame v pravdivom postoji voči svojim deťom aj naše omyly voči Bohu, ako nás stavia toto poznanie, často cez skúsenosť z bolesti a obáv o konanie nášho potomstva, do pokory pred svojho Boha…


Intenzívne zjavovanie

Pre naše deti, bez ohľadu na to, či to niekedy priznajú, alebo nie, je veľmi dôležité sa napriek všetkému odporu na nás dívať. A aj na naše dozrievanie v pravde. Potrebujú vidieť niekoho, kto kráča kus cesty pred nimi a potrebujú sa konfrontovať s hodnotami, ktoré žijeme. Ak ich žijeme v pravde, časom sa k nim priklonia a vrátia sa späť. Ak nie… okrem toho, že nám natrú dvojtvárnosť z tejto cesty, ktorá by pre nich mala predstavovať istotu, ako pokračovať v živote, zídu.

Nie je nič dôležitejšie, zmysluplnejšie, potrebnejšie a zároveň náročnejšie a často vyčerpávajúce, ako svojim dospievajúcim deťom denne zjavovať Boha. Presne to máme v každom okamihu, zvlášť v tom, keď sa pochytíme, urobiť. Naše deti ozaj nepotrebujú kázeň typu „toto a toto takto nerob“. Potrebujú vidieť reálnu cestu svätosti, ktorú žijeme z presvedčenia a nadšenia, úplne ponorení do Boha, pravdivo žijúc svoj status muža či ženy, prenášajúc ho do nádhernej manželskej lásky (alebo minimálne, ak to zlyhalo, do krásneho vzťahu k iným, ktoré odzrkadľuje naše vnútro).

Nadchnúť pre svätosť

Deti nie sú slepé. Ani hlúpe. Ich provokácie znamenajú len jedno: Ukáž mi, že to, čo žiješ, je pravda! Potom ti uverím!

Ukazujeme im skutočne Boha tým, ako sa správame? Sme jeho obrazom? Môžu nám uveriť?

Možno práve toto je čas, aby sme sa inak pozreli na to, ako poznám svojho Boha… Ako som s ním stotožnený. Nakoľko sa mu približujem. Ako to vidno na mne, na našom manželstve a rodine.

 

A začať s tým niečo robiť. Tak pre nás samých, ale hlavne pre naše deti. Aby mali čomu uveriť.



Komentáre