Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša

Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša
Katarína Ducárová (42) je pôvodom z Námestova, zakotvila však v Košiciach, v rodnom meste svojho manžela, kde spolu vychovávajú štyri dcéry. Keď sa pri druhej v poradí rozhodla pre domáce vzdelávanie, netušila, že rok „na skúšku“ sa zmení na neurčito. Dnes ponúka svoje skúsenosti a podporu pre všetkých rodičov na blogu Spolu poza školu. V našom rozhovore sa podelila o svoj pohľad na domáce vzdelávanie, hodnoty, ale aj vieru.

Hoci na Slovensku nie je domáce vzdelávanie úplne neznámou témou, stále o ňom mnohí rodičia nevedia. Vy svoje deti takto vzdelávate už sedem rokov. Ako ste sa dostali na túto cestu?

Pre domácu školu sme sa rozhodli kvôli našej druhej dcére. Už počas chodenia do škôlky jej nevyhovoval systém, keď jej niekto druhý organizoval čas a ťažko znášala odlúčenie od nás rodičov a od svojich domácich hier. Citeľne sme v tej dobe vnímali, ako sa veľmi snaží zapadnúť medzi ostatné deti, no zároveň tým trpela jej vlastná osobnosť. Často si sama nevedela poradiť s veľkými emóciami, ktoré ju, ako vysoko citlivé dieťa, prepadli. V prostredí škôlky, kde je na dve učiteľky viac ako dvadsať detí, nenachádzala dostatočný priestor na ich správne spracovanie. To sa potom prenášalo aj domov, kde si nahromadenú frustráciu z celého dňa vybíjala. Zasahovalo to celú rodinu a všetky vzťahy. Ja som vtedy bola na materskej s treťou dcérkou, preto sme začali zvažovať, čo ďalej. Som vyštudovaná učiteľka pre prvý stupeň základných škôl. Keď teda mala nastúpiť do školy, povedali sme si, že ju skúsim nechať doma. Že vydržíme jeden rok a uvidíme, ako sa to vyvinie. Dnes sme doma už siedmy rok a ani ďalšie deti už do školy nenastúpili.

 

Sama ste pedagogička. Nebrali ste školu ako normu? Nebolo pre vás ťažké zrazu „naskočiť na iný systém“?

Áno, bolo to náročné obdobie. Hlavne pre mňa. Nielenže som vyštudovaná učiteľka, som zároveň aj jednotkárka, perfekcionistka so sklonmi k prílišnému premýšľaniu – typický „overthinker“. (úsmev) Sú vo mne veľmi hlboko zakorenené vzorce, „ako by to malo byť“, „ako sa to robí správne“, preto boli tie prvé roky náročné.

 

Ako ste sa zvládli „prestaviť“?

Uvedomila som si, že domáca škola by nemala byť školou prenesenou do obývačky domu. Ide o úplne iné nastavenie celej rodiny. To, čo funguje učiteľovi v triede, mame doma pri vlastných deťoch prestane fungovať veľmi rýchlo. Často preto potom nastupuje frustrácia, hnev, obviňovanie na oboch stranách, aj vyhorenie. Na druhej strane, to moje prílišné premýšľanie vedie často práve k tomu, že sa snažím na veci pozerať aj z iných uhlov a hľadám riešenia. Keď nám to nefungovalo tak, ako som ja bola naučená, začala som hľadať iné spôsoby. Nechcela som sa zmieriť s myšlienkou, že byť doma s vlastnými deťmi má byť takéto stresujúce. Musí sa to predsa dať robiť inak. Veľa vecí som musela zmeniť sama v sebe, a tým sa zmenila aj naša vzájomná dynamika u nás doma.

 

Čo presne ste na sebe museli zmeniť?

Dosť mi zabralo zmeniť svoj pohľad na to, ako sa deti učia. Že oni vlastne nepotrebujú nikoho zvonka, kto by im určoval, čo, kedy a ako sa majú učiť. Tá ich túžba po nových objavoch v nich je stále a ženie ju vnútorná motivácia. Musela som pochopiť, že ak budem deti ja niekam tlačiť, síce to spravia, ale ich vnútornú motiváciu na nejakú konkrétnu vec tým zahasím. Preto som sa viac začala sústrediť na to, čo aktuálne robia, čo ich najviac zaujíma. Na to, pri čom im takpovediac zasvietia oči. Pre mňa ako vyštudovaného pedagóga, ktorý bol zvyknutý, že isté veci sa deti učia v konkrétnom čase, to bolo náročné. Musela som začať viac dôverovať detskému vývinu, že tak ako sa naučili chodiť, rozprávať či rozoznávať farby, tak sa naučia aj iné potrebné veci v ten správny čas. Nie vtedy, keď je to práve v učebnici.

 

Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša

 

VEĽKOU VÝHODOU DOMÁCEHO VZDELÁVANIA JE SLOBODA

V čom sú podľa vás najväčšie výhody domáceho vzdelávania?

Je ich viac, ale vyzdvihnem aspoň tri. Tou prvou je sloboda vybrať si, kedy sa budeme učiť, akým štýlom sa budeme učiť, z čoho sa budeme učiť, ako dlho a s kým. Nie sme viazaní na jedno miesto. Keď sme doma, veľa čítame, hráme sa, robíme pokusy a rozprávame sa o všetkom, čo deti zaujíma. Často sú to témy, ktoré sa vôbec nevyskytujú v učebniciach, ale pre deti sú práve vtedy zaujímavé. Doma nehovorím deťom „teraz sa o tom nebudeme rozprávať, lebo máme matematiku“. Alebo vety ako: to budeš preberať o rok, na to si ešte malá. Na mnohé otázky neviem odpovedať ani ja, tak spolu hľadáme odpovede, a na mnohé otázky ani odpovede nemáme. Takéto učenie podnecuje detskú kreativitu a podporuje ich zvedavosť. Ich otázky sú to, čo ich ešte viac motivuje sa o nejakú tému zaujímať.

 

Aké sú tie ďalšie výhody?

Druhou výhodou je, že naše deti nezažívajú stresy ako iné deti. Doma ich nikto neskúša, netestuje, nehodnotí, či si niečo zapamätali… Máme skúsenosť, že ak sa držíme skutočných záujmov detí, ony si pamätajú a učia sa aj bez hrozby testu a známky.

A ďalšou veľkou výhodou, konkrétne pre našu rodinu, je možnosť kedykoľvek cestovať. Využívame to naozaj na maximum. V chladných mesiacoch a hlavne mimo akýchkoľvek prázdnin radi cestujeme do teplejších krajín. Vyhneme sa tak davom ľudí a spoznávame tak kultúru aj bežný život v nich.

 

Má domáce vzdelávanie podľa vás aj nejaké nevýhody?

Veľkú nevýhodu vidím v tom, ako spoločnosť vníma domáce vzdelávanie. Rodiny, ktoré si vyberú domáce vzdelávanie, sa často ocitajú akoby na okraji spoločnosti. Často sme vnímaní ako tí, čo svojim deťom týmto rozhodnutím ublížia, alebo ako tí, ktorým nezáleží na vzdelaní našich detí. Pritom je to presne naopak. Táto kritika sa môže veľakrát preklopiť do istej izolovanosti takýchto rodín. Nechcete stále na ihrisku počúvať narážky na vaše deti, že budú iné, ak nebudú chodiť do školy, tak na ihrisko prestanete chodiť.

 

S akými postojmi k vašej rodine ste sa najčastejšie stretávali?

Na začiatku to boli najčastejšie postoje plynúce z nepochopenia a zo strachu. Čo z našich detí vyrastie, že sa nebudú vedieť správať medzi druhými ľuďmi, že ja nezvládnem byť doma so svojimi deťmi dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. Teraz sú to už skôr postoje plynúce zo zvedavosti. Prečo sme sa rozhodli pre domáce vzdelávanie, ako to funguje, či si nejdeme na nervy… Myslím, že to súvisí práve s tým, že všetky tie obavy, ktoré na začiatku boli, sa nepotvrdili. Naše deti sú úplne normálne deti, so svojimi lepšími aj horšími dňami, majú aj kamarátov, vedia sa správať v spoločnosti.

 

Čo si myslíte, prečo majú ľudia na domáce vzdelávanie také skreslené pohľady?

Domáce vzdelávanie je na Slovensku pomerne mladá záležitosť a je to niečo úplne iné ako robí väčšina. Preto to v mnohých vyvoláva rôzne zvláštne reakcie. Človek sa rád pridŕža toho známeho, ale často aj v situáciách, ktoré mu už dávno neslúžia. Vystúpiť z takéhoto niečoho je veľmi náročné, je potrebná zmena myslenia, zmena návykov a ochota pozerať sa na veci z iného uhla.

 

Ako ste si poradili s tými nepríjemnejšími názormi okolia?

Kedysi na začiatku som sa snažila vysvetľovať a obhajovať, prečo sme sa takto rozhodli. Hlavne pri tej negatívnej kritike na našu rodinu. Bolo to však často veľmi vyčerpávajúce, pretože niektorí ľudia nechceli počuť moje vysvetlenie. Chceli len kritizovať naše rozhodnutie. Uvedomila som si, že akýkoľvek spôsob života si vyberiete, vždy sa nájde niekto, kto kritizuje, posudzuje alebo má nejaké námietky. Vždy bude niekto, komu sa nebude páčiť to, čo robíte. Preto treba žiť svoj život tak, ako najlepšie viete. Zistila som, že netreba veľa rozprávať, že to podstatné sa ukáže, keď to, budete aj reálne žiť.

 

Dnes to už teda vnímate inak?

Dnes už hlavne viem rozlíšiť, koho naša cesta úprimne zaujíma a s ním sa veľmi rada o domácom vzdelávaní porozprávam, pretože je ochotný naozaj počúvať. Som však rada, že sme sa stretávali aj s pozitívnymi ohlasmi a veľa ľudí nám od začiatku fandilo a podporovalo nás.

 

Pre niekoho môže byť nevýhodou domáceho vzdelávania aj predstava, že by mal byť doma celý deň s deťmi…

Áno, to určite. Tu je však veľmi dôležité hneď na začiatku nájsť nejaký spôsob, ako sa bude realizovať sama mama, aby nevyhorela a aby nebola starostlivosťou zaťažená až príliš.

 

Vidíte na domácom vzdelávaní ešte niečo nevyhovujúce?

Takmer nulovú podporu štátu. Aj takto vzdelávané deti musia byť zapísané v nejakej kmeňovej škole, a tá škola má voči nim nejaké povinnosti. No normatív, ktorý škola dostáva, je na domaškoláka len desať percent z  normatívu na žiaka, ktorý chodí do školy denne. Navyše, rodiny, ktoré sa pre tento spôsob vzdelávania rozhodnú, prichádzajú často o jeden príjem. Aj napriek tomu, že vzdelanie zabezpečuje najčastejšie matka, keď sa rozhodne nenastúpiť do práce, a zároveň preberá zodpovednosť za vzdelanie svojho dieťaťa, od štátu nedostáva nič.

 

Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša

 

DOMÁCE VZDELÁVANIE JE PRE KAŽDÉ DIEŤA, NO NIE PRE KAŽDÉHO RODIČA

Je domáca škola podľa vás vhodná pre každé dieťa?

Myslím si, že domáce vzdelávanie je pre každé dieťa, no nie pre každého rodiča. Ak by sme ako spoločnosť prestali deti dávať v troch rokoch do škôlky a v šiestich do školy, ak by to nebolo normou, deti by to nevyžadovali.

 

Ako to myslíte?

Deti si žijú svoj život, učia sa neustále v rôznych situáciách, od rôznych ľudí, nepotrebujú na to budovu školy. Kamarátov si tiež hľadajú na rôznych miestach. V skutočnosti mnoho detí ani nepotrebuje iné deti päť dní v týždni na niekoľko hodín denne. To my dospelí máme v sebe zažité vzorce, že jediné miesto, kde môžeme dostať vzdelanie a kde sa deti socializujú, je škola. Preto je pre nás ťažšie túto myšlienku domáceho vzdelávania prijať za svoju.

 

Byť s dieťaťom doma „na plný úväzok“ je určite aj náročné. Čo všetko ste museli obetovať, aby ste deti mohli vzdelávať doma?

Keď sme začínali, myslela som si, že obetujem svoj voľný čas. No teraz viem, že to je presne naopak. Domáce vzdelávanie nám dalo veľa pokoja a odbremenilo nás od ranného a večerného stresu, od robenia domácich úloh, od pocitu, že na spoločné chvíle máme len víkendy. Ja obdivujem každú mamu, ktorá ráno vyprevadí deti do školy, ide do práce, potom ide pre deti, varí večeru, robí s nimi domáce úlohy, dáva ich spať. Ona obetuje oveľa viac ako ja.

Je však pravda, že tým, že sme stále spolu, musím byť ja kreatívnejšia v hľadaní spôsobov, ako dobiť vlastné baterky. Kým boli deti menšie, snažila som sa ísť aspoň na krátke prechádzky a byť sama, teraz je toho času viac. A deti vidia aj toto. Vidia, ako sa mama snaží byť s nimi, ale zároveň si vytvára priestor aj pre seba a učia sa to rešpektovať, ale zároveň si takto vytvárajú aj vlastné hranice.

 

Čo pre vás je alebo bolo pri domácom vzdelávaní najťažšie?

Byť tu prítomná pre štyri rôzne deti. Dve staršie dievčatá sú už v puberte, jedna je tak na hranici a najmladšia má sedem rokov, takže ten rozdiel je dosť veľký. Každá má inú povahu, iné potreby. Každá jedna má napríklad iný jazyk lásky. Pre mňa sú podstatné vzťahy. Lebo to, čo vidia doma, ako sa správam ja k nim, ako sa správam k manželovi a on ku mne, to v skutočnosti dotvára ich osobnosti a to ony nesú ďalej do sveta, a z toho budú čerpať, keď budú dospelé. Vedomosti obsiahnuté v učebniciach a knihách sa dokážu naučiť kedykoľvek, na to je kopa času. No byť s deťmi a odovzdávať im svoj pohľad na svet, pomáhať im utvárať si ten ich, na to ako rodičia máme čas obmedzený.

 

Ako prebieha váš normálny deň? Odlišuje sa od víkendového či prázdninového?

Keďže ako rodina kladieme veľký dôraz na sebariadené vzdelávanie, naše dni nemajú jednotnú štruktúru. Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša. Ak porovnám naše dni s dňami bežných školákov, tak všetky naše dni, okrem nedele, vyzerajú ako sobota.

 

Ako sobota? V predstave „nedomaškoláckych“ rodín to môže vyzerať, že upratujete alebo sa nudíte…

(smiech) To nie. Skôr ide o to, že sa každý venuje tomu, čo ho práve v danej chvíli najviac baví. A ja som tam pre toho, kto ma práve potrebuje. S najmladšou dcérou som asi najviac, veľa čítame, hráme sa. Ona má veľmi zaujímavé otázky, na ktoré spoločne hľadáme odpovede. Niekedy si pozrieme nejaké videá k téme, čo ju zaujímajú. Nedávno sme napríklad pozerali najvyššie sochy sveta alebo rozmnožovanie morského koníka. Keď sa dá, ideme von na ihrisko, do mesta, do lesa, na výlet.

 

Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša

 

VŠETKO STOJÍ NA VIERE A ONA AJ VŠETKÉMU UDÁVA SMER

Spomínali ste, že veľa cestujete. Akým spôsobom sa učíte na cestách?

Tam sa učíme veľa nielen o danej krajine, ale aj sami o sebe. Keďže sme odkázaní jeden na druhého, nie sú tu žiadni kamaráti, za ktorými môžu deti odísť. Aj my rodičia máme menej priestoru ísť napríklad do samoty… Presne tieto situácie nás obrusujú. Učíme sa lepšie komunikovať, robiť kompromisy, spolupracovať, a spoznávame sami seba. Na toto sa v bežnej škole zabúda – na poznanie samého seba. Učíme sa veľmi veľa o okolitom svete a nevieme, kto vlastne sme, čo rady robíme, ako riešiť konflikty, ako načerpať sily, kde sú moje hranice.

 

Aké sú vaše dcéry? Rady sa učia?

Každá jedna je iná. Svojská. A všetky štyri sú úžasné. Práve tá rôznorodosť nás všetkých doma obohacuje. Len jedna z nich je taký typický študent a rada sa učí z kníh. Ostatným dievčatám viac vyhovujú priame skúsenosti alebo rôzne tvorivé aktivity. Všetky majú rady cudzie jazyky. Angličtinu už všetky ovládajú na vysokej úrovni, no a teraz si k nej pridali aj ďalšie jazyky. Najstaršia si pridala kórejský jazyk, druhá sa učí po japonsky, tretia po španielsky, najmladšej zatiaľ stačí angličtina. Ešte nemajú jasné predstavy o tom, čím by chceli byť. Zatiaľ všetky objavujú, čo všetko im môže svet ponúknuť, a hlavne, zisťujú, kde sú ich silné stránky a ako by ony mohli poslúžiť svetu.

 

Ktoré hodnoty sú pre vás dôležité?

Pre mňa osobne je veľmi dôležitá sloboda a budovanie úprimných a rešpektujúcich vzťahov. Ďalej je to možnosť vlastnej sebarealizácie, môcť byť aktívnym členom spoločnosti a moju vlastnú sebarealizáciu spojiť so službou druhým. No a samozrejme viera, na nej to všetko stojí, ona to všetko akoby zahaľuje a udáva tomu všetkému smer.

 

Ako sa s dcérami rozprávate o viere a Bohu?

Snažíme sa našu vieru hlavne žiť. Každý večer sa modlíme spoločnú, rodinnú modlitbu, pri ktorej sa zameriavame aj na požehnania, ktoré od Boha dostávame. Rozprávame sa aj o tom, ako je Boh prítomný v našom každodennom živote, napríklad v manželovej firme, kde sa viackrát stalo, že sa zrazu vyriešila zdanlivo neriešiteľná situácia. Deti nás vidia modliť sa, čítať Sväté písmo, vidia, ako sa modlíme aj za nich v rámci Modlitieb otcov či Modlitieb matiek. Ako rodina sme aj súčasťou spoločenstva Hnutie Svetlo-život, kde sa pravidelne zúčastňujeme rôznych stretnutí a duchovných obnov. Aj tam naše dievčatá vidia, ako funguje kresťanská komunita. Ako sa dokážu rôznorodé povahy spojiť v jedno, navzájom si pomôcť, modliť sa za seba a slúžiť druhým.

Naša rodina pred štyrmi rokmi bojovala s chorobou najmladšej dcérky, bolo to veľmi vyčerpávajúce obdobie pre všetkých. Celé spoločenstvo po celom Slovensku sa modlilo za jej uzdravenie a za našu silu. Aj vtedy deti vnímali, čo sa okolo deje, ako nám toto povedomie, že v ťažkých chvíľach nie sme sami, pomáha. A hlavne videli našu dôveru v Boha, že je s nami aj v takýchto chvíľach.

 

Mama Katarína Ducárová: Žijeme život a učíme sa zo všetkého, čo prináša

 

Ako ste ako domaškoláci riešili prvé sväté prijímanie či birmovku?

Prvé sväté prijímanie už majú za sebou tri dievčatá. Klasicky sa zúčastňovali prípravy naň s inými deťmi, v našom kostole. Najstaršia sa aktuálne pripravuje na birmovku, chodí pravidelne na stretká. Aj keď nechodia do školy a nemajú klasické hodiny náboženstva, nebol s tým žiadny problém. Sme praktizujúca rodina, vieru deťom odovzdávame od narodenia a toto žiadne hodiny náboženstva v škole nenahradia.

 

Čo by ste chceli odovzdať svojim deťom?

Snažíme sa žiť podľa pravidla, že deti veľmi netreba vychovávať, len pekne a dobre žiť a oni sa pridajú. Chceme, aby naše dievčatá vnímali, že tu nie sme len tak pre seba, že pomoc a nezištná služba druhým je to, na čom v skutočnosti záleží. Zároveň však chcem, aby poznali samé seba. Aby sa mali rady, aby vnímali svoje slabosti aj silné stránky a tie dávali potom do služby svojim rodinám, aj svetu.

Snímky: archív Kataríny Ducárovej

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00