Mama zo záchranky: Deti treba princípy prvej pomoci učiť už odmalička

Kedy je nevyhnutné zavolať záchranku? Čo by mala obsahovať naša domáca lekárnička? A ako sa dá skĺbiť povolanie záchranárky a mamy? Aj o tom sme sa rozprávali s Michaelou Baranovou zo Švošova, ktorá pôsobí ako záchranárka na záchrannej zdravotnej službe v Martine. Zároveň je aj mamou dvoch malých detí a na instagrame ponúka nielen rodičom informácie o tom, ako zvládnuť bežné detské choroby, ale aj prvú pomoc.

Mnohí rodičia nemajú skúsenosť s prácou záchranára. Čo všetko je jeho úlohou?

Ako zdravotnícky záchranár môžem pracovať samostatne alebo pod vedením lekára. Celá záchranka však pracuje ako tím. Postupujeme a následne aj rozhodujeme na základe našej diagnostiky. Veľmi záleží, na akej som posádke – či na posádke s lekárom alebo bez neho. Na posádke s lekárom pacienta vyšetrujem a podávam lieky, ktoré ordinuje lekár. Na posádke bez lekára si celý čas pacienta manažujem ja. Pacientovi urobíme kompletné vyšetrenie – tlak, ekg, zmeriame cukor, neurologické vyšetrenie… A potom rozhodujeme, či je potrebné odviezť ho do nemocnice.

Pre bežného človeka nemusí byť úplne jednoznačné, kedy je potrebné volať sanitku. Ako rozlíšiť, či je to naozaj nevyhnutné?

Pokiaľ nejde o nejakú nehodu, pre laikov to môže byť naozaj ťažké. V tom zohráva úlohu operačné stredisko, ktoré by malo vedieť odselektovať najvážnejšie prípady. V princípe však môžeme povedať, že ak človek, ktorý má nejaké zdravotné ťažkosti, dokáže povedať vetu na jeden nádych, prejsť niekoľko krokov sám a ak má niekoho, kto ho vie odviezť do nemocnice, ktorá je vzdialená do desať minút, je časovo výhodnejšie nečakať na sanitku. Naopak, ak sa človek nedokáže nadýchnuť, má také bolesti, že neprejde ani pár krokov či masívne krváca, určite treba volať sanitku.

Samozrejme, pri deťoch to môže byť ešte zložitejšie. Detských výjazdov máme však máličko.

Ak sme svedkom situácie, ktorá si vyžaduje prvú pomoc a nie sme si istí, čo máme urobiť, je lepšie radšej neurobiť nič a nič nepokaziť, alebo aspoň niečo skúsiť?

Určite niečo skúsiť, lebo najmä pri závažných stavoch sú prvé minúty rozhodujúce. Ak sa prvá pomoc aspoň nezačne, záchranári väčšinou tým ľuďom už nedokážu pomôcť. Niekedy totiž aj majú perspektívu prežiť, ale keďže sa svedkovia báli alebo nevedeli podať prvú pomoc, tak to nakoniec nezvládnu. Ľudia sa boja vecí, ktoré nepoznajú. Ak sa naučia princípy prvej pomoci, stane sa to pre nich niečím, z čoho nemusia mať strach.

KEĎ ČLOVEK POZNÁ RIZIKO, VIE SPRÁVNE ZAREAGOVAŤ

Ste mama dvoch malých detí (3,5 a 1,5 roka). Ako sa dá skĺbiť povolanie mamy a záchranárky?

Sme špecifická rodina v tom, že aj manžel je záchranár. Dokonca pracujeme na rovnakej stanici, kde nám vyšli v ústrety, že nepracujeme na rovnakej smene a ja pracujem len na polovičný úväzok. Jeden z nás je teda vždy s deťmi. Máme radi naše deti, ale aj prácu. Zatiaľ sa to dá veľmi dobre skĺbiť. (úsmev)

Ako vnímajú deti vaše povolanie?

Je to pre nich úplne normálne. V sanitke sú ako doma. Poznajú číslo na záchranku. Sami sa hrajú na záchranárov a niektoré základné princípy prvej pomoci už aj sami ovládajú. Myslíme si, že deti k tomu treba viesť od malička. Už len preto, že ak sa im niečo stane a vedia, že príde sanitka, a že s nimi budú záchranári nejako pracovať, majú menší strach.

Keď sa dennodenne stretávate s nehodami, chorobami, či akútnymi stavmi, neprežívate strach o vlastné deti? Nemyslíte na to, čo všetko by sa im mohlo stať?

Popravde nad tým radšej ani neuvažujem. Na druhej strane, keď človek pozná riziko a vie naň reagovať, tak sa naň pozerá z iného pohľadu. Vníma, že tam je a vie aj, kedy zasiahnuť.

Nenosíte si prácu domov? Viete vypnúť a venovať sa naplno deťom?

S manželom máme špecifický prístup k práci – keď sme v nej, berieme ju naplno. No mimo nej sa jej vôbec nevenujeme. Len v prípadoch, že sa tam udialo niečo zaujímavé alebo negatívne – aby sme si to vyrozprávali. Pri našich aktívnych deťoch sa na prácu myslieť ani nedá. (smiech) Ak urobíme všetko, čo bolo v našich silách, domov prichádzame s vypnutou hlavou a radosťou.

Ako sa dá od toho vypnúť hlava?

Naučili sme sa, že našu prácu musíme robiť s veľkým nadhľadom. To, čo zažívame, nám pomáha prežiť aj veľmi svojský humor. A keď sa potrebujem odreagovať, stačí mi pár ľudí, veľkú spoločnosť nevyhľadávam.

NAJVÄČSOU POMOCOU OD RODIČOV JE ICH SPOLUPRÁCA

Na instagrame vás nájdeme pod kontom „Mama zo záchranky“. Prečo ste sa rozhodli založiť si ho?

Vnímala som potrebu informovať nielen rodičov o rôznych zdravotníckych postupoch či princípoch prvej pomoci. Rodičia sa totiž buď báli podávať prvú pomoc, alebo to nerobili správne. Každé z našich detí má za sebou minimálne jeden zážitok, pri ktorom by sa iní rodičia v panike chytali za hlavu. My sme to zvládli bez alebo len s minimálnym stresom, a aj preto som si povedala, že by stálo za to, aby sme takýmto spôsobom ponúkli informácie rodičom, aby doma nestratili rozvahu.

Väčšina ľudí chodí na sociálne siete oddychovať a hľadá tam pozitivitu. U vás však nachádzajú aj dosť negatívne veci…

Nebojím sa povedať svoj názor napriek tomu, že sa nezhoduje s väčšinou. Spätná väzba mi dáva uistenie, že je dobré, ako to robím. Čím viac ľudí bude robiť osvetu, tým viac ľudí sa dostane k relevantným informáciám, aby neverili všelijakým, až „šarlatánskym“ radám. A je potrebné, aby človek vedel aj o negatívnych veciach. Myslím si, že je dobré byť pripravený a vedieť, čo všetko sa môže stať, či aké komplikácie môžu nastať, aby sme vedeli správne zareagovať.

Ak musia rodičia využiť záchranku, aké rady by ste im dali? Ako reagovať a čo robiť?

K deťom nás väčšinou volajú, ak ide o úrazy. Najväčšou pomocou od rodičov je ich spolupráca s nami. Potrebujeme, aby nepanikárili a neplakali pred deťmi. Máme totiž skúsenosť, že keď deti vidia rodičov plakať, nechcú spolupracovať, dokonca sa ani nechcú dať vyšetriť. Naopak, ak deti vidia, že rodičia sú v poriadku, aj ony sú pokojné a dokážu spolupracovať. Aj keď cítia bolesť, vedia ju tolerovať.

Čo by nemalo chýbať v domácej lekárničke?

Dezinfekcia, obväz, gázový štvorec, čierne uhlie, lieky od horúčky, niečo na alergiu, niečo na hnačku a vracanie, rehydratačné roztoky, izotermická fólia a leukoplasty – hlavne tie detské, lebo tie zachraňujú život. (smiech)

Foto: archív respondentky