TOP

Mali by sme mať veľa detí, keď sme kresťania?

UPOZORNENIE: Prosím, neurážajte sa! Zámerom tohto textu nie je nejaká kategorizácia či posudzovanie druhých. Chcela by som skôr, aby sme sa spoločne zamysleli, aké rôzne postoje máme k otázke, koľko detí mať, a či vôbec nejaké mať, či možno nie je čas na prehodnotenie, a hlavne, či túto otázku riešime iba ako manželia a nezabúdame pri tom na toho, kto život dáva.

Postoje manželov k otázke intímneho života a od toho sa odvíjajúceho počtu detí by sme mohli zhrnúť do štyroch kategórií.

 

1. Je to naša vec

Veru, aj niektorí veriaci manželia sú presvedčení, že to, čo spolu robia v spálni a ako to robia, je výlučne ich záležitosť. Žiadni kňazi, Cirkev, či nejaký Boh im nemá čo hovoriť do ich sexuálneho života. Do kostola síce chodia, aj nejaké tie prikázania sú schopní dodržiavať, ale aby sa im niekto staral do ich intímneho života? To nie. To je až príliš.

Či nestačí, že si dokážu byť ako manželia verní? Keď sa rozhodnú, že ďalšie dieťatko už nechcú, žena si dá predpísať antikoncepciu – však aj kamarátky tak fungujú, čo je na tom zlé? Alebo v inom prípade, začnú praktizovať chránený alebo prerušovaný styk, možno v domnienke, že volia „menšie zlo“. A čo je smutné, takýto spôsob intímneho života si dokážeme ospravedlniť a jeden druhého v ňom dokonca aj podporiť, akoby naozaj nešlo o nič zlé.

 

Náuka Cirkvi, kňazi či nejaké cirkevné dokumenty nám však neradia niečo nezmyselné, čo by malo naše životy iba zbytočne obmedzovať. Tak ako Desať prikázaní, blahoslavenstvá a iné odporučenia pre náš život, aj učenie Cirkvi o zodpovednom rodičovstve je pre nás nasmerovaním žiť svoj život dobre, v súlade s Božím plánom. Antikoncepčné metódy (aj prerušovaný styk) narúšajú vzťah a jednotu manželov, oddeľujú plodivý a spojivý rozmer manželského aktu, niektoré metódy majú rôzne vedľajšie účinky a niektoré sú dokonca aj potratové.

Sú v rozpore s úplným darovaním sa v manželskom akte. A toto nie je sloboda, ale zotročenie, pretože ak si myslíme, že pravá sloboda spočíva v tom, že ja rozhodujem o spôsobe svojho intímneho života a volím akúkoľvek antikoncepciu, v skutočnosti iba zotročujem hriechom svoje manželstvo a nachádzam sa v zóne, ktorú možno označiť ako morálne neprípustná. Cieľom zodpovedného rodičovstva nie je, aby všetci manželia mali desať detí, cieľom je ochrana života – života manželov, ale aj života počatého dieťaťa.

 

2. Prirodzené metódy ako forma antikoncepcie

Oproti prvej skupine majú manželia patriaci do tejto skupiny akoby niečo navrch, no tiež nie je úplne všetko s „kostolným poriadkom“. Manželia sú spokojní, že dodržiavajú prirodzené metódy a to im celkom stačí. Viac jednoducho neriešia. Žijú v presvedčení, že zvolili dobrú cestu, takže všetko je tak, ako má byť. Nepoužívajú žiadne „zakázané“ prostriedky a dokonca sa zriekajú svojich túžob v čase, keď je žena plodná.

A tento čas bez sexu, to nie je len tak! Ono to stojí určité úsilie. Takže žiť takýto spôsob života je dostatočnou obetou, ale patriť k tým x-detným rodinám? Zas až takí blázni veru nebudú. Pekne si určia, koľko detí im vyhovuje a  načasujú, kedy ich chcú mať. Najprv možno niečo odrobiť, kúpiť byt či postaviť dom, a potom pekne podľa plánu. Veď prirodzené plánovanie – tak plánujme. Takýto postoj sa však až tak nelíši od toho vyššie spomenutého. Áno, veľkým plusom je, že manželia zvolili cestu bez antikoncepčných metód, ale aké sú ich dôvody na to, aby nemali viac detí, ako si sami určili? Obstoja tieto ich dôvody pred Bohom?

 

Encyklika Humanae vitae o zodpovednom rodičovstve, ktorú napísal Pavol VI., vyvolala obrovskú vlnu diskusií, má svojich zástancov, ale stále aj mnoho odporcov. Dôležitosť témy pociťoval aj dnes už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý sa manželstvu a rodine venoval vo viacerých dokumentoch, napríklad v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio a v prepracovanej „teológii tela“. On sám sa odvoláva na Humanae vitae a rozoberá dva významy manželského aktu, ktoré nemožno rozlúčiť, a to spojivý a plodivý význam.

A tu práve narážame na problém používania prirodzených metód ako formy antikoncepcie, pretože v takomto prípade síce nepopierame spojivý význam manželstva, berieme však do svojich rúk jeho plodivý význam. Je to zlé? Odpovedať na túto otázku nie je až tak jednoduché. Dokonca aj Ján Pavol II. využívanie neplodných dní na oddialenie počatia obracia z každej strany. Hovorí o rozlišovaní medzi morálnym a etickým prístupom a ak sa chcete dopracovať k odpovedi, či je to správne alebo nie, musíte doslova študovať a pátrať v kontexte jeho teologických úvah. Začínate sa v tom strácať? Nečudujem sa. Hľadanie pravdy je niekedy dosť komplikované.

 

 

3. Dobrý kresťan má veľa detí

Poznáte také tie rodiny, kde sa okolo mamky pohybuje hlúčik detí, vyzerajú spolu ako kvočka s kuriatkami a je ich toľko, že je ťažké ich spočítať? Nie, tým nikoho nechcem uraziť, tým chcem podotknúť, že takéto rodiny si hneď každý všimne, pretože ich nie je až tak veľa. Väčšina ľudí si o nich povie buď: To sú blázni, alebo Toto sú určite dobrí kresťania. Veľký počet detí sa nám akosi spája s pocitom, že daní manželia musia byť fakt dobrí veriaci s veľkým srdcom, lebo povedzme si úprimne, ktorá žena chce dobrovoľne a s nadšením zažiť osem či viac pôrodov a celý ten kolotoč s tehotenstvom, malým bábätkom, plienkami a prebdenými nocami, ak nie kandidátka na sväticu?

Samozrejme, sú aj také rodiny s veľkým počtom detí (a poznám také!), v ktorých sú manželia obdarení takými milosťami, že všetko v pohode zvládajú, majú vytvorené dostatočné podmienky na výchovu väčšieho počtu detí a vlastne si žijú spokojne a šťastne. Boh ich žehnaj za ich odvahu a trpezlivosť! Ale na druhej strane, poznám aj iné príbehy mnohodetných rodín. Poznám rodičov, ktorí sa trápia, keď zistia, že znova čakajú bábätko.

Rodičov, ktorí sú unavení, nervózni, nahnevaní a majú problém prijať svoje vlastné dieťa. Možno chceli iba štyri detičky, no zároveň chcú žiť v súlade s Božím plánom, a tak sa snažia praktizovať prirodzené metódy, len im to akosi nevychádza a znova objavia dve čiarky na tehotenskom teste. Možno sú natoľko odovzdaní Bohu, že všetko nechávajú na neho. A tak prijímajú jedno dieťatko za druhým, aj keď už nevládzu, tlačia sa deviati v jednom byte, sú unavení, večne v dlhoch, no dôverujú, že presne toto je ten správny plán pre ich život. Tak takto má vyzerať to zodpovedné rodičovstvo?

 

V encyklike Humanae vitae sa okrem iného píše: „Neodmysliteľným rozlišovacím znakom kresťanov, najmä kresťanských rodín je, že vedia každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet, prijať, milovať, mať v úcte, postarať sa o jeho mnohostrannú a jednotnú výchovu hmotnú, citovú, vzdelávaciu a duchovnú.“ Nejde teda iba o to, aby kresťanskí manželia mali čo najviac detí, ale aj o to, aby manželia boli psychicky vyrovnaní, aby dokázali svojim deťom ponúknuť dostatočné materiálne, ale aj láskavé prostredie, čo nie všetci manželia pri väčšom počte detí dokážu.

 

4. Bože, a čo ty na to?

Niekedy mám pocit, že sa snažíme svoje nevyriešené otázky tak rozpitvať, až sa nám celkom stráca podstata danej veci. V otázke počtu detí sa jeden druhého podpichujeme rôznymi narážkami typu: Tak čo, nedáte ešte jedno dieťa? V komentároch pod článkami týkajúcimi sa tejto témy sa snažíme jeden druhého presvedčiť o tom, ako to má byť. A tak mi napadlo, či sa túto otázku nezabúdame pýtať v prvom rade Boha – stvoriteľa života. Rodičia, pýtate sa Boha, aký má on na to názor? Koľko detí má on konkrétne pre vašu rodinu v pláne? Cirkev nám nepredpisuje presný počet detí. Radí nám, o čom zodpovedné rodičovstvo je a ako ho správne žiť. A záleží iba na nás, manželoch, či sa rozhodneme toto učenie prijať, alebo sa budeme tváriť ako hluchí a slepí.

 

Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela píše: Využívanie „neplodných období“ v rámci manželského spolužitia sa môže stať zdrojom zneužitia, ak sa manželia usilujú takto vylúčiť počatie alebo ho zredukovať pod primeraný počet detí svojej rodiny. Tento primeraný počet treba určiť nielen s ohľadom na dobro vlastnej rodiny, ako zároveň aj na stav zdravia a síl samých manželov, ale aj so zreteľom na dobro spoločnosti, do ktorej patria, ba dokonca v istom zmysle so zreteľom na celé ľudstvo. Tak čo myslíte, aký je primeraný počet pre tú vašu rodinu? Na takú dôležitú a náročnú otázku nenájdete odpoveď sami, pretože, ako píše Ján Pavol II., je to niečo, čo nás presahuje – myslieť na počet detí treba v širších súvislostiach, pretože to má dosah na celé ľudstvo. A nikto nepozná situáciu vašej rodiny a vášho rozpoloženia ako manželov lepšie ako sám Boh. On najlepšie vie, koľko detí by ste mohli mať. Stačí sa ho na to len pýtať…

 



Komentáre