TOP

Lenka a Juraj Šústovci: Boh nás bude súdiť nie za výsledky, ale za to, ako sme bojovali

O viere, manželstve, domácom vzdelávaní i koronavíruse sme sa rozprávali s Lenkou (36) a Jurajom (40) Šústovcami zo Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Juraj pochádza z veriacej rodiny, za komunizmu chodili do kostola, v škole na náboženstvo – čo nebolo samozrejmosťou –, modlili sa spoločne pred spaním litánie či ruženec v Advente. „Moja cesta k Bohu nebola priama, to by bolo trúfalé, ale nikdy som nemal odbočky typu, že by som stratil vieru. Boli však obdobia, keď som zápasil s morálnym učením Cirkvi a tiež s jej spôsobmi, ako sa prihovárala ľuďom,“ hovorí.

Aj jeho manželka Lenka bola vedená k viere, hoci nie priamo rodičmi. Jej mama prijala vieru z ateizmu, keď mala Lenka šestnásť rokov, a otec bol dovtedy nepraktizujúci kresťan: „Stará mama sa však so mnou odmalička modlila večer Otče náš, v sobotu poobede sme chodili na nemecké sväté omše do kúpeľnej kaplnky pre kúpeľných hostí. Krst som si ‚vypýtala‘ vo svojich piatich rokoch – na základe zážitku omše v Nemecku – a vybavila ho moja babka,“ objasňuje.

Manželia v posledných rokoch prežívajú Božiu blízkosť osobitne počas svätých omší, ktoré považujú za stredobod svojho života: „Boh nám dal príležitosť hlbšie poznať tajomstvo svätej omše a dáva nám tisíce príležitosti, počas ktorých sa môžeme učiť nezištne milovať. Zároveň vnímame, že nás v živote vedie, aj keď tomu v danom momente nemusíme vždy rozumieť,“ vyznávajú. Keď premýšľajú nad tým, čo pre nich Boh urobil, zhodujú sa na konkrétnych veciach: „Dal nám vieru, manželstvo, rodinu.“

Okrem Eucharistie majú radi modlitbu ruženca, nechávajú sa inšpirovať príkladmi svätcov, súčasných katolíkov z celého sveta či literatúrou. „Nedávno som čítal výborný román Juditin kríž od Hesperionu, už dávnejšie ma veľmi zasiahol román Kristína Vavrincova od Sigrid Undsetovej. A pomáha mi aj to, keď sa s deťmi učím katechizmus,“ vraví Juraj. Jeho manželka obdivuje hĺbku viery postáv z románu od Undsetovej a s deťmi práve číta Hünermannove Deti svetla či Eucharistické zázraky od Haeseleovej. „Posilňujú ma svedectvá priateľov – zvlášť tie o milostiach plynúcich zo sviatostí,“ pokračuje.

 

 

NIEKEDY PODĽAHNEM POKUŠENIU NAMÝŠĽAŤ SI, AKOBY VŠETKO ZÁVISELO ODO MŇA

Lenka je mamou na plný úväzok. „Vďaka svojmu terajšiemu povolaniu prežívam vieru asi najviac v tom, že sa učím, ako prijímať každého človeka s jeho dôstojnosťou – bez ohľadu na jeho vek a schopnosti. Zároveň sa učím prijímať svoje limity a neuvaľovať ich na druhých. Moje povolanie ma vedie k nutnosti učiť sa lepšiemu sebaovládaniu, zmenšovaniu svojej sebeckosti. A v tých pár momentoch, keď sa mi to naplno podarí, som odmenená veľkým pokojom, vnútornou radosťou, pocitom slobody a vďačnosti Bohu,“ vraví.

Jurajova práca je preňho výzvou, ako skĺbiť pracovný aj rodinný život. Hovorí, že je to v istom zmysle jeho krížovou cestou. „Byť dnes kresťanom po vzore apoštolov vyžaduje odhodlanie vzoprieť sa mentalite dnešného post-moderného sekulárneho sveta – a aj vlastným strachom –, otvoriť sa Kristovi a plávať proti prúdu. V náročných chvíľach si pripomínam cieľ, pre ktorý to všetko robím: chcem prispieť k rozvíjaniu a tvorbe kresťanskej kultúry. Vnímam, že v súčasnom svete je tlak sekulárnej spoločnosti na zosvetštenie kresťanského života taký silný, že bez sviatostného života, dobrej katechézy, zázemia spoločenstva a základnej kultúrnej infraštruktúry (vzdelávania, škôl, umenia…) sa nedá ustáť. Niekedy podľahnem pokušeniu namýšľať si, akoby všetko záviselo od mňa. Vtedy mi veľmi pomáha uvedomiť si, že veriaci ľudia majú byť iba nástrojmi v Božích rukách, že všetko je milosť. Boh nás bude súdiť nie za výsledky, ale za to, ako sme bojovali,“ dodáva.

 

 

BEZ VIERY BY NEBOLO MOŽNÉ OBRUSOVAŤ NAŠE EGOIZMY

Manželia sa s nami delia o svoju cestu k manželstvu. Lenka hovorí, že v čase, keď mnohí mladí muži okolo nej nedávali váhu celoživotnému zväzku, zrazu stretla Juraja, ktorý mal voči nej úctu, bol ukotvený v hodnotách viery. Tento jeho postoj jej zaimponoval a povedala: „Ok, keď vravíš, že do troch rokoch sa buď vezmeme, alebo rozídeme, tak dám zo seba úprimne to najlepšie, čo viem, a uvidíme, ako to dopadne. A nebudem ľutovať tie tri roky, aj keby sme sa rozišli.“

Aj Juraj však priznáva, že táto cesta bola preňho náročná. „Vo svojej mladosti som sa pokúšal integrovať učenie Cirkvi o manželstve so svetským ideálom romantických vzťahov, čo – samozrejme – nefungovalo. Bolo pre mňa tiež veľkou výzvou prijať Lenkinu odlišnú rodinnú kultúru, veľmi ma však oslovovala jej túžba po hľadaní pravdy, odvaha, krása aj láskavé srdce. Zároveň som mal neistotu vo svojom povolaní, takže aj z tohto dôvodu to bol pre mňa náročný čas hľadania a rozlišovania,“ pokračuje.

Dennodenne sa učia žiť vieru vo svojom manželstve a je pre nich kľúčová – dáva im silu ku každodennej láske. „Bez viery by nebolo možné obrusovať naše egoizmy, neporozumenia, ale aj prijímať mnohé zlyhania, vzájomne si odpúšťať. Posledné roky sme si zamilovali latinskú svätú omšu v starom obrade – a tá sa stala našou vzácnou perlou. Viac sme srdcom prijali rozmer obety svätej omše. Jej krása, vznešenosť a hĺbka nás neprestávajú fascinovať, priťahovať a veríme, že aj formovať. Taktiež sme veľmi vďační za modlitbu ruženca, ktorú sa najmä naše deti najradšej modlia po latinsky,“ zhodujú sa.

Rodinný život je súčasne ich životným štýlom a chcú byť so svojimi deťmi čo najviac – preto sa rozhodli pre formu domáceho vzdelávania. „Výchovu a vzdelávanie vnímame v jednom celku a nesnažíme sa ich oddeľovať. Neučíme sa pre školu, ale pre život. Najväčšie výhody sú v tom, že sa môžeme deťom venovať aj individuálne, že môžeme kurikulum našiť takpovediac na mieru,“ opisujú.

Obaja vyjadrujú veľkú vďačnosť za svoje deti, ktoré vedú k Bohu tým, že žijú vieru spolu s nimi a deti ju potom prirodzene prijímajú: „Náboženský život nie je niečo špeciálne, ale pretkáva celý náš rodinný i spoločenský život.“

 

 

KORONAVÍRUS NÁS VYSTAVIL SKÚŠKE, ČÍM JE PRE NÁS VIERA

Obaja sú členmi Spoločenstva Ladislava Hanusa, ktorému vďačia za inšpirácie v náboženskom živote, vzdelávanie i inšpiratívnych ľudí. Dielom Spoločenstva sú aj Bratislave Hanusove dni, ktoré sa usilujú integrovať kresťanstvo do kultúry: „Festivalom chceme ukázať, ako vierou inšpirovaný rozum hľadá pravdu, že viera má čo povedať do každej oblasti života človeka a spoločnosti. Festival chce jednak inšpirovať k autenticky kresťanskej kultúre, a zároveň chce ukázať, že kresťanstvo môže a má vstupovať do polemík i dialógu so súčasným svetom.“

Aj oni sami sa nechávajú vo svojom živote radi inšpirovať – aj sebou navzájom. Okrem toho Juraja inšpirujú ľudia, ktorí hľadajú a nasledujú pravdu – aj napriek prekážkam. Svätci ako svätý Pavol, Augustín, kardinál Newman a z mnohých mien spomína aj príklad Silva Krčméryho, Maroša Kuffu či Antona Chromíka. Pridáva sa k nemu Lenka, ktorú inšpirujú jej priateľky ženy – matky: „Tie, ktoré sú otvorené prijímať všetky deti, ktoré dostanú pod svoju opateru, a aj tie, ktoré naberú odvahu vychovávať a vzdelávať svoje deti vo viere ako v prirodzenej súčasti ich života.“

Manželia sa spoločne pozerajú aj na čas koronavírusu, ktorý prežíva celý svet. Hovoria o tom, čo ich naučil, na čo sa dnes – možno práve vďaka nemu – pozerajú inak. „Vystavil nás skúške, čím je pre nás viera. Čo je pre nás podstatné? Zdravie je, samozrejme, veľké dobro a treba sa oň starať. Ale oprávňuje starosť o zdravie také prísne reštrikcie ohľadom slávenia svätých omší? S prekvapením sme zistili, že podľa mnohých áno. Ich argument je, že je to potrebné, aby sme chránili zdravie blížnych. Lenže takáto argumentácia neberie do úvahy, že okrem časného prirodzeného života je tu aj nadprirodzená realita večného života, ktorej podmienkou sú sviatosti. Cieľom nášho života nie je dožiť sa sto rokov v dobrom fyzickom zdraví, ale žiť tak, aby sme pred Boha prišli pripravení – to je v stave posväcujúcej milosti.“

Napokon dodávajú: „Jeden kňaz nedávno spomenul príklad svätej Terezky z Lisieux, ktorá žila iba dvadsaťštyri rokov, ale práve ona je pre nás učiteľkou toho, ako môžeme zmysluplne prežiť ľudský život. Preto by sme pri všetkých potrebných hygienických opatreniach nikdy nemali zabudnúť na to, že sviatostný život má prioritu pred všetkým ostatným.“



Komentáre