Mama Evička Wagner: Držala som v rukách telíčko svojej dcéry a cítila som nádej

Mala som v očiach slzy, keď mi hovorila o svojich spontánnych potratoch, jej hlas bol však pevný a oči žiarili nádejou. Hovorí, že v čase, keď prišla o svoje dieťa, ju Boh niesol. O tom, ako sa Boh dotýka aj v ťažkých časoch, ale aj o sile modlitby sme sa rozprávali s mamou Evičkou Wagner (33).

Si mama, myslím, že to je niečo, čo ťa veľmi vystihuje. Ako prežívaš svoje materstvo?

Vždy som veľmi túžila stať sa mamou. Tá túžba po materstve bola veľmi hlboko v mojom srdci. Veľmi som sa tešila, keď sa nám pár mesiacov po svadbe podarilo otehotnieť a narodil sa nám syn Benjamin. Myslím, že ako väčšinu žien, aj mňa realita života s dieťaťom trochu zaskočila, ale napriek všetkým ťažkostiam, prebdeným nociam a únave ma materstvo veľmi napĺňa. Chcela som mať veľkú rodinu. Túžili sme po ďalších deťoch.

 

Podarilo sa vám znova otehotnieť?

Áno, Benjamin mal vtedy dva roky. Veľmi sme sa tešili, aj malému sme hovorili, že bude mať bračeka alebo sestričku. Chcela som, aby si trochu viac dokázal predstaviť, že mám v brušku bábätko a tak sme ho zobrali na kontrolu, aby sme ukázali, ako sa jeho súrodenec bude hýbať na ultrazvuku. Bola som vtedy v piatom mesiaci. Na obrazovke sa však nehýbalo nič a doktorka mi oznámila, že srdiečko nebije.

 

Čo si vtedy prežívala?

Boli sme v šoku. Prvé tehotenstvo bolo bezproblémové, tak mi ani len nenapadlo, že by sa niečo mohlo stať. Veľmi som cítila, že potrebujem, aby sa za mňa ľudia modlili a tak hneď, ako som vyšla z ordinácie, volala som všetkým známym, o ktorých som vedela, že sú blízko pri Bohu. Všetkým som vravela, že potrebujeme ich modlitby, lebo nám zomrelo dieťatko. Veľa ľudí, kňazov aj rehoľných sestier sa za nás vtedy modlilo.

 

 

Čo sa dialo potom?

Začala som krvácať, tak ma manžel zobral do nemocnice. Nevedela som, čo sa bude diať, bolo to pre mňa ťažké. Veľmi ma zraňoval prístup niektorých lekárov a sestier. Bolelo ma, keď o mojom milovanom dieťati hovorili ako o potratenom plode. Do môjho strachu a obáv mi Boh poslal jedného veriaceho lekára, ktorý sa so mnou rozprával ako so ženou, ktorá stratila dieťa, nie ako s pacientkou, ktorá prišla na rutinný zákrok. Robil jednoduché gestá, ktoré pre mňa veľmi veľa znamenali. Keďže bábätko už nebolo úplne maličké, museli mi vyvolať pôrod. Prekvapila ma intenzita bolesti, ktorú som cítila. Bolo to bolestnejšie ako pri spontánnych pôrodoch, ktoré som zažila.

 

Musí to byť náročné, keď žena prežíva pôrodné bolesti a pritom vie, že na konci nebude môcť objať svoje živé dieťa…

Je to ťažké. Celý čas, kým som vládala, som sa snažila modliť. Kamarátka, ktorá pracuje ako lekárka vo Viedni, mi ešte predtým volala a poradila mi, že je dôležité dať dieťatku meno a aj keď ho nemôžem pokrstiť, môžem mu dať krížik a objať ho. Hovorila, že u nich v nemocnici umožňujú rodičom sa aj takýmto spôsobom rozlúčiť so svojím dieťatkom.

 

Umožnili ti to aj u nás?

Keď som sa na to spýtala sestričky, tak mi povedala: „Nie, to nemôžete dostať do rúk, však to je mŕtve!“ Na Slovensku to bohužiaľ nie je bežné. Ale Pán Boh sa postaral, aby som porodila pri tom veriacom lekárovi, ktorého som spomínala, a on mi dovolil vziať do rúk moje dieťatko. Bolo to dievčatko, Elizabet Anna. Dala som jej krížik a rozlúčila som sa s ňou. Ten moment bol pre mňa veľmi silný, držala som v rukách telíčko svojej dcéry a cítila som nádej. Bol to pre mňa kľúčový okamih.

 

Veľa ženám asi v podobnej situácii ani nenapadne vypýtať si telíčko svojho dieťatka, aby sa s ním rozlúčili…

Keby mi o tom nehovorila tá moja kamarátka, ani mne by to nenapadlo. V nemocnici vám o tejto možnosti nepovedia a viem si predstaviť, že nie každý lekár by to umožnil.

 

Čo si prežívala, keď si držala v rukách svoju dcéru?

Mať ju v rukách bol pre mňa nádherný zážitok, bolo to krásne. Boh mi dal takú nepochopiteľnú radosť do srdca. Cítila som vďačnosť za to, že tu mohla byť s nami, aj keď len na chvíľu. Necítila som smútok ani beznádej. Viem, že ma niesli modlitby mnohých ľudí a Boh mi dal do srdca pokoj, prežila som Boží dotyk, vedela som, že ma miluje. Uvedomujem si, že toto moje prežívanie nie je bežné, bola to milosť, ktorú som dostala. Keď som potom v noci nevedela zaspať, počula som z poschodia pod nami plač bábätiek. Bolo to zvláštne, ležala som v nemocnici unavená po pôrode, sama, bez dieťatka, a napriek tomu som neprežívala smútok. Napadlo mi vtedy, že o našu Eli je už postarané, o ňu sa už nemusím starať, nemusím k nej v noci vstávať, nemusím sa snažiť dobre ju vychovať, ona je už v náručí Otca. Rada by som sa o ňu starala, ale v podstate všetka naša starostlivosť a výchova by mala mať cieľ, aby sa naše dieťa mohlo vrátiť do náručia k Bohu. Elizabet Anna je už v cieli.

 

Veľa hovoríš o radosti a nádeji, ale zažila si aj taký pocit smútku?

Áno, samozrejme, že som smútila. Aj sme si doma poplakali, veď nám predsa zomrelo naše dievčatko. Ale ten smútok nebol smútkom beznádeje. Plakali sme, lebo nám chýbalo naše dieťa, ale aj v našom smútku sme prežívali nádej a radosť, že naša Eli je už s Ježišom a my sa s ňou opäť stretneme.

 

 

Mala táto skúsenosť vplyv aj na vaše manželstvo?

Myslím, že nás táto skúsenosť ako manželov zblížila a aj posunula vo viere. Aj môj manžel mi povedal, že je úžasné, že s vierou sa dajú prekonať aj takéto ťažké situácie. Takže môžem povedať, že sme sa posunuli bližšie k sebe aj k Bohu.

 

Nebála si sa znova otehotnieť?

Nie, keď som po pár mesiacoch zistila, že znova čakám bábätko, veľmi som sa tešila. Na prvej kontrole som však zistila, že došlo k zamlčanému potratu. Zaujímavé je, že tento potrat bol pre mňa ťažší. Nemala som síce také bolesti, ale veľmi mi chýbalo, že som toto svoje dieťatko nemohla objať. Keďže išlo o druhý potrat, tak sme už aj začali rozmýšľať, či ešte vôbec budeme môcť mať ďalšie deti…

 

Nemala si strach, že by ďalšie tehotenstvo opäť mohlo skončiť potratom?

Nie, vôbec. Keď som tehotná, tak sa veľmi dobre cítim, je to pre mňa také veľmi pekné obdobie. Nebála som sa. Po týchto spontánnych potratoch sa nám narodili ešte dvaja synovia, Jonatan a Samuel. Obe tehotenstvá aj pôrody prebehli bez komplikácií. A som za to veľmi vďačná. Vždy keď som bola tehotná, tak som sa modlila aj k svätému Gerardovi, ktorý sa za nás určite prihováral.

 

Je niečo, čo si sa naučila aj vďaka tým ťažkým chvíľam, keď si prišla o dieťatko?

Vďaka tejto situácii som si uvedomila, aká úžasná je Božia milosť. A aj to, že je nezaslúžená. Viem, že cez tie ťažké chvíle ma preniesol Boh; nie však preto, že by som mala takú veľkú vieru, ale jednoducho sa tak rozhodol. Bola to jeho milosť. Myslím, že Boh nám chce dať oveľa viac milostí v našom každodennom živote, ako si dokážeme predstaviť. Tiež som sa opäť raz presvedčila o sile modlitby a o tom, aké dôležité je modliť sa za druhých, ale aj vedieť prosiť o modlitbu.